Stáva sa to zriedka

-Meškáš!- vyštekol šéfredaktor a ani sa na Michala nepozrel.
Michal prevrátil očami. Nemeškal, prišiel o hodinu skôr.
-A nehádž ksichty! Vidím, aj keď nevidím. - zodvihol mu pred nos šľachovitý prst. –Sadni si.- prst sa mu zohol do pravého uhla a teraz ukazoval na stoličku. – Minútku.- a prst sa opäť vzpriamil.
Michal skĺzol na stoličku. Minúta trvala asi desať sekúnd podľa hodín zavesených na stene. Práve keď Michal spravil úškrn nad šéfovým pohmkávaním, ten práve zodvihol zrak od korektúr, ktoré práve robil do zajtrajšieho čísla a hodil pohľad „šéf sa hnevá“ a zahučal: - Veď sa už toľko neksichti.- Michal nahodil profiúsmev a líškavo utrúsil: -To si len skúšam oblbováky na tie naše celebrity.-
-Od tých sa radšej drž v takej vzdialenosti ako doteraz a bude to fajn. Jasné?- a kostnatý prst zas mieril na Michala.
Prsne tak ako pred mesiacom, keď ho prijímal na toto miesto. Odštartovala to séria fotografií chlapíka s veľkým kontom a veľkým egom, ktoré mu po uverejnení hlboko spadlo. Len malá pomsta nafúkancovi a jeho ex-, ktorá ho do toho všetkého dostala.
To bolo prosíku a prednášok o výhodách veľkomesta. Ako sa vypracuje na moderátorku, na to vysnené miesto. A on, šikovný redaktor miestnych novín. Zhrabnú ho všetkými desiatimi. Kecy , kecy, kecy.... Ona skysla v banke za priehradkou a po ňom sa nenatiahol ani prst. Šikovných mladých 22-ročných tam mali na vagóny. Kľudne ich mohli vyvážať. A tak robil „kariéru“ autoumývača. Ale..., aspoň mali jeden druhého. A potom prišiel veľký frajer a jeho malá pomsta. Neveril, že to bulvár vydá, ale aspoň zabojoval. Fotky vyšli perfektne. Vo večernej toalete si ju vedie do nóbl baru. Prípitok, pusinka ...a veľa ďalších prípitkov a tackacúca a podopierajúca sa dvojica vychádza z baru..... Dali mu vtedy celú stránku. Plus slušný honorár. A miesto. A tak sa začal jeho nočno-denný lov na vyblýskanú smotánku.
-Si povýšený. Dobré fotky.- a kostnatý prst znovu mieril na Michala.
Tomu druhému rozumel. Dnes sa mu naozaj darilo. Fotky vychádzajúcej hviezdičky, ktorá vedela síce štýlovo vyzerať ale mizerne spievať, boli teraz v trende a dobre predávali. O mesiac po nej neštekne už ani pes. Hudobný priemysel sa v poslednom čase dosť činil a produkoval teen-celebritky ako na bežiacom páse. No povýšenie si nijak nevedel zaradiť do svojej škály informovanosti.
- Čo? Povýšenie?- rozhodil rukami. –Som tu mesiac!-
- Ale synu, synu...- šéf vstal od stola a otočil sa k Michalovi chrbtom a začal naprávať zarámované tituly bulváru, ktoré mu viseli pre image za chrbtom. – V tejto branži si dnes hore, zajtra dole- mierne sa natočil nespúšťajúc ruku z rámu. – a ty si hore. Vyššie než si dokážeš predstaviť. A...- otočil sa celkom a pozrel mu priamo do očí- ...nie si blbý. Vieš fotiť, vieš písať. –
Michal sa pousmial.
–Tak.- skrížil si ruky na prsiach a zahľadel sa šéfovi priamo do očí. –A?-
- Chystám novú rubriku. A ty, keďže vidím, že fotenie ťa už tak-trochu nudí, ju budeš robiť.- naklonil sa k nemu. – Nech to tu trochu oživíme.- prešiel opäť za stôl a postavil sa čelom k obrazom. – Príbehy na pokračovanie. Drámy zo života, pletky slávnych, kauzy na súde,.... a hlavne: krimi, krimi, krimi. To teraz frčí!- otočil sa a pozrel na Michala. –Berieš!?- Ten sa len uškrnul a prikývol. V jeho veku to bola výzva.
– A?- začal.
-Prvý tip už pre teba mám.-
-Áno, presne to som sa chcel opýt...- Michalovi sa niekedy zdalo, že tento skostnatený šesťdesiatnik vie čítať myšlienky.
-Knižnica, vlámanie. Omrkni to.- a už čarbal na papierik údaje. -Brnknem riaditeľke, bude ťa čakať.-
-Vlámanie v knižnici?- Michal prevrátil oči. -Tak to bude hit na pokračovanie.- zamumlal si pritom popod nos. –Si dobrý. Verím ti. Choď po stope.- a podávajúc Michalovi lístok naňho žmurkol.-....a uvidíme.-
-Jasné.- zobral si Michal papierik medzi prostredník a ukazovák.
-A prosím trhni aj ten dnešný večierok. Alica je PN.- utrúsil šéf, keď už bol Michal na polceste k dverám.
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Verejná knižnica bola štyri bloky od redakcie. Michal vyšiel z redakcie a pomaly sa súkal po chodníku. Potreboval si prečistiť hlavu. Teraz by rád sedel s foťákom v aute a v pohodlí sledoval Ninu Shock, inak Máriu Sedláčkovú, osemnásťročnú „speváčku“ ako „obeduje“ svoj alkoholický koktail vo svojom novom image. Skvelá flákarina to bola ešte pred hodinku. No, ale teraz sa snáď konečne ukáže. Šéfredaktor má dobrý nos na tipy. Stará novinárska škola. Čo navrhne, to sa uchytí.
