O troch princeznách

Bola raz jedna ďaleká krajina v ktorej žily tri krásne princezné.
Každá z nich žila vo svojej vysokej veži a každú z nich strážil sedemhlavý drak. Nemôžem vám však prezradiť mená princezien. Keď som sa rozhodol o nich napísať rozprávku, tak som im musel sľúbiť, že budem veľmi diskrétny a zachovám ich anonymitu.

Prvá z nich bola plavovláska. Jej život ju nudil. Celé dni trávila zavretá vo svojej veži, pozerala sa z okna a nevedela sa dočkať, kedy už konečne príde jej vysnívaný princ a porazí toho škaredého draka. Jedného dňa sa rozhodla, že už čakala dosť dlho. Neváhala a svoj plán aj uskutočnila. Z postele na ktorej spávala vzala plachtu, natrhala ju a poviazala. Skoro ráno, keď si myslela, že drak ešte spí, priviazala jeden koniec toho šikovne vyrobeného lana o posteľ a druhý vyhodila z okna. Cítila, ako jej búši srdce. Ešte chvíľu a bude voľná. A naozaj už o minútku stála pevne na zemi hneď vedľa jej bývalého vezenia. Asi to bolo spôsobené veľkým obsahom kyslíka v ovzduší, na ktorý nebola vo svojej vysokánskej veži zvyknutá, ale vôbec si nevšimla, že drak už dávno nespí. Keď k nej otočil jednu zo svojich hláv vôbec jej to nebolo čudné a nebála sa.
"Ahoj plavovláska" prihovoril sa vľúdnym hlasom drak.
"Kam si sa to vybrala?"
"Ále," začala princezná "nebavilo ma už čakať na princa."
"Povedala som si, že utečiem a toho princa si nájdem sama."
"To znie ako dobrý nápad, mohol by som ísť s tebou?"
"Prečo nie" usmiala sa princezná "Veď sme si na seba za tie roky celkom zvykli." A tak naša milá plavovláska vzala do jednej ruky kabelku, do druhej reťaz na ktorej bol drak priviazaný a vydala sa do sveta...

Druhá princezná mala nádherné, čierne vlasy. Veru tak, bola prekrásna. Zvesť o jej kráse akoby niesol vietor do najvzdialenejších kútov sveta. Počuli o nej dokonca v krajine, kde sa voda sypala a piesok lial. Musí vám byť preto nad slnko jasné, že táto princezná o nápadníkov rozhodne nemala núdzu. Táto princezná však bola tak trochu rozmaznaná a aj s drakom mala tajnú dohodu. Keď sa jej nápadník nepáčil, rozkázala drakovi a „ mľask“ bolo po princovi. A nemyslite si. Mala veľké nároky. Kto neprišiel na bielom koni ten nedostal vôbec šancu. Brnenie mohlo byť len zo zlata či platiny. Otrhanci v strieborných alebo dokonca železných brneniach sa bez milosti stali súčasťou drakovho jedálnička. A keď už dákeho pustila pod vežu a spustila povraz aby ju mohol fešák vyslobodiť, často krát si to na pol ceste rozmyslela a chudáka nechala spadnúť na tvrdú zem. Vlastne som pri mojom pátraní nenarazil na žiadneho, čo by sa k nej dostal bližšie ako na pol metra...

Tretia princezná s voňavými, gaštanovo hnedými vlasmi sídlila ďaleko na konci krajiny. To, že sa k nej nebolo ľahké dostať som si pri písaní tejto rozprávky vyskúšal na vlastnej koži. Cestou som musel niekoľko krát vymeniť koňa a prespať v hostinci.
Táto princezná musela na svojho princa čakať dlho. Nie každému sa chcelo ísť takú diaľku. Rozprávala mi dokonca o princoch, ktorý keď zbadali draka ktorý ju strážil, zbabelo utiekli. Iný zas drakovi odťali dve, tri hlavy a potom to vzdali. (Pozn.: Pokiaľ nie sú odseknuté všetky hlavy, tak tie useknuté drakovi časom dorastú) Ona sa ale nádeje nevzdávala a trpezlivo čakala kým sa to jednému nepodarilo. Trvalo to síce dlho, ale ona si čas krátila prácou. Keď som už dopíjal svoj šálok čaju vošiel do miestnosti jej manžel. Potriasol som si s ním rukou, zaželal im obom aby žili šťastne až do smrti a vydal som sa domov.

Neskôr som sa dozvedel, že plavovláska pri svojom putovaní za princom nenašla šťastie. Žiadny princ pri nej nevydržal dlho. Buď odišiel sám lebo ho prestala baviť, alebo ho zahnal drak ktorý s ňou všade chodil.

Zazvonil zvonec a rozprávky o princeznách je koniec.