Kostol

Nevedno ako, ale zrazu sa ocita pred kostolom. Podišla bižšie a prizrela sa mu. Bol nádherný predstaviteľ gotického slohu. Vysoký štíhly, s vytrážovými oknami vyzeral majestátne. Nevedela či môže do kostola vstúpiť, keď je.. ..jednou z nich, ale rozhodla sa to vyskúšať..
Podišla k dverám, skúsila či sú zamknuté. Neboli.
Otvorila, opatrne vstúpila dnu, zvrela za sebou. To všetko v nejvetšej tichosti.
Otočila k vnútrajšku kostola a užasla. Nečo také prekrásne neočakávala. Kostol bol vysvietení sviečkami, ich mihotavé svetlo sa odrážalo od farebných vytrážových okien a vrhali na podlahu farebné tiene. Bol to okúzľujúci zážitok.
Podišla k nádrži so svetenou vodou a opatrne si namočila pravý ukazovák, aby zistila prípadné nežiaduce reakcie. Žiadne sa nedostevili. Tak pridala aj prostredník, vytiahla ich z vody a prežehnela sa..
Vstúpila do útrob kostola.. Išla pomaly. Vnímala každý detail, jemné prasklinky na sochách, štrukúru drevených lavíc, vrsty farieb na obrazoch a freskách. Prechádzala pomedzi lavice a vyvracala hlavu aby videla fresku na strope.
Na nej boly vyobrazené rôzne biblické pasáže. Časť ktorá ju zaujala, nevedela čoho sa týkala, ale zobrazovala Boha. Rozhnevaného Boha. Maliar ho zobrazil ako starca, ktorý okolo seba metal besky. Pripomínal starogréckeho boha Dia, pána hromov a bleskov. Položila si otázku prečo by Boh mal byť muž, zdalo sa jej nepravdepodobné. Tieto myšlienky rýchlo zahnala.
Zasa sa pozrela pred seba, na oltár. Dostala sa do stredu kostola, keď sa zastavila. Niečo sa jej nezdalo, niečo nebolo správne. Započúvala sa do tichého praskotu plamienkov sviečok, či nezačuje nečo iné, keď..
Zrazu sa prudko otvorili dvere a zhasli všetky sviečky. Teda až na sviečky na svietniku za ňou, ten vrvah na vnútro kostola len slabé mdlé svetlo. A dvere ktoré sa tak prodko otvorili, už boli zevrené a ten kto ich zavrel a pravdepodobne aj otvoril stál pred nimi..
Mal čierny klobúk do očí a po členkz dlhý čierny kabát. Chvýľu na seba hľadeli z opačných koncov kostola. Uprene ho sledovala ale aj tak sa jej zrazu stratil. Troch si od stúpila aby svetlo sviec osvetlilo čo najviac protajšiu stranu kostola, ale nikde ho nevidela. Vtom..
Vtom sa zaňou niekto povedal:
„Boo“
Prudko sa otočita a jej pohľad padol na jeho hnedé oči, ktoré ju okamžite očarovali. Ale aj tak si všimla jeho dlhé hnedoryšavé vlasy splývajúce mu na ramená. Klobúk už nemal, ten bol na jednom z sviecnov z hasnutými sviecami. Horiace sviece mu mihotavým svetlom osvetlovali tvár, vyzeral aniel z *** obrazu a ona začínala tušiť ským má tú česť..
„Boo back“ odpovedala mu stále mu hľadiac do očí.
Na jej slovách sa pousmial a odhalil tak svoje krásne biele zuby a dlhými ostrými špicákmi. A ona pochoplila, že naozaj je jedným z nich. Stýmto poznatkom sa do jej myste vkradol strach, bála sa a ani netušila prečo.. ..veď bola jednou z nich, ale aj tak mala strach. Ale ako mu pozerala od očí, trochu sa upokojila. Cítita, ako ju znovu dostáva to jeho kúzlo.
Sklonil sa k nej a zašepkal jej do ucha:
„Neboj sa, ja ti nechcem ublížiť,“ jeho hlas bol ukľudňujúci, ale jej srdce bilo ako šialené, teda len v jej mystli, keďže srdce jej už pár hodín nebilo. Chvýľu len stál a počúval. Vyzeralo to akoby ho to, čo počul zmiatlo.
„Nebije ti srdce,“ oznámil jej akoby si myslel, že o tom nevie.
„Ja viem,“ povedala mu ticho do ucha.
Pozrel sa jej do očí farby búrky, v ktorých sa ako blesky mihotali plamienky sviec. Ako na ňu pozeral usmiala sa ma neho, už sa nebála a keď videla jeho zmetený pohľad, proste sa musela usmievať. Pri úsmeve jej uvidel biele zuby a ostré špicáky hoci len o máličko dlšie ako ostatné zuby.
„Ty si.. ..čo si?“ spýtal sa.
„Ja.. ..jedna z vás nie?“ nechápala čo tým myslí.
„Nie, ty si iná, nie si ako mi,“ povedal jej.
„A čo potom podľa ťeba som?“ položila dalšiu otázku.
„To neviem, kto je tvoj stvoriteľ?..“ spýtal sa.
Keď zrazu sa znovu rozleteli dvere a vietor sfúkol aj posledné horiace sviečky.
Trvalo len chýľočku kým si privikla na tmu. Dvere boli už znova zavreté, ale pri nich už stáli ďalšie dve postavy, ženské a chlapčenská, vyzeral ešte mladší ten prvý príchodzý. Pri lepšom pohľade zistila, že to ne bola žana ale skôr dievča, aj keď už nie celkom..
„Kde si bol tak dlho, Armand?“ spýtala sa upíra s anjelskou tvárou.
„Ale, Sybell, to znie akoby si sa o mňa bála..“
„Ja? Nie len nemám rada, keď neprídeš včas.“
„No, dobre decká, už budem dochvílnejší..“
„A čo je to za dievča?“
„To presne neviem, ale to je dôvod môjho meškania.. ..je zvláštna..“
„Áno a čím je zvláštna?“
„Je ako mi a nie je ako mi.“
„Ako to myslíš?“
„To presne ani ja neviem.“
„Dobre, tak by sme už mohli ísť?“
„Myslým, že áno. Ak chceš môžeš ísť snami.,“ obrátil sa na dievča, ktoré sa nechápavo pozeralo na upírov, čím je zvláštna?
„A kam pôjdeme?“ spýtala sa.
„To uvidíš keď sa pridáš.,“ povedal jej..
„Dobre, pôjdem.,“ súhlasila, keďže nevedela sama kam by mala ísť..
Noc sa vyjasnila, na nebi svietil jasný mesiac v splne, osvetloval okolie. Z kostola vychádzajú štyry postavy dve žanské - dievčenské a dve mužské - chlapčenské.. Išli v strúc noci.. Do jej náruče - cladného obiatia.. Išli štyri deti noci..