Besní psi 3

Kapitola 3.
Ktorej autor nevie vymyslieť žiadny vtipný podtitul ale vrátime sa v nej k prvej kapitole a druhej kapitole

Antoine sa prebudil na lúke. Všade naokolo boli rozosiate prenádherné farebné kvetiny. Vtáčiky čvirikali. Okolo prebehol zajac a rýchlo sa schoval v tráve. Antoine bol uchvátený tou krásou. Zrazu začul odniekiaľ dievčenský smiech. Otočil sa. Nejaké dievča bežalo po tráve. Smiala sa. Tancovala. A bola mimoriadne pekná. Hnedé kučeravé vlasy jej viali okolo tváre. Bola oblečená iba v nejakej bielej látke. Tá sa nadnášala okolo nej. Dievčina tancovala a s ňou aj vietor. Antoine bol ňou uchvátený. Potom sa k nej pridala ďalšia dievčina. S prekrásnymi zlatými vlasmi. A potom ďalšia. A ďalšia.
Tá s kučeravými vlasmi podišla k Antoineovi. Chytila ho za ruku a povedala hlasom, ktorý znel ako rajská hudba: „Poď si s nami zatancovať.“ Antoine nedokázal odpovedať. Iba prikývol. Keď sa zdvíhal zo zeme, všimol si, že má na sebe veľmi pekný a elegantný biely oblek.
Všetci tancovali. Antoine, dievčatá, kvetiny, stromy, farby, vietor, zvieratá, mravci... Hrala im pri tom tak nadpozemsky prekrásna hudba až z toho bolo do plaču. Biele látky, ktoré mali dievčatá oblečené, už neboli biele ale stále sa ich farba menila. Raz boli žlté. Potom zase fialové, zelené, červené, znovu žlté. Boli ako dúha.
Potom hudba zrazu ustala. Všetko stíchlo. Dievčatá s chichotom odbehli a stratili sa. Antoine si ľahol na zem. Všimol si, že sa všetko ukľudnilo. Ale aj všetko stmavlo. Obloha sa z bledomodrej zmenila na tmavomodrú. Zdvihol sa vietor. Tráva na lúke sa vlnila. Zem sa odrazu začala trhať. Obrovské kusy zeme vzlietli do vzduchu. Celý svet sa trhal na márne kúsky. Antoine sa pevne držal svojho kúska zeme. Okolo neho lietali do vesmíru zvyšky Zeme. A odrazu bolo všetko preč. Všade iba tma, ticho a ničota. Antoine bol uväznený, osamotený, zmätený a vystrašený. Odrazu odniekiaľ počul hudbu. Takú istú ako pred tým na lúke, iba hrala tichšie. Antoine pociťoval pri nej kľud. Antoine zavrel oči a keď ich potom znovu otvoril, vznášala sa pred ním malá strieborná guľa. Mala na sebe veľmi veľa maličkých rýh. Guľa sa postupne zväčšovala. A keď sa guľa zväčšila do veľkosti planéty, nejaký hlas pošepkal Antoinovi do ucha: „Nie je koniec všetkým dňom.“
Na to Antoine pocítil zvláštnu štípavú bolesť na líci a prebudil sa.

Stál nad ním Leo.

LEO: Vstávaj kokot, máme ešte robotu.

Boli znovu v tej čakárni z prvej kapitoly kde Antoine zaspal.

ANTOINE: Mohol si ma zobudiť aj inak, ty jebo. Nemusel si mi dať facku.
LEO: Keď ty si spal ako anjelik a to si priam žiadalo dať ti facku.
ANTOINE: Vieš, že si niekedy strašný pičus?
LEO: Jasne, že to viem. A preto ma máš tak rád.

Objavil sa pri nich dr. Vražda.

DR. VRAŽDA: Prepáčte, že ste na mňa museli tak dlho čakať, ale nechal som sa uniesť. Dokonca som pánovi Pauliemu odrezal uši, penis, očné viečka, jazyk a vytrhol som mu aj zuby. Inokedy toto nerobím, ale náš zamestnávateľ ma o to poprosil.
ANTOINE: Skvelé doktor. Nemuseli Ste nás zrovna zasvecovať do detailov.

Leo aj doktor sa uchechtli.

LEO: Dobre, tak poďme.

Antoine vstal zo sedačky.

ANTOINE: Dajte doktor. Zoberiem Vám tú tašku.