Budova knižnice stála na rohu námestia a pred vchodom stál policajt v uniforme, ktorý slušne ale s nechuťou odháňal jedného postaršieho pána, ktorý si trávil voľný čas „vypočuváním“ policajta. Michal chvíľu počkal , kým to zvedavca omrzelo a potom pristúpil.
-Dobrý deň. Mám tu dohodnutú schôdzku s riaditeľkou knižnice. Pani Lisuchovou- posledné dve slová schválne zdôraznil, aby dal najavo, že schôdzka je absolútne dôležitá a svoj novinársky preukaz radšej nechal hlboko zastrčený v zadnom vrecku džín. Dobre vedel, že toto je miesto činu a čo by tu teraz chceli najmenej zo všetkého, je novinár z bulvárneho plátku.
Patrolujúci policajt sa práve chystal prehovoriť, keď Michal rýchlo dodal: -Oznámte Michala Haného. Už stejnak meškám.- povedal pevným hlasom. Policajt chvíľu Michala pozoroval a pokúšal sa zaradiť tohto chlapíka s pieskovými strapatými vlasmi a pevným pohľadom modrých očí. Ak má dohodnutú schôdzku a pozná riaditeľkino meno... ak to neohlási , môže byť z toho pekný prúser. Nakoniec zodvihol ruku a bezduchým hlasom povedal: -Počkajte tu. Ohlásim vás.- pripomínal lokaja na grófskom dvore. Vtedy sa rozleteli dvere a von vypochodoval chlap v koženej bunde s unudeným výrazom v tvári a rukami frajersky vo vreckách. Nasledovala ho šťúpla žena s mahagónovo odfarbenými vlasmi a modernými okuliarami na nose. Celý jej vzhľad, napriek veku, pôsobil moderne a sviežo.
–Ďakujeme detektív.- zašviholila vysokým altom.
Hromotĺk sa k nej otočil a autoritatívnym hlasom zahučal :-Ak by sa vyskytli nejaké nové skutočnosti. Zavolajte.-
-Samozrejme.- zašveholila a strojene sa usmiala.
-Poďte Muchý. Prípad je uzavretý.-
Muchý chvíľu stál, akoby nerozumel ,čo mu práve bolo povedané, potom mu vystrelila pravačka s natiahnutým prstom a so slovami: -Ten vás hľadá- pozrel na ženu a prst mieril na Michala.
Detektív sa prudko otočil hlavu a pozrel mu priamo do očí. –Nejaký novinársky čmuchal? –Mladý novinár cítil ako sa od zlosti začal červenať a zároveň pocítil jemnú ruku na ramene a akoby z diaľky znejúci hlas: -Ale kdeže, to je môj synovec. Študuje knihovedu a prišiel si len po nejaké knihy.- A tá istá ruka ho ťahala dovnútra a on sa tomu podvolil.


-Prečo ste ma zatajili?- opýtal sa zrazu Michal po dlhej odmlke, keď kráčali do schodov.
-Policajti nemajú moc v láske novinárov.- pozrela naňho a spiklenecky žmurkla. –Nie?-
Michal len mlčky prikývol. Nie je nič neobvyklé, že práve novinári priviedli políciu na stopu nejakého zločinu pri svojej mravčej práci zbierania informácií.
-Ako sa má Rudolf?- opýtala sa po krátkej odmlke, kým kráčali na najvyššie poschodie do depozitáru. „Páni, Rudolf“ takéto oslovenie svojho šéfa počul prvýkrát. Keď si všimla jeho rozpaky pokračovala.
– Viete, chodili sme spolu do školy? Na žurnalistiku.-
-Ale? A prečo...?-
-Prečo nie som novinárka?-
Michal len potriasol hlavou na znak súhlasu.
-Mala som vážnu chorobu a vynechala som veľa látky. Tak mi dali na výber. Buď stihnem dva semestre za dva týždne, alebo opustím školu alebo prestúpim na knihovedu, do ktorej potrebovali naplniť stavy.-
Michal počúval a len mlčky súhlasne prikyvoval.
-Vy nie ste študovaný novinár, však?- prerušila svoj monológ riaditeľka a Michal a tentokrát zavrtel hlavou.
-Ale podľa Rudolfa vraj máte ohromný talent a potenciál.- úprimne sa usmiala, keď otvárala dvere do depozitára.
-Ták, a sme tu.- Vošli do malej miestnosti osvetlenej jednou neónku , so stolíkom a dvomi stoličkami uprostred. Jednu stenu zdobila polica na knihy a štíhle blonďavé dievča sa akurát zohýbalo po knihu, ktorá zrejme do tej police patrila a teraz sa aj s ostatnými váľala na zemi.
- Lýdia.- oslovila ju Michalova sprievodkyňa. –Nechajte to na chvíľku tak.-
- Áno, pani riaditeľka.- a práve chcela pustiť chrbát druhej knihy, ktorú chcela práve zodvihnúť, keď cvakol blesk.
–Och.- nadskočila blondínka.
–Prepáčte slečna.- Michal zodvihol ruku v ospravedlniteľnom geste. –Nechcel som vás vyľakať.-
–Nie, ja...- dievčina si pretrela chrbtom ruky čelo a uložila knihu, ktorú držala v náručí do police. –Viete, sme tu trochu rozrušení... z toho.- a širokým gestom ukázala na podlahu.
-Môžem to použiť? Nevadí vám...- kývol hlavou k foťáku, ktorý ešte stále držal v rukách.
-Áno, áno...samozrejme.- reč sa jej trhala.
