Tvoje telo má nádych explózie slov

Budeme ťa láskať jantármi oblečenými v rúchu svetiel – my, škovránky noci, prezlečené kolibríky v šate rýchlych snov, občas ponárajúcich znavenú dušu do sviežej studne krkolomných vzdušných prúdov, čo sa miesia s vidinou zajtrajšieho šera, ako sa láska mieša s osudom a preludom každého života; len vtáci vedia nežnieť všetky úsvity, prebudené bodnutím prvých zlatých lúčov, ktoré hľadajú schúlené osiky a brezy, schúlené stožiare vriacich lekien a schúlené močariská plné žabích metropol, kde sa taj skrýva za sukňu porazenej noci a bleskovo žiari v odleskoch hladín a odleskoch práve končiacich snov, čo boli dojkami vidiny počiatku nového dňa a zrodu tvojho tela, obopínajúceho celý obzor samoty, kotviaceho v najsevernejšom zálive na priesvitnom škuneri s názvom „Zvláštnosť“, kde všetci spia alebo ležia v smere plavby a po tvári im zavše steká ranná rosa, ktorá bola niekedy slzou sklamanej Hydry a tisícky jej hláv, hovoriacich jednou rečou k nám, v ktorých videla vlastnú beznádej a šancu plaviť sa ďalej, až

na dno Mozambickej pevnosti,

do hĺbky tvojho tela, poznačeného rýchlym rodením buniek, ktoré raz pripomína včelí roj uprostred dýchajúceho lesa a raz hviezdy plniace oblohu po zotmení a schúlení sa do klbka, znamenajúceho oddych; len svet bol zrazu malý a my sme ho nedokázali prekročiť a vliezť mu do snov, hoc´ na našej strane bolo právo a zákon, vždy určujúci smer života každého tvora, a odtiene lásky boli pri nás, keď preletom ponad jazerá neboli sme ohrození strmým poryvom vetrov, tak často ničiacich hniezda výšin, ale boli sme hučiacimi hrdinami novej éry vzdychov a volaní po pravej vášni a pravom trblietaní rozdýchanej žiadosti po tvojom tele, po každom záhybe tvojej horúcej pokožky, vo svetle majúcej nádych explózie slov a explózie ľúbosti, poznačenej chuťou dobývať tvoje perly zamknutého úsvitu a koralové náhrdelníky obopínajúce tvoju hruď, vznášajúcu sa odnepamäti nad našimi hlavami a rukami, plnými striebrosvitu a modravého žiarenia, keď Luna padá z výšky nebies a topí sa v hukote rozčerených nežných tôní, čo nám občas pripomínajú vyprahnuté púštne pláne bez obzorov, v ktorých spomienka na domovinu má náhle väčší zmysel, než náš vlastný život, niekedy visiaci na vlásku a niekedy stávajúci sa neoblomným mostom nad divokým kaňonom plným riav a živelných prúdov, unášajúcich niečo niekam, kamsi za polárny kruh, kde krutý bič zimy otvára hlboké rany zeme, rany pokožky a rany tepien, cez ktoré tryská krv a pot, a my im ďakujeme, že mohli sme hladiť tvoje líca, že mohli sme sa prstami dotýkať tvojich očí, z ktorých nikdy nespadol nárek do nádrže našich osudov, hoc´ boli sme malátni a odsúdení hľadieť do budúcej tváre ako do svojej vlastnej, a mal to byť prerod či obrátenie sa k tebe, našej milovanej mušli, balzamovanej morským ošiaľom túžby a milovania v prázdnych čistých sálach, v chrámoch a bazilikách,

v prirodzenej sále Mozambickej pevnosti,

kde sme ťa hľadali – my, polkruhové mesiace, tvoriace tvoj obeh okolo prepojených galérií rozkošných záhybov tvojho tela, modliaceho sa v žltej kaplnke počas jedného zo západov sĺnk a zomierajúcich supernov na záškrt alebo prebytok plynov;