Vo dverách sa ešte rozlúčili s Paťom a hromotĺkom a s tým čo zostalo z Paulieho. Len tak pre zaujímavosť, Paulie zostal na žive. Taký bol doktor profesionál. Inoktorému by už dávno exol ale Vraždovi nie. Paulie dostal nejaké drogy aby neumrel na šok a doktor sa naviac snažil, aby nestratil priveľa krvi. No ale tu už o Pauliem končíme. Jeho torzo už nebude v príbehu dôležité.

Medzitým čo Ste čítali tieto trochu zbytočné informácie sa Leo, Antoine a doktor naložili spať do auta a vyrazili na návštevu za druhým z Troch. Za Petrom.

Peter býval vo výškovom dome zvanom „Glória“ na Záhradníckej ulici. Leo, ktorý šoféroval, zaparkoval auto na neďalekom parkovisku určenom pre Miletičku. Zaparkoval tak, aby mali dobrý výhľad na Glóriu. Doktor ich poprosil aby mu zobrali teraz tú druhú (modrú) tašku. Antoine mu ju zobral. A vykročili ku Glórii. Pred Glóriou bolo postavené malé parkovisko, na prízemí stálo kasíno, hneď vedľa bola lekáreň a vedľa tej bol vchod (a východ) do (z) podzemných garáží. Leo ich zaviedol ku vchodu do budovy. Potom vytiahol z vrecka elektronický kľúč a otvoril dvere. Vošli teda dnu. A prešli až k výťahom.

DR. VRAŽDA: Na ktorom to býva?
LEO: Na 27. Na najvyššom poschodí. Vraj to tam má celkom pekné a veľké.
ANTOINE: Tiež by som chcel bývať tak vysoko. Síce nemám moc rád výšky ale chcem bývať vysoko.
DR. VRAŽDA: Zvláštne. Tiež by som tak chcel aj keď nemám rovnako ako Vy rád výšky.

Pousmiali sa nad tým.
Výťah konečne prišiel.
Nastúpili.
Leo použil znovu elektronický kľúč, lebo bez neho by sa nikam nedostali. Zmáčkol tlačítko s číslom 27.

ANTOINE: Dúfam, že pán domáci nebude doma.
LEO: Nebude. Celý deň sa furt serie v tom ich slávnom štúdiu.
ANTOINE: Len aby.
LEO: Vraj tam točia teraz niečo s vysokým rozpočtom.
DR. VRAŽDA: Videl som nejaké tie ich filmy a musím priznať, že boli fakt dobré. Chalani majú talent.
ANTOINE: Ja som ešte žiadny ich film nevidel.
LEO: Ty aj tak nič nepozeráš. Niečo začneš ale potom to vypneš.
ANTOINE: Čo do mňa zajebávaš? Ten film bol totálne na hovno.
DR. VRAŽDA: Aký film?
LEO: Požičal som mu obidva diely KILL BILLa.
DR. VRAŽDA: Hmm, to sú pekný filmy.
LEO: Vidíš, ty kokot?
ANTOINE: Strčte sa obidvaja. Čo na tej kokotine vidíte?
DR. VRAŽDA: Poviem to takto. Priznám sa, že dvojka sa mi páčila viacej ako jednotka. Jednotku si vždy rád pozriem, zabavím sa pri nej, ale predsa len to nie je dvojka. Jednotka nie je taká príbehová. Zato dvojka, hmmm, dvojka. To je film. Je to nadčasový archetypálny príbeh. Je v tom všetko. Emócie, vzťahy medzi postavami, akcia, krv, humor. KILL BILL 2 je všetko to prečo máme radi filmy.
LEO: Pekne Ste to povedali doktor.
ANTOINE: Pre mňa to aj tak bude pičovina.
DR. VRAŽDA: Dobre teda. Navrhujem zmeniť tému. Lebo toto nikam nevedie. Pán Antoine, opravte ma ak sa mýlim, Vám sa niečo snívalo pred tým než sme Vás zobudili, však?
ANTOINE: No hej. Po dvoch rokoch sa mi niečo snívalo. A stálo to aj tak za hovno.
DR. VRAŽDA: Pamätáte si ten sen?
ANTOINE: No trochu.
DR. VRAŽDA: O čom bol?
ANTOINE: Ťažko povedať. Niečo o konci sveta.
LEO: To vážne muselo stáť za hovno.
ANTOINE: Veď hej.
DR. VRAŽDA: Mne sa naposledy tiež snívala taká hlúposť. Vôbec si to nepamätám, ale keď som ráno zobudil, cítil som sa ako Indiana Jones.
LEO: To Ste sa cítili tak mužne?
DR. VRAŽDA: Nie. Cítil som sa tak nezastaviteľne.
ANTOINE: Aha.
LEO: Aha.