-Lýdia.- zaznel náhle hlas s altom. –Choďte si oddýchnuť.-
Lýdia kývla hlavou a rýchlo zbehla po schodoch.
– Viete.- kývla hlavou riaditeľka,- Mala to tu tento týždeň na starosti...hm... prvýkrát.-
-Chápem.- prízvukoval Michal hlasom, ktorým sa snažíte vcítiť do obete, ale nejde vám to.
–Tak. Môžem?- nadvihol fotoaparát a zároveň vošiel do miestnosti , urobil ešte tri fotky z rôznych uhlov a jednu aj s riaditeľkou, ktorá mu ilustračne zapózovala.
-Mám aj pár otázok.- zahuhňal Michal, keď skončil poslednú fotku..
-Samozrejme. Pýtajte sa.- odpovedala nenútene a oprela sa o roh stola.
-Viete.- začal Michal.- Dole som počul ako ten policajt vraví: je to uzavreté. Hm. Tak ako to vlastne je.-
-Presne tak.- prikývla. –Nič sa nestratilo, nič nechýba. Prípad je uzavretý.-
-Takže...- Michalovi opadla chuť a nepríjemný pocit, ktorý ho ovanul v redakcii, sa vrátil. -...len vandalizmus? A za bieleho dňa!? A...- zrazu mu došli slová a túžil byť doma a pred tou večernou party si na pár hodín schrupnúť.
–A máte tu alarm?-
Riaditeľka postrehla jeho sklamanie. –Ale samozrejme. Máme tu poplašné zariadenie. Sú tu dosť vzácne knihy. Aj keď, viete..- rozhodila rukami a ponúkla mu stoličku, pričom sama skĺzla na tú druhú.-...je to zvláštne. Nič neukradli, nechýba žiadna stránka. Tak prečo by si dal niekto takú námahu a vlámal sa sem za bieleho dňa. Vlastne...- a reč sa jej trochu zarazila, aby si Michal stihol všetko zapísať do notesu.-...je tu jedna zvláštnosť.-
Michal len nadvihol zrak a skúmavo na ňu pozrel.
–No.- pochopila jeho pohľad. –Jedna kniha bola dole. Viete.- znovu rozhodila rukami. –dolu máme kopírku a ona, ona bola zastrčená v nej a jedna strana bola oxeroxovaná. Ale to tiež nedáva zmysel. My predsa každému záujemcovi tú kópiu urobíme. Takže je to zvláštne.-
Michal písal síce ako o dušu, ale na megastory sa to vôbec nečrtalo. A určite už vôbec nie na drámu na pokračovanie.
–To je tá kniha?- a ukázal na jednu jedinú, ktorá sa neváľala na zemi a teraz ležala zatvorená na okraji stola.
–Ach áno.- ledabolo ňu pozrela.
-Mohol by som tiež dostať kópiu tej stránky?-
-Samozrejme mladý pán.- usmiala sa a jej hlas prejavil nadšenie, že novinár sediaci pred ňou sa ako tak pre niečo nadchol. –Ale chcem vás poprosiť....- podišla k polici a z úplne spodnej priečky vytiahla zošit A4 v tvrdej väzbe, otvorila ho a položila pred Michala. –...tu sa mi prosím zapíšte. Je to naša kniha návštev. Každý, kto sem príde, sa musí zapísať. Aj keď len po jeden xerox.- Michal vzal pero a poslušne vypísal požadované údaje. Pritom si všimol, že zápis nad jeho patrí detektívovi polície. V údajoch Požiadavky stála žiadosť o rovnakú fotokópiu.
-Ďakujem vám- povedala s ospravedlniteľným úsmevom.
–Rád by som si tú knihu odfotil aj v kopírke.-
Riaditeľka sa znovu usmiala a prikývla. Zobrala zošit zo stola, keď ju v tom zarazil rýchly Michalov hlas: -Ešte jedna vec. Koľko tu vlastne máte tých kníh?-
-Štyridsaťosem- otočila sa a zošit mu znova strčila pod nos. Otvorila ho na prvej strane, kde bol lepiacou páskou vlepený hárok papiera, ktorý už mal čo to za sebou a jeho rohy boli od pásky poriadne zhrubnuté. Zrejme ho zo zošita vždy v rohoch odstrihli a prelepili do nového. Michal len letmo preletel zoznam. Kniha, ktorá mala ísť do kopírky, mala poradové číslo šestnásť. Michal to rýchlo načmáral do notesu a vyšiel z miestnosti. Riaditeľka zatiaľ odložila knihu návštev na miesto a gestom mu naznačila, že môžu ísť. Michal si zabalil veci a kým ona kódovala a zamykala dvere , stál za ňou.
– A čo alarm? Spustil sa?-
Zavrtela hlavou.
–Musel poznať celú technológiu fungovania, ale na to sa samozrejme musel pripraviť.- a zastala uprostred schodiska.- ... a za bieleho dňa...a v takom krátkom čase.-
-Mávate cez deň zatvorené?-
Pokývala hlavou. –Beletria, odborná knižnica a aj detský úsek idú na obed. Otvorená zostáva len čitáreň. Aj to tu máme málo ľudí, každý to berie tak, že knižnica je zatvorená. Čitáreň sme otvorili len pred mesiacom. Ľudia si na to ešte nezvykli.- už mohutne gestikulovala rukami akoby chcela odbúrať stres.
-Ale to ho pani v čitárni musela vidieť. A boli tam vôbec nejaký návštevníci?- spomenul si Michal, že čitáreň je hneď pri vchode a má veľké presklenné steny.