bola si však roztiahnutá medzi dvoma svetmi, ktoré súperili navzájom o tvoju priazeň, o tvoj úsmev, ukrytý v slovníkoch a nepriamych obrazoch – každý maľovaný priehľadným pastelom z iného uhla, aby zachytil všetky ťahy tvojej tváre a tvojho vzduchu, ktorý nás obmýval nádejným prúdom a obopínal ako more svoj mys, či záliv, upriamený na jeden bod alebo vidinu, splývajúcu v nekonečne s rozliatym obzorom, plným čajok a delfínov, spievajúcich hymnu nového dňa, čo sa objavil medzi dvoma svetmi v tvojich vlasoch a v tvojich rukách, nesúcich priehrštie žalmických sonát, v nálade ktorých sa utápame stodvadsiaty ôsmy raz, plaviac sa

podzemnou riekou Mozambickej pevnosti,

v ktorej niet rýb, ani chobotníc, pretože je plná tichých žblnknutí a plastických lineárnych prúdov, čo smerujú pomaly do mĺkvej delty; hladinou tej rieky však neplynie obraz temného stropu pevnosti, pretože niet svetla, ktoré by nám ho prinieslo, avšak hladinou tečie zrkadlo, v ktorom vidíme teba, obopínajúcu stehnami nás – zamračené kolibríky všetkých spojených nádob lásky, a tvoje telo vyplňuje zrkadlo a exploduje jeho štruktúru nežným láskaním, jemným dotykom plachej víly a tanečníčky noci, ktorú tak nazývame od čias, keď sa nám zjavila bez šiat na bielej pláži, a my sme k nej bežali v sladkom omámení; v opojení, ktoré z nás strhlo záves hanby a záclonu smútku, a videli sme kráčať snovú hviezdu po bielej pláži a ona sa usmievala nad našou nešikovnosťou zmeniť smer jej chôdze, ale nič sme nemenili, ani keď šepkala: „Radšej by ste mali ísť“, ani keď pred spánkom zatvárala svoje panoramatické oči, a my – neviditeľné kormorány jej vône, sme krúžili nad jej explodujúcim telom a želali si náhle byť rozbuškou, malým kamienkom pod horiacou vatrou, pod besnejúcim žiarením, ktoré nás spáli zaživa, alebo nás len prenesie do iných nálad

stratosférickej veže Mozambickej pevnosti,

z ktorej vzlietali za šťastím oddychujúce netopiere a sivé holubice, a občas z nej skákali samovrahovia – obetavé obete sklamanej lásky, ktorá nebola len kremáciou ich srdca, ale najvznešenejším katom ich nemilovaného tela, svištiaceho vzduchom príliš teplého podnebia, ktoré lákalo i nás, hľadajúc tvoje bozkotvorné telo niekde pod strechou veže, z ktorej by bol božský výhľad premiešanej krajiny tichých lagún, nebyť plných oblakov tvoriacich tieň, nebyť slizkých mračien divotvorných vtákov, súperiacich s nami – obrími motýľmi sťahovavej generácie, o tvoje telo, upokojené na okraji veže, ktorá sa nahýbala k morským riasam kdesi na konci viditeľnosti, alebo sa zdanlivo vzpierala gravitačnej nevyhnutnosti stáť a byť oporou pevnosti, a pevne rozhodnutá opustiť

pevninu Mozambiku,

mierila s nami k hviezdam alebo útesom vesmírnych zálivov, cestou ukazujúc nám všetky Mliečne diaľnice a autostrády Andromied, a my sme jej boli vďační za každý obraz nepozemskej krásy, za každé nerozbité zrkadlo nesúce v sebe nádej a čas, a znovu sme ťa milovali (raz o pol šiestej večer, raz o tretej nad ránom), a tvoje explozívne telo bolo otvorené našim otázkam, keď tvoja láska splývala s našimi viečkami, obsypanými bozkom tvojich nadrozmerných pier, vznášajúcich sa tesne nad pokožkou, ako albatros nad hladinou morskej divočiny, hľadajúc nový smer a novú ilúziu, lenže my – bezbranné obete tvojej vychádzajúcej lásky a zapadajúceho tela – sme radšej spali a v snoch, prepletených ako zložité chemické reťazce, sa stretávali s tvormi, ktoré sme nikdy nevideli, s vôňami, ktoré sme nikdy necítili,