Všetci traja sa na tom zasmiali.
Výťah zastavil na 27. poschodí.
Dvere sa otvorili.
Leo, Antoine a doktor vystúpili. Ocitli sa na malej chodbe so žltými stenami, na ktorých boli iba jedny dvere. Podišli teda k nim.

DR. VRAŽDA: Antoine, podáte mi prosím Vás, moju tašku?
ANTOINE: Nech sa páči, pán doktor.

Doktor si tašku položil na zem. Otvoril ju a vytiahol z nej fľaštičku spreju.

DR. VRAŽDA: Sledujte a učte sa, chlapci.

V tej fľaštičke bol freón. Trochu ťažko sa zháňa, kvôli tej afére s ozónovou dierou. Dr. Vražda vyprázdnil celú fľaštičku do zámku. Ten, tak ako očakával, zmrzol. Potom doktor zobral z tašky sekáč a rozbil valček v zámku.
Voila!
A boli vnútri.

Byt to bol skutočne veľký. Zariadený veľmi moderne. Lampy vyzerali všetky priam futuristicky, všetky koberce boli ručne šité, obrovský gauč v obývačke bol pravá koža. Ale čo zaujímalo našich troch (anti)hrdinov bol veľký LCD televízor Sony KDL-52X2000BAEP s uhlopriečkou 132cm, s rozlíšením 1920x1080 bodov,s pozorovacím uhlom 178°,s novou technológiu BRAVIA ENGINE EX pre spracovanie a vylepšenie obrazu, s integrovaným digitálnym terestriálnym a analógovým tunerom, ďalej s unikátnou technológiou LIVE COLOUR CREATION pre realistickejšiu reprodukciu farieb a pre zvýšenie farebného spektra o 30%,a s režimom obrazu 4:3, 16:9, SMART, ZOOM, WIDE, PAL/SECAM/NTSC3.58, 4.43, PAL60 a BG/DK/I/L. Plus ešte podstavec pod LCD s možnosťou otáčania vľavo/vpravo o +- 15°.
A celé toto monštrum stálo 169 990 Sk.

Uff. Dúfam, že mi dobre zaplatia za reklamu.
Ale všimli Ste si to čitatelia? Zase som odbočil od deja. Pokaždé sa mi to stane. No nič. Poďme teda spať k Leovi, Antoineovi a doktorovi.

Doktor sa postavil rovno pred televízor a obhliadol si ho. Odpojí televízor od prúdu. Potom si z modrej tašky vytiahne klenotnícku vŕtačku a navŕta dieru do hornej dosky televízoru. Doktor sa prevŕtal až do obrazovky. Vypne vŕtačku. Z tašky vyberie trachtár a vyberie ešte päťlitrovú plechovú nádobu, v ktorej je zmes manganistanu draselného a práškového cukru. A celé to naleje do obrazovky. Potom už len dieru zasilikónuje.

LEO: Čo ste to tam dávali?
DR. VRAŽDA: Takú celkom zábavnú výbušninu. Práve som vyrobil väčšiu verziu žiarovkovej bomby. Pán Peter zapne telku a potom už vidí a ucíti iba teplo a svetlo.
ANTOINE: Kam na to chodíte?
DR. VRAŽDA: Čítal som to v jednej knižke. Volalo sa to KLUB BITKÁROV. Je to taká anarchistická príručka.
LEO: Ten film sa mi páčil.
ANTOINE: Nechcem Vám to nejak kaziť, ale nevšimne si náhodou ten dotyčný keď sem príde, že má pojebaný zámok?
DR. VRAŽDA: Ale iste všimne. Pravdepodobne ani zo strachu nevojde dnu. Možno si na to aby dnu išli zavolá aj nejakých ľudí. Ale keďže mu odtiaľto niečo vezmeme, zistí, že sa stal iba obeťou krádeže. Keď sa z toho šoku spamätá, skôr či neskôr si tú telku predsa len zapne a predsa len sa stane aj obeťou výbuchu.
ANTOINE: No asi máte pravdu.
DR. VRAŽDA: Zaiste.