-Ohlasovací zvonec pri vchode nič nehlásil, návštevníci žiadni a Mariku, kolegyňu, sme našli zviazanú. Chúďa, poslali sme ju pred chvíľou domov, nech sa spamätá. Zobral jej kľúče a zamkol vonkajšie dvere. Keď vošiel do čitárne na hlave mal kuklu, na rukách rukavice. Zaviazal jej oči a...-inštinktívne si zahryzla do hánky a zlomil sa jej hlas. Zrazu sa striasla a pretrela si tou istou hánkou čelo. –...našťastie ju len priviazal o stoličku a nechal ju tam až kým sme neprišli.-
-Možno nechcel nič ukradnúť.- premýšľal Michal nahlas. –Možno len niečo hľadal, ale mal málo času...alebo...-myšlienky mu začali skákať hore dole, až to nakoniec vzdal.
– Kto má prístup k tým knihám?- opýtal sa, keď práve vchádzali do dverí oddelenia beletrie, kam si išiel po xerox a ďalší snímok.
–Hm... Každá pracovníčka knižnice a v podstate všetci čitatelia, ale málokto o našom depozite vie. Tak sem chodia poväčšine študenti histórie. Každý musí predložiť ale pádny účel, inak...- zmĺkla a vložila knihu do kopírky. –Takže vlastne sa k nim až tak moc ľudí nemôže dostať. Knihy si musia udržiavať svoju teplotu a vlhkosť, takže tam tiež nemôžu zostať celý deň. A pochybujem, že by sa niekto z tých pár študentov a dvoch historikov vyznal v poplašnom zariadení.-
-Ich zoznam mi asi dať nemôžete?- bola to skôr len otázka aby bola a nie skutočná otázka. Bolo mu jasné, že zoznam je teraz predmetom vyšetrovania.
-To nie mladý muž.- spustila kopírovanie. Trochu poodstúpila, aby si mohol urobiť fotografiu. Vybrala papier a podala ho mladému novinárovi.
-Takže hľadáme...-prehovoril Michal, ale vetu nedokončil, vstupné dvere po ich boku sa prudko otvorili a stál v postarší pán s motýlikom pod bradou. Keď zbadal riaditeľku, zoširoka sa usmial a hnedé oči sa mu zvláštne zaleskli.
–Pani riaditeľka. Dobrý deň.- začal veselo ako roztopašné decko, stále lapajúc po dychu. Vytiahol z tašky knihy a kúsok papiera a zodvihol ich pred seba. – Chcem vás poprosiť, či ma pustíte k tejto knihe.- vopchal jej do rúk útržok papiera.
–Pán profesor.- takmer zvolala riaditeľka. - Nepočuli ste to? Depozit je zatvorený. Vlámali sa k nám!-
- Takže...- v jeho hlase zaznelo sklamanie.
-Príďte zajtra ráno.-
-Dúfam, že sa nič nestratilo?!- vykríkol nadšený a zdesený milovník kníh.
– To je predmetom vyšetrovania.- a z jej tónu sa srdečnosť vytratila. –Takže až zajtra ráno.- povedala rázne a posunkom mu naznačila, že tejto debate je koniec.
Vtedy k nej pristúpila Lýdia, nahla sa zboku k riaditeľkinmu uchu, pohodila hlavou smerom k výdajnému pultu, kde stála skupinka mladých ľudí a zašepkala: -Pani riaditeľka ...- vetu však nedokončila, pretože riaditeľka nervózne pohodila hlavou a gestom ruky ju zastavila v reči.
–Postupne Lýdia. – povedala autoritatívne. –Najskôr vybavím tohto mladého pána.- A kývla hlavou k Michalovi.
Ten sa zmohol len na ospravedlniteľný úsmev.
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Michal kráčal späť do redakcie. Bol rád, že odtiaľ vypadol. Ne reportáž na pokračovanie to síce nebolo, ale na aký –taký článok to stačilo. Rýchlo to napíše a pôjde sa trochu vyspať na tú večernú party. V redakcii to vrelo, začínala hodinka headlineov.
-Tak čo, starec. Ako sa ti vodilo? Krimoškami sa to dnes len tak hemží. Čo?- privítal ho hneď pri vstupe redaktor Tomáš. Podľa neho sa to hemžilo každý deň. Včera však krimošky vymenil za ochľastov.
-Že neuhádneš, kde som bol?- štuchol Michala po rebrá, keď sa chcel popri ňom prešmyknúť. –Ani za dvacku nie.- hodil naňho Michal kyslý pohľad.
–Vlámačka- nadvihol Tomáš dramaticky obočie. Michal sa uškrnul a pokúsil sa o opätovný prienik ku svojmu stolu, ale Tomáš ho chytil za lakeť a vopchal mu digitálny fotoaparát s nastaveným prehliadačom fotiek do rúk.
-Á, vraždá!- vykríkol teatrálne. –Mrkni.- Ďobol prstom na displey na ktorom bol muž v obleku ležiaci tvárou nadol pred predavačským pultom. –Starožitník.- vyhlásil tomáš ľadovým hlasom. Pre tentokrát. „Že ten nehrá divadlo“ napadlo Michalovi už neraz.
-Á...to nie je všetko.- nasadil Tomáš svoj obľúbený tón. – Je tam trezor.-
-No a?-
-V tom trezore...-Tomáš stíšil hlas. –...bola totiž jedna listina, veľmi stará. Mali ju zajtra dražiť. No..- a zas prešiel do svojej teatrálnosti. -..a samozrejme aj ďalšie cennosti. A...- zodvihol ukazovák. -...aj na predajni a hádaj čo zmizlo?-
-Peniaze z kasy.- hodil Michal otrávený pohľad.
–Presne!- vykríkol Tomáš a ďobol Michala do pŕs.
–Paráda, gratulujem!- vykríkol Michal tiež teatrálne a znovu sa súkal preč od svojho dotieravého kolegu.
