Cesta na trón - 14. kapitola

14. kapitola

„Čo myslíš, ako dlho ešte bude trvať kým sa sem dorazia?“ spýtala sa Arve.
„Vydrž, pokiaľ viem cesta tam trvá osem dní, k tomu pripočítaj dni kým sa im podarí ifritov podarí presvedčiť a samozrejme cesta sem. Takže, ak správne počítam dokopy to bude trvať asi štrnásť dní z krtorých už deväť ubehlo.“ zasmial sa Ewan.
Sedeli ukrytý v tieni skalného previsu a pozorovali západ slnka. Na ohni ktorý blkotal v ohnisku sa pieklo vábivo voňajúce mäso. Sorien sa krčil v kúte, tuho spal. Yuka sa zatiaľ venoval tetive na svojom luku.
„Už aby tu boli.“ povzdychol si Arve. Ewan sa neubránil smiechu.
„Uvidíš ako rýchlo to ubehne, ani sa nenazdáš a máš ju tu.“
***
„Len kedy konečne ten pravý čas príde?“ Oliwien sa zasmiala.
„Neboj sa, bude to čoskoro. Teraz by sme mali ísť na ďalšiu hodinu.“ ukončila rozhovor mentorka. Vykročili dopredu. Ich kroky viedli cez tajomné, kľukaté uličky. Boli tmavé, takmer neosvetlené no Oliwien vedela kade má ísť. Kráčala rýchlym, sebavedomým krokom.
„Aha, tu to je.“ prehovorila a prstom ukázala na zničenú kamennú budovu. Okenive i dvere boli spráchnivené.
Mentorka vošla dnu spolu s Looreou. Miestnosť bola osvetlená len nízkou sviecou. Jej plamienok žiaril slab no i napriek tomu vrhal na steny hrozivé tiene.
„Koho to tu nevidím. Mňa, obyčajného žobráka prišla navšíviť samotná kráľovná.“ ozvalo sa z kúta izby.
„Bajin, prestaň. Dobre vieš prečo sme tu a taktiež vieš že nie je času na zvyš. Mali by sme čo najskôr ukončiť výcvik.“
„Prepáč Oliwien, moja vina.“ z tieňa sa vynorila posstava. Vysoký muž, ktorý sa podopier o hrčatú palicu. Vyzeral ako starec no jeho oči prezrádzali že v skutočnosti je oveľa, oveľa mladší. Aj jeho vráskavá tvár bola ozdobená ifritským tetovaním no toto tetovanie boli iné. Akoby z neho vyžarovala sila, či dokonca energia ktorú rozdával aj ostatným okolo seba. Dokonca aj Loorea ucítila ako cez jej pokožku preniká nová sila.
„Hm...takže teba mám učiť,“ zamlmlal si popod nos a premeral si kráľovnú „postoj je vzpriamený, povedal by som že vhodný i keď v niektorých prípadoch by bol až príliš strnulý. To nejako zvládnem. Takže, zhrnutie, začnem ju učiť, ale najskôr si musí zohnať...“ nedopovedal pretože ho Oliwien prerušila:„O pár minút sa pôjdeme pozrieť na Skalu.“
„Vidím že si myslela na všetko.“ zasmial sa Starec.
„Je to moja úloha takže sa snažím.“
„Dobre Loorea zajtra si prinesieš veci ktoré máš vypísané na tomto zozname.“ povedal podávajúc jej spálený pergament.
„Prinesies všetko,“ poznamenal a otočil sa im chrbtom, vo vysokej polici hľadal akúsi knihu „aha... tu je! Dávaj na ňu pozor, je to to najcennejšie čo vo svojej zbierke mám.“ kniha nebola veľká, no ani malá.Viazaná v koži a na jej vrchu bol nápis ktorý Loorea nedokázala prečítať. Rukou prechádzala po obala až pod bruškami prstov niečo ucítila, akoby ryhy, ktoré sa tiahli po celej knihe. Dychnivo sa snažila rozlúštiť čo znamenajú.
„Prečítaj si ju.“
„Loorea teraz sa ideme pozrieť niekam inam.“ povedala Oliwien a vyšla z domu von.
