Nemocnica

Bol večer už sa zotmelo. V tmavej nemočničnej izbe spalo dievčina. Bola zababušená v prikrývkach, z ktorých jej trčala len hlava. Spala. Cez zavrený oblok bolo vidno iba zamračené nebo. Na chvíľu spoza mrakov vykukol mesiac a jeho chladné lúče dopadli na tvár diavčaťa. To sa pod dotykom chladného svetla prebudilo. Otvorila oči, chcela vidieť kto ju prebudil, ale to už mesiac znovu schovali mraky a v izbe sa rozhostila nepriepustá tma, teda skoro..
Cez malú škáru poodchýlených dverí na chodbu presvitalo mdlé svetlo, ktoré na chvíľu zakryli postaví ľudí prechádzajúcich okolo. Dievča sa započúvalo do ticha, ktoré nebolo až také tiché zdiaľky bolo počuť kroky a tikanie hodín, ktoré sa takmer prekrývalo s tichočkým zvukom, ktorý sa ozýval v blízkosti postele.
„Kvap“
A zasa: „Kvap“
‘Skadiaľ to prichádza?’ pomyslelo si dievča a už sa aj obzeralo. Ale pretože bola tma nič nevidelo. Poobzerala sa ešte raz, pričom sa snažilo, čo najlepšie zaostryť a na každom kúsku izby, čo mala v zornompoli chvíľu ostala a hladala zdroj toho znervózňujúceho zvuku, no stále nič. Až na koniec, čo si zbadala hneď v ľavo pri posteli sa nachádzala tmavá siuleta, ktorú predtým prehliadla.
Prizrela sa jej blišie, aby zistila, čo to je. Zťaška sa jej podarilo na predmet zaostriť. Zistila, že to bol stojan držiaci vrecko s nejakej tekutiny. Tá pomaly odkvapkávala do hadičky, cez ktorú potom pomaly tiekla..
Kam?.. to sa nedalo určiť, keďže jej koniec bol schovaný pod prikrývkami. Po zdĺhavom úsilí sa jej podarilo uvoľniť si pravú ruku spod prikrývky, ňou potom strhla prikrývku. Pmaly sa jej podarilo zaostriť na hadičku ustiacu do jej žily na ľavej ruke.
Opatrne ju vytiahla, ale aj tak sa poranila. Z rany jej začala tiecť krv. Aj v tej tme videla jej nádhernú tmavo červenú farbu.
Priťahovala ju, bola nádherná a tá sýta farba. Sťažka, ale podarilo sa jej zdvihnúť ruku a priložiť si ju k ústam. Do nosa jej udrela vôňa krvi, kovová, ostrá.
Najprv ju jemne oblizla, ale okamžite ako ucítila jej sladkú chuť, prisala sa na ranu. Druhou rukou sa snažila z rany dostať čo najviac tej životodarnej tekutiny.
Pila a pila. Pila veľmi dlho. Ku koncu sa jej začalo zahmlievať pred očami. Slabla, ruky už neudržala. Spadli jej k telu.
Zrazu ju začalo všetko bolieť. Bola to neznesitelná bolesť, chcelo sa jej kričať. Po myslela si , že to musí byť pred smrtná agónia a to aj bola pravda. Ale ako rýchlo prišla aj odišla, aj s bitím je srdca. Chvíľu jej telo ochabnuto ležalo na posteli, oči zavrené, vyzerala pokojne akoby len spala až na to, že nedýcha la a srdce jej nebilo.
Zrazu otvorila oči a „nadýchla sa“. Bola vystrašená, „dýchala“ rýchlo, plytko. Po chvíli sa upokojila a započúvala sa. Chcela zachyťiť zvuk tlkotu svojho srdca, ale nepodarilo sa jej to. Potom sa snažila nahmatať si pulz, ale to sa jej tiež nepodarilo.
Prestala „dýchať“, aby zistila ako dlho to vydrží. Po piatich minútach ju to prestato baviť a povedala si, že to by už aj stačilo, tak sa uvolnila a začala znova dýchť, keďže to pre ňu bolo ešte stále prirodzené.
Pomaly jej začalo dochádzať čo sa s ňou vlastne stalo. Ale bolo to také neuveritelné. Poznala o nich veľa príbehov a vždky dúfala, že by mohly byť prevdivé. Ale nikdy nedúfala, že by sa mohla stať jednou z nich a teraz to vyzeralo, že sa tak stalo. Hoci nebola jedonu z nich, nie úplne, ale to nevedela.
Vedela, že tam, v nemocnici nemôže ostať. Nevedela kam má ísť, ale vedela, že musí ísť. Zišla z postele, bola zoslabnutá. Ale v skrinke pri posteli našla svoje oblečenie, ktoré si oblieka. Pri chôdzi sa jej podlamovali kolená.
Podišla k oknu. Otvorila ho a vtedy sa z poza mrakov vynoril mesiac. Ožiaril jej bledú pleť. Nadýchla sa sviežeho nočného vzduchu. Vyskočila na okenicu, už sa jej prestali podlamovať aj kolená. Chvíľu len hladela na strieborý mesiac. Potom sa pozrela dole, po seba. Boly to štyri poschodia, nič zložité. Pustila sa obločnice a vyskočila..
Ako padala, točila sa ako padajúca mačka. Dopad bol bezproblémoví, dopadla na kolená a pravú ruku. Vystrela sa a pomalým krokom sa vydala v ústrety noci.. Nevedela kam, len išla..