-Počkaj, počkaj, počkaj.- Tomáš sa nedal.- Chcel by som vlastne od teba malú službičku.- prešiel do líškavého tónu. -Dnes ideš na tú party, som počul.-
Michal prikývol.
–Nemohol by si mi...-začal rozhadzovať rukami. -..no veď vieš, či sa o tej listine niečo nešustne. - Michal hodil prekvapený výraz. –Veď vieš, že je to party aukčného domu Borea, čo má zajtra tú listinu vydražiť. Nie?-
-Ešte som si nepozrel podklady.- povedal otrávene Michal. -Pozri.- konečne to zakončil. -Ja tam budem napínať uši a ty ma necháš teraz prejsť. Platí?-
-Platí!- vykríkol Tomáš a tresol ho do chrbta.
„Stejnak ti to bude na prd, pretože tá party skončí pravdepodobne až po uzávierke. Ale aspoň sa ťa zbavím.“ pomyslel si Michal.
–Hej.- otočil sa po dvoch krokoch. –Tom, a nechceš ísť na tú party namiesto mňa?-
-Nie starec. Ty si fotoeso.- uškľabil sa Tomáš a zodvihol oba palce.
„Hajzel. Mohol som mať snobskú tancovačku z krku.“ Michal si v duchu zanadával a hodil ruku. Len čo si zasadol za stôl, vyrútil sa z dverí šéfredaktor. –Tak čo?!-
-Aaale.- Michal pohodil rukou. -Niečo z toho bude.- dodal otrávene.
–Nevzdávaj to synu! Cítim príbeh!- potľapkal ho po pleci a keď vchádzal späť do dverí, otočil sa a lyšiacky dodal: -nevzdávaj to!- a pľasol dvermi.
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-
Michal dopísal článok. Odovzdal ho aj s fotkami a páli domov sa trochu vyspať. Spal nepokojne, akoby ho niečo tlačilo na duši, ale nevedel čo. Skôr to bola nervozita, že sa v jeho živote zas niečo láme. „Páni, povýšenie a hned´ taká „“bomba“. „Akože vlámačka“ za bieleho dňa.“
Zato party, na jeho prekvapenie, dopadla nad očakávanie. O ničom inom sa tam nehovorilo len o vražde starožitníka a vzácnej listine, ktorá aj napriek tým tragickým udalostiam, sa objaví na dražbe, aj keď nie zajtra. Presne k tomu urobil preslov priamo šéf Borey.
Vo firemnom aute rýchlo naklepal článok a aj s popiskami fotiek ho posla do redakcie, aby to stihlo ešte zajtrajšie vydanie, tak ako sa pred hodinou po telefóne dohodol so šéfredaktorom. Na jeho naliehanie, že mu uvoľnil v novinách flek na tento článok, nakoniec Michal neochotne súhlasil, že sa bude ponáhľať aby to stihol. Stihol. A úplne v kľude, nie ako na tej poslednej. Tá bola dobrý nervák. Článok posla aj Tomášovi, nech si z toho niečo vycucne. A konečne padla! Michal naštartoval s úsmevom na perách, že už konečne zapadne do postele, keď mu niekto rázne zaťukal na okno. Stál tam sklonený hromotĺk, od ktorého ho dnes popoludní oslobodila riaditeľka knižnice. –Tak čo pán pisateľ, čo nové v knižnici?- štekol naňho svojím autoritatívnym hlasom, keď Michal neochotne spustil okienko.
–V knižnici?- Michal zvraštil tvár. “Čo chce sakra, o nič nešlo.“ preletelo mu hlavou.
-V knižnici- dodal detektív rázne.
-Ale...—Michalovi začínalo byť horúco. -...ten prípad je uzavretý.-
-No, povedzme, že nás vtedy urýchlene odvolali inam.- naklonil sa hlbšie do auta.–A o starožitníkovi ste tiež nič nepočuli?-
„Sakra. Ten Tomáš mu práskol, že robí o knižnici článok. Blb.“
-Fajn. Začneme inak.- detektív nadvihol obočie. –Čo robíte tu?- a ukázal na dvere do hotela, kde sa konala party.
–A mám toho dosť!- v Michalovi vzkypela krv. –Zastupujem tu kolegyňu!- šplechol policajtovi do tváre- Čo...- chcel pokračovať v útoku, ale policajt zodvihol ruku v zmierovacom geste. –Dobre, dobre. -povedal rýchlo. -Chcem od vás službičku.-
Michal vyvalil oči. Pred chvíľou ho div neodbachol a teraz ho žiada o pomoc?
– A čo môžem pre vás urobiť?- opýtal sa bez záujmu.
–No.- začal kapitán váhavo, akoby mu bolo zaťažko o niečo žiadať alebo akoby sa za to hanbil –Boli ste tam.- hodil hlavou ku hotelu.
–Áno, takmer od začiatku.- prikývol Michal.
–Hm.- pokračoval policajt váhavo. –Chcel by som vedieť.. .no... či sa tam o tej listine niečo... nešustlo?- rozhodil rukami, ako mu to len okienko dovoľovalo. –Váš kamoš. Ten Tomáš vravel, že máte celkom čuch na detaily.-
-Pošlem vám článok. Práve som ho dopísal!- vyletelo z Michala. Detektív sa usmial a Michal v tom úsmeve postrehol vďačnosť, siahol do bundy a vytiahol odtiaľ vizitku a podal mu ju.
