Zajko a vlk

Zajko plače, tak je veru,
zlý vlk zožral mu večeru.
Zajko na vlka moc zúri,
vystrčil naň i pazúry.

Vlk sa zľakne a hneď beží
von z lesa k svojej materi.
Tá ho prísnym hlasom hreší:
"Synku,aký hlúpy že si!
Ty si vlk a on je zajac,
zajac vlka bojí sa viac!"

A tak znovu do lesa
vĺčik odoberie sa.
Na zajaca pomstu kuje,
spokojne si odfukuje.

Prišiel z domu zajaca
a už smelo pýta sa:
"Vyjdeš von od seba sám
a či dvere rozbiť mám?"

Zajac dvere otvorí,
vĺčikovi hovorí:
"Ak ty, vĺčik, nemáš strach,
prekroč mojho domu prah!"

Vlk odvážne krok urobí,
už ho predná labka bolí.
Chytil sa on do pasce
chystanej pre zajace.

Zajko vlka má už dosť:
"To máš za tú chamtivosť!
Nebudeš viac otravovať
a večeru stále mi žrať!"

Vlka labka bolí veľmi,
už je celý vysilený.
Bude z neho prenádherný
kožuch pytliakovej ženy...