v novej kinosále Mozambickej pevnosti,

ktorú riadil svet povstaní a revolúcii, a samozvaní revoltujúci básnici kládli vence na hroby starých myšlienok a starých predsavzatí istej generácie, snažiacej sa o prekonanie vlastnej doby, ale zázrak stále neprichádzal, zázrak ostal uväznený v snoch odchádzajúcej generácie, a jej strýkovia nechápali svojich synov ani sestry, len postupne strácali svoj vplyv a zmizli počas jedinej revolučnej noci, znamenajúcej koniec a začiatok pre nás – stíšené pulzujúce smaragdy lásky, ktorí ťa videli v nádherných

katakombách Mozambickej pevnosti,

kde si musela byť snom alebo ružou, ukotvenou v strede monumentálnej fresky, ktorej farby hrali vabank s našimi srdcami a opojné kasíno ležalo pod tvojím telom, ktoré zbavené ostychu dýchalo hĺbkou túžby a hĺbkou rýchlych bozkov, a zrazu sme sa s tebou ponevierali zmoknutou púšťou niekde pri rovníku, zaspávajúc v nehybnej oáze na tvojom lone, znavení a prekvapení náhlym snom, ktorý priletel odnikiaľ alebo z krajiny pestrofarebných zvierat a napájadiel plných čírej tekutiny, nasycujúcej všetky smädné jazyky a telá, explodujúce pod vplyvom splnu, a žeravá láva tryskajúca z ich výbuchov zaliala celý horizont, ktorý sa zdal byť konečným bodom, spájajúcim vzdušnú oblohu s príkrou zemou; len jazyk páliacej lávy pripomínal stalagmit, honosnú dominantu fresky, ktorá sa nad ním skláňala a napokon ho pohltila, ako tvoje ružové telo pohltilo naše útle schránky plné listov a zamilovaných depeší, a v návale šialene rýchleho rána stala si sa

novou Mozambickou pevnosťou,

ktorú budeme vždy chrániť pred silnejúcim meteorickým rojom, i pri nečakanom zatmení slnka, ktoré by mohlo znamenať koniec tvojho úsmevu, koniec našej lásky k tebe, o ktorú sme sa pokúšali a ktorá nás unášala dlhým svetadielom plným mrákot a diaľav vychádzajúcej hviezdy, hoc´ sa nám zdalo, že všetko temnie a nič nás neprebudí, predsa si to bola ty – náš budík, naše vzkriesenie, naše obrátenie, naša revolúcia a naša spása, keď my, fosforeskujúce ornamenty ošiaľu, sme sa prebudili na okraji novej epochy a prebrodili sa hustým močariskom v stopách poslednej karavány, ktorá blúdiac po krajinách neznámeho korenia, prišla až do týchto miest, kde sa končí každá optimistická domnienka či nádej z črtajúceho sa obzoru, ale stopy tej karavány boli nehlučné a presné, až sa zdalo, že zmizla aj s nákladom vzácnych korenín v nezmerných hĺbkach bariny, miestami praskajúcej poryvmi vetra a miestami bublajúcej ako tlakový hrniec, a jedine ty si vedela, že všetko je pod tlakom a že karavána našla cestu z močarísk, ako z labyrintu smrti,

bludiska Mozambickej pevnosti,

ktorú sme už dávno prestali hľadať, lebo sme našli teba, kozmickú pieseň a radostnú báseň, zmenenú na explóziu tela a slov, ktoré priniesli nám – škovránkom noci – nadrozmernú slasť v okovách života, v znamení zverokruhu, v jedinej možnej láske, ktorou sme prešli bez straty duše a cnosti, aj keď sme zničili všetky cesty vedúce k nám a zabudli na múzy opájajúce nás, aby si bola naším stromom, chrániacim svoje plody a vyrastajúcim z hlbín čarodejnej zeme, ktorá dala život i nám a zas nás k sebe pritúli, ako sa my túlime po prašnom a bezcennom dni k tvojmu expandujúcemu telu, plnému žiarení a dobrôt, ktoré vychádzajú a zostávajú v ňom, keď ty ostávaš v nás a my v tebe, pritisnutí živou túžbou po nehe a splynutí, a len čas nás lieči, letiac s tebou zanecháva všetky protivenstvá osudu a závisti, a my sme vďační za ten čas, ktorý nám dávaš a snímaš z nás samotu, a my zas vznášame teba diaľnicou, ktorá nekončí, my – tvoje jediné škovránky lásky.