–Som váš dlžník. Páči.- vopchal ju Michalovi do ruky.- Môj e-mail aj telefónne číslo, ak...- na chvíľku prerušil hlas, pretože z dverí hotela sa vytackala dvojica mierne podnapitých pánov a zamierila k jednému z áut. -... by vás ešte niečo napadlo, zavolajte.-
Michal siahol do priehradky auta pre svoju vizitku. –To nie je treba.- odmietavým gestom naznačil detektív –Nájdem si vás.- Ale to už neznelo ako vyhrážka, ale ako slušné konštatovanie. –Dík.- priložil dva prsty k čelu na pozdrav a odkráčal ku dverám hotela.
–Inak, ten článok o knižnici bude zajtra v novinách.- zakričal Michal z okna, ale policajt už mizol v sklenných otáčacích dverách.
Michal sa s povzdychom zvalil na operadlo auta, zodvihol vizitku pred oči a prečítal si údaj za údajom. „Detektív Juraj Mácha.“ Chvíľu na ňu ešte civel, potom vytiahol notebook a poslal článok. Chvíľu rozmýšľal, otvoril znovu počítač a poslal aj článok o knižnici a priložila aj fotografie z oboch akcií. Po druhýkrát naštartoval, ale teraz už auto naozaj odišlo.
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-
Keď ráno Michal prekročil dvere redakcie, oviala ho zvláštna atmosféra. Cítil na sebe kradmé pohľady kolegov, ktoré cítil až pod kožu a keď sa na nich pozrel odvracali zrak. Keď prechádzal popri Alicinom stole, tá jediná zodvihla hlavu a usmiala sa naňho. Trošku sa nadvihla na stoličke, aby rozhovor zostal medzi nimi a povedala: -Hľadala ťa tu polícia.-
-Kedy?- Michal sa tiež spiklenecky nahol.
–Asi tak pred pol hodinou. Taký vysoký, v koženej bunde.- zvraštila tvár. –Bol to celkom poprask.- a ceruzkou zamierila na šéfredaktorove dvere. Michal prižmúril oči a kývol hlavou. –Dík.-
-Nie, ja dík, že si za mňa včera zobral tú party.- Michal znovu prikývol a hnal kroky do šéfredaktorovej kancelárie. Ten opäť zahĺbený do papierov, len nadvihol zrak
- Á, náš akože zatknutý.- zodvihol svoj kostnatý prst. – Výborné články, výborné fotky. A..- napoly sa nadvihol od stola. V pravej vystretej ruke držal papierik s adresou. – Veľa šťastia na policajnej stanici.- znovu si sadol za stôl. – Keď tam nebude, máš vraj naňho číslo.-
Michal mlčky zobral papierik a pobral sa k odchodu, keď bol pri dverách začul: -A vytlč z toho niečo!-
Pritom si spomenul na tváre svojich kolegov a spakruky sa opýtal: -Čo sa tu vlastne stalo?-
-Ále.- počul šéfredaktorov ležérny hlas .- ...vrazil sem s veľkým tomahavkom. Ale to je jeho štýl.. Tak bež.- posledné dve slová takmer vykríkol a Michal ako popchnutý kôň vyrazil z jeho dverí a aj z budovy redakcie a zamieril si to na policajnú stanicu.
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
-Á náš mladý pisálek.- zvolal detektív Muchý ležérne opretý o vrátnicu.
–Čakali ste ma?!-
- No, nedá sa to až tak povedať, ale vlastne áno.-
- Vraj ste narobili v redakcii randál.- zdvihol Michal obočie.
–Musím si zachovať dekórum zlého policajta.- povedal so smiechom a naznačil Michalovi, že ho má nasledovať chodbou.
–Čo sa deje?- nevydržal Michal hrobové ticho, ktoré vládlo pokiaľ kráčali na druhé poschodie.
–Inak, ďakujem za články aj za fotografie.- snažil sa Muchý vyhnúť téme. Akonáhle však zatvorili dvere na jeho kancelárii a usadili sa, spustil:- Chcete príbeh?-. Michal mlčky prikývol.
Detektív zobral spis a povedal:- Ak mi pomôžete, snáď bude príbeh. Hm?-
Michal znovu prikývol.
–Fajn. Tak tu je časť príbehu.- detektív skrížil ruky za hlavou a oprel sa o operadlo. - Ten starožitník, čo ho včera zabili...-
-Ale to predsa písal Tomáš.- rozhodil Michal rukami.
– Ja viem. Ja viem.- naznačil detektív rukou upokojujúce gesto a znovu si ju založil do tyla. – Ale vy máte zmysel pre detail a váš kolega, hm...-zvraštil čelo.-...píšete lepšie. A včera ste ma neokašľali. Takže!- zmenil na stoličke polohu a ruky zložil na papiere na stole. -Pozrite, ak mu to chcete predhodiť.- potriasol hlavou. – nech sa páči! Ale pomoc čakám od vás.- a namieril naňho oba ukazováky.
-Fajn.- zodvihol Michal ruky pred seba v obrannom geste.
-Takže, ten starožitník, čo ho včera, hm.- palcom si prešiel popod krk. – nebol zabitý v prednej miestnosti, ale v zadnej.- otvoril jeden z vrchných fasciklov a cez stôl mu ho podal. Na vrchu bola rovnaká fotografia, akú mu včera strčil pred nos Tomáš, len fotená z iného uhla.
–Našli sme na nohách otrepanej stoličky, čo stojí v zadnej miestnosti pri trezore zachytené jeho vlasy. A na prahu tiež. – dodal rýchlo. -Takže.- naznačil rukou.- Niekto ho tam musel odtiahnuť.-
- Ale na tej kamere predsa....Tomáš.....- protestoval Michal .