Doktor zapojil televízor späť do elektriny. Medzitým Leo a Antoine zobrali pár cenností. Potom byt opustili

Do auta položili späť doktorov kufor a to čo ukradli.
Potom si nasadli.

DR. VRAŽDA: Koľko je hodín?
ANTOINE: 11:48.
DR. VRAŽDA: Tak to by sme si mali švihnúť, lebo o 12:00 mi ide vlak. A môj vnuk oslavuje dnes narodeniny a nechcem meškať na jeho oslave.
LEO: Nebojte. Stíhate ten vlak.
ANTOINE: Koľko má rokov?
DR. VRAŽDA: Sedem. Už chodí aj do školy...

Doktor ten vlak nakoniec stihol a stihol aj celkom podarenú oslavu. A vyplnili sa aj jeho slová. Keď Peter objavil, že má zničený zámok ani nevošiel dnu. Dokonca si aj zavolal svoje gorily aby mu prehľadali ten byt, či tam nemá bombu. Teraz keď je situácia s Križanovcami taká vyhrotená je možné čokoľvek. Nič však nenašli. Zistilo sa iba, že Petra vykradli. Na druhý deň zavolal zámočníka aby mu spravil nový zámok. A večer si iba spísal čo mu bolo ukradnuté. Samé veci, čo jemu aj tak neboli moc blízke. A na tretí deň, presne tak ako doktor vravel, si Peter sadol do svojej drahej sedačky, zobral do ruky diaľkové ovládanie a zapol...

... „a vtedy riekol Boh:
Budiš svetlo!
A bolo svetlo.“

++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++

My sa vraciame zatiaľ spať v čase. Vo filmovom žargóne sa tomu hovorí „flashback“. Vraciame sa konkrétne k udalosti opísanej v druhej kapitole.

Karol, zvaný aj „Šofér“, bežal prikrčený po pešej ceste na Novom moste. Pozrel sa za seba a keď uvidel, že hromotĺk aj Drexler mu zmizli z dohľadu, spomalil a vystrel sa. Zbraň, Jericho 941 izraelskej výroby, si zastrčil späť do kabátu. Pozrel sa dole na muža na lavičke. Práve dotelefonoval. A podľa toho ako sa tváril, všetko dopadlo dobre. Šofér k nemu podišiel.
Len tak pre Vašu informáciu, to bol Freibold.

ŠOFÉR: Máme radosť?
FREIBOLD: Myslím, že áno.
ŠOFÉR: Laura je v poriadku?
FREIBOLD: Mala by byť.
ŠOFÉR: Hovoril si, že sa jej nič nestane.
FREIBOLD: Nič jej nie je.

Freiboldovi zapraskala vo vrecku vysielačka. Nejaký hlas mu povedal, že práve skontroloval kufrík. Sú v ňom všetky peniaze. Freibold sa otočil späť k Šoférovi.

FREIBOLD: Karol, povedz mi, aký je to pocit byť o 250 000 bohatší?
ŠOFÉR: Celkom to ujde.
FREIBOLD: Neznie to moc nadšene.
ŠOFÉR: Uvedom si, že teraz si budem musieť chrániť prdel tak, ako nikdy predtým.
FREIBOLD: Uvedomujem si to. Myslíš, že nám dajú pokoj?
ŠOFÉR: Už si sa ma to raz pýtal. Dajú vám pokoj iba na chvíľu. Potom po vás pôjdu.
FREIBOLD: Chcel si povedať, že pôjdu po nás, nie po vás. Si v tom aj ty.
ŠOFÉR: Áno. Máš pravdu. Sme v tom všetci. Ale o mne ešte nevedia.
FREIBOLD: Teraz máš zase pravdu ty.
ŠOFÉR: Budem musieť už ísť. Myslím, že bude lepšie, keď pár mesiacov nebudeme v kontakte. Keby niečo, hneď sa ozvem.
FREIBOLD: Dobre. Dávaj na seba pozor. Veľa šťastia Karol.
ŠOFÉR: Díky. Budem ho potrebovať.

Šofér vstal a odišiel. Bežal spať po Novom moste aby sa dostal k hotelu Danube.

Freibold sa uvelebil na lavičke a kochal sa výhľadom na Bratislavu. Bolo chladné, ale aj tak prekrásne januárové ráno. A Freibold si skutočne myslel, že im to všetko vyjde.

Pokračovanie na budúce