–Áno, to je pravda.- detektív vystrel prst. – Ale na tej kamere je vidno, ako ten „zlodej“.- naznačil prstami úvodzovky. – niekoho ovalil. Ten starožitník nie je na bezpečnostnej kamere vidieť. Takže ten zlodej,- znovu úvodzovky rukami. – mohol ovaliť hocikoho. Navyše...tá kamera bola pred útokom desať minút vypnutá. Skrat! Povedal technik. Aká náhoda!-
Michal zodvihol obočie, začínal vetriť príbeh a detektív to postrehol.
–Takže.- pokračoval. – a teraz vyvrcholenie.- naznačil rukami vybuchnúť bombu. – Otvorili sme trezor. A dali overiť pravosť všetkých dokumentov. Všetky boli pravé, až na...- zvýšil hlas a pozrel na Michala .
–Žeby na tú vzácnu listinu?- uškrnul sa ten.
–Bingo!- zvolal detektív.
-No ale to nič nedokazuje. Tá listina mohla byť falošná od začiatku a starožitník ju chcel proste streliť. Možno z trezoru zmizlo niečo iné...- zamotával sa Michal do svojej teórie. Detektív vystrel dva prsty pravej ruky. –Sú tu ale dve veci. Obsah trezoru sme skontrolovali podľa zoznamu v trezore. A... nič nechýbalo. To však ešte nič nedokazuje, veď aj ten zoznam mohol byť sfalšovaný. Ale starožitníkov rukopis sedí. Takže toto nie je stopa. Ale...- znovu si skrížil ruky na temene. - Predvčerom tú listinu držal v rukách môj profesor histórie a bola pravá!- vykríkol.
-V y ste študovali históriu?!- vyvalil Michal oči.
-Inokedy. - Naznačil kapitán ľadovým hlasom aj gestom ruky, že táto téma je pasé.
– Počúvali ste ma vôbec?!- nadvihol sa zo stoličky a z hŕby fotiek z fascikla, ktorý Michal ešte stále držal v rukách, vybral tú s odfotenou listinou. Ďobol do nej: -Toto je už falzifikát. Kým Michal stihol ničo namietať, rýchlo dodal: - Potvrdil to ten istý profesor!-
Michal sa chvíľu uprene díval na fotografiu. –Tá listina, je ...takáto veľká?- neodvrátil od nej oči.
- Áno.- prikývol zarazený detektív. Michal pomaly vytiahol z vrecka mobil a zadíval sa naň. Zrazu, akoby sa strhol z letargie, rýchlo sklapol fascikel, strčil si ho pod pazuchu, voľnou rukou zdrapil prekvapeného kapitána. –Poďte!- zavelil.
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
O necelých 15 minút už stáli v osvetlenom a upratanom depozite knižnice. Prekvapení detektív aj riaditeľka, ktorá bola ešte stále šoku z takej náhlej prepadovky policajta a novinára tesne pred otvorením, pozerali na Michala.
– Takže.- začal Michal ako náhle popadol dych z toho, ako bral hore knižnicou schody po dvoch. – Je to len teória.- zodvihol ruky v geste akým chcel naznačiť, že to celé stojí na vode. -Čo sa tu vlastne stalo?- oči jeho poslucháčov viseli na jeho ústach. – Vandalizmus, ofotená stránka! Ale prečo?- rozhodil rukami. –Prečo taká námaha? A možno.....- podišiel k polici s knihami. - ...to mala byť iba zástierka. Čo zostalo, tak ako má byť a všetko ostatné bolo hore nohami?- a to už v rukách držal zošit v hrubej väzbe s nápisom Kniha návštev.
–Toto.- zodvihol ho do výšky očí.
Detektív aj riaditeľka chvatne prikývli.
–A...- pokračoval Michal a rýchlo otočil väzbu zošita a položil ruku na stránku so zoznamom kníh a ústa sa mu rozšírili do úsmevu. - ...čo je najnepodstatnejšia vec v tejto miestnosti, čo sa odtiaľto nikdy nevynáša? Perfektný úkryt pre...-a to už mal dávno odlepený zoznam kníh a zodvihol ho do vodorovnej polohy, aby jeho dvaja spoločníci mohli vidieť rubovú stranu.-...cennosť.-
Tam bola tenučkou páskou prichytená obálka zo špeciálneho priesvitného materiálu a v nej časom zožltnutý popísaný papier. Vzácna ukradnutá listina.
-Táto už bude určite pravá.- uškrnul sa Michal.
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
O šesť hodín nato, keď sa Michal za svojím stolom v redakcii púšťal do písania článku o tomto famóznom objave, mu zazvonil telefón.
–Máme ich!- zaznel z neho detektívov hromový hlas.
–Čo?!- Michalovi spadla sánka. –Páni! Vy ste ale rýchly!- hrabol po foťáku a notese. –Idem.- hrabol ešte po kľúčoch od auta a vyrútil sa von.
Cestu na policajnú stanicu zvládol v rekordnom čase. Detektív stál znovu na vrátnici a Michal už zďaleka videl jeho široký úsmev.
–Ták poďte.- tľapol ho po chrbte. – Dokončíme príbeh.-
Tentokrát ho viedol prízemím až na koniec chodby. Otvoril posledné dvere a vstúpili do miestnosti s mnohými klietkovými celami. Na konci pred jednou celou sedel strážnik a vo vnútri tri osoby. Majiteľ aukčnej siene Borea, jeho manželka a mládenec s červenými očami, ktoré prezrádzali nedávny plač.
-Tu ich máme.- kývol k nim detektív. – Rodinka pekne pohromade.-
Michal vytiahol digitál. –Smiem?- zdvihol ho pred seba.
–Samozrejme.- rozhodil detektív rukami gestom veľkorysosti. – Veď preto sme tu.-
Michal urobil pár fotiek sprevádzaných protestom zabasnutej hlavy rodiny.
– A teraz príbeh.- neznačil detektív Michalovi rukou cestu k dverám. Keď sa po chvíli usadili v jeho kancelárii, kapitán počkal, kým si Michal vytiahne notes, založil si ruky za tylo a začal:- Tak, predstavme si aktérov. Hlava rodiny alebo aj veľavážený majiteľ a riaditeľ aukčnej siene. To on zosnoval celý plán a predložil návrh rodinke. Ako ste si všimli...- zaklonil hlavu. - ...úspešne. Ďalej tu máme študáka. Naozaj talent, treba uznať. Tú listinu pajcol za necelých dvadsaťštyri hodín. A ako uznal profesor, bola to robota odvedená tip-top. Papík mu na to zohnal všetok matroš. – Muchý sa mierne naklonil dopredu.- A teraz panička.-
–Inštaluje poplašné zariadenia?- uškrnul sa Michal.
–Nie.- zahučal kapitán otráveným hlasom. – Vyučuje elektrotechniku na vysokej škole. A...-rozhodil kapitán rukami. -...oblbnúť alarm aj kameru, ako vidíte, nie je pre ňu žiaden problém.- detektív zaklipkal očami a otvoril spis, ktorý ležal pred ním.
– No a teraz k jadru veci.- Vytiahol zo spisu jeden papier a s úklonom hlavy ho podal Michalovi, čím mu naznačil, že si ho môže nechať.
- Starožitník tú listinu zdedil. A keďže to bol obchodník ako sa patrí, ponúkol ju aukčnej sieni. Takže máme tu.- začal vyratúvať na prstoch. – Jednu pravú listinu, jeden falzifikát, plán a ďalších dvoch ochotných sa do plánu zapojiť.- preglgol.- Starožitník nebol skeptický, keď si k nemu deň pred dražbou prišiel listinu pozrieť sám šéf. Vpustil ho zadným vchodom, kým jeho synátor podľa maminkiných pokynov vyskratoval kameru. Ako náhle starožitník otvoril trezor, spečatil si svoj osud. Dostal palicou do temena a ...veď už viete. Vrah listinu vymenil, zamkol trezor, odtiahol mŕtvolu do prednej časti a...kamera znovu funguje a na scénu nastupuje synček. Prezlečený za zlodeja, ovalí mimo záber otca, zhrabne peniaze z kasy a kým trieli von predným vchodom, papík si to berie zas zadným. No, a čo bolo neskôr v knižnici už viete.- Michal kývol hlavou. –Zistili sme, že mladý tam deň pred tou vlámačkou bol a chcel kópiu nejakej stránky. Kým bola knihovníčka pri kopírke, tiež musel opustiť miestnosť, ale nejak sa mu ten alarm predsa len podarilo mobilom odfotiť. V konečnom dôsledku, ten alarm depozitu nie je nič moc, podstatný je alarm celej knižnice. Pre paničku to bola len taká malina. Druhý deň tatko, takisto podľa zadaných pokynov, alarm odstavil. Pani zatiaľ kryla na chate, na ktorú mali ísť akože na krátku dovolenku, manželovi a synčekovi chrbát. – uškrnul sa. -Lenže situácia sa zmenila a ako sme sa už dozvedeli a kupec sa ozval predčasne. A tak listina musela ešte v ten deň z depozitu von. Takže mladý sa vybral , akože pod tlakom skúšky, do knižničkého depozitu. Určite sa nepočítalo s tým, že knižnica urobí okolo toho taký poprask a depozit uzavrie. – zhlboka sa nadýchol. –Rodinka proste ako mala príležitosť rýchlo sa zbaviť listiny, tak to chcela urobiť. A to bola tá ich osudová chyba, ktorú zločinci občas robia. – a znovu hlboký nádych.- Hneď ako ste nám dnes ráno dali oba prípady dohromady, začali sme preklepávať tých z knihy návštev v depozite a mladý bol na zozname medzi prvými. A potom sa stalo, to čo sa stáva len veľmi, veľmi zriedkavo. – detektív stíšil hlas.- Všetko, čo vedel, vyklopil. Psychológ to nazval nejakým traumatický syndróm viny. A to ho zlomilo.- rýchlo zaklipkal očami akoby zaháňal únavu. -Ták, koniec príbehu.-
-Kto je kupec?- nahol sa ponad stôl Michal.
-To zatiaľ nevieme.- nadvihol obočie detektív. –Tiež mám otázku. Ako ste vedeli, že je tá listina v depozite?-
-Nevedel.- mykol Michal plecami. –Bol to len tip. Dva zločiny, pár blokov od seba. A čo bolo zvláštne... Všetko v depozite rozhádzané, dokonca aj stoličky a predsa niečo nedotknuté... v polici. Hm?-
-Ako ste to mohli vedieť? Prišli ste až po tom. Dovtedy mohli už poupratovať.-
-Aj sa stalo. Ale fotografie z miesta činu som videl tu, u vás. –
Detektív nechápavo pokýval hlavou.
–No.- Michal pokračoval. –Keď ste mi podali spis o starožitníkovi, na vrchu na stole zostal spis o knižnici. Otvorený. A ako prvá v ňom fotografia políc.- prižmúril oči. – A vy. Akú pomoc ste odo mňa chceli?-
-No, vlastne som vás chcel len požiadať, aby ste tú časť príbehu zverejnili v novinách.- nadvihol obočie.- Ale...- nahol sa ponad stôl a natiahol pravačku.-...snáď nabudúce? Zatiaľ vďaka.-
Michal ňou srdečne potriasol. –Fakt ste študovali históriu?- vyletelo z neho náhle.
-Inokedy.- urobil kapitán odmietavé gesto a pousmial sa a Michal akoby nadobudol pocit, že to „inokedy“ príde čoskoro.