„Všetko sa tu deje tak strašne rýchlo.“
„Normálne to tu takto nie je no keďže máme tvoj výcvik čo najviac urýchliť musíš poriadne zabrať.“
„A kam to vlastne ideme?“
„Nechaj sa prekvapiť.“ zachichotala sa ifritka.
Nekráčali dlho no šli strmého kopca.
„Uff...“ chytila sa Oliwien za srdce „no moja kondícia nič moc. Ale vidím že ty na tom nie si o nič lepšie.“ zasmiala sa. Ešte niekoľko sekúnd oddychovali až napokon odbočili na jemne vyšľapaný chodníček, kotýr smeroval do toho najhustejšieho lesa.
Akonáhle vkročili do hory zvuky utíchli. Vtáky nespievali, lístie nešušťalo. Akoby v tom lese nik nežil, akoby zaspal a všetci jeho obyvatelia tiež. Oliwien a Loorea počuli byť svoje srdcia a odrazu sa im zdal tento zvuk až mimoriadne hlasný.
„Je trošku strašidelný.“ snažila sa Oliwien odľahčiť atmosféru. Sama tu už bola mnoho krát no zakaždým chytala z tohto lesa paniku. Tie, vo vetre sa nakláňajúce stromy v nej vzbudzovali hrôzu a zvierali vnútornosti. Loorea na tom nebola o nič lepšie. Čiernymi očami hľadela na všetky strany v snahe zachytiť nejaký pohyb, aspoň náznak života. No nič nezazrela. Les bol úplne pustý.
„Čo je vlastne zač ten Bajin?“
„Aj on patrí medzi Učencov. Vlastne medzi nich patril, už veľmi dávno vyšiel z radov vyvolených, pretože sa s nimi nezhodol v množstve rozhodnutí.“
„Aha, no i napriek tomu ma môže učiť...“
„Samozrejme, nedovolíme aby si kvôli nejakým hlúpym nezhodám prišla o najlepšieho učiteľa jazd..., opäť som takmer prezradila viac, ako som mala.“
Loorea sa jej chcela spýtať na ďalšie veci o ktorých si myslela že môžu byť dôležité no slová jej zamrzli na jazyku keď zazrela to svetlo. Mnoho faklí, ktoré mali nasmerovať zblúdencov na ten správny smer. Ich žiara sa tiahla celým lesom, ani hrubé kmene nedokázali zabrániť tomu aby sa rozpínala ďalej a ďalej. Prekvapene zostala stáť.
„Je to prekrásne.“ podotkla po chvíli.
„Aj mňa to uchvátilo keď som tu bola prvý krát.“ povedala a kráčala ďalej.
„No tak Loorea, musíme sa poponáhľať.“ zakričala Oliwien a schmatla Looreu za ruku.
„Nie je čas, prezrieš si to inokedy.“
O pár minút sa ocitli mimo lesa, na kvetmi obrastenej lúke. Kvety, tráva akoby hýrili všetkými farbami.
Loorea zdvihla oči k nebu aby si užila ako hravo ju láskajú slnečné lúče po tvári. V tom zazrela zvláštneho tvora.
„Čo to bolo?“ vykríkla.
„Drak.“ odvetila jej Oliwien s úsmevom. Loorea prekvapene vypúlila oči. Ifritka- mentorka sa zachichotala a rozutekala sa smerom k skalnému previsu.
„Pozri sa, sú ich tu stovky.“
Loorea zostaôa nemo stáť, obloha bola priam postiatá tvormi s krídlami. Niektoré neboli väčšie ako kôň no našli sa aj také, ktoré by hravo prerástli aj elfské domy, ktoré boli postavené v tábore Hnutia odporu.
„A jeden z nich bude patriť tebe.“
Odrazu, akoby na nejaký podnet začali draky zlietať na zem. Aj napriek svojej veľkosti pristáli na zemi úplne potichu.
Loorei hneď jeden padol do oka. Bol veľký asi ako kočiar. Jeho tvrdé šupiny mali farbu práve napadaného snehu a nebezpečné ostne na jeho krku a chvoste boli akoby zo zlata. Okolo jeho tela Loorea zazrela slabý opar. Už sa aj chcela Oliwien spýtať čo to je no ona ju predbehla.
„Ak okolo niektoré z drakov zazrieš opar choď za ním pretože práve ten drak bude tvojim priateľom a vernými spoločníkom.“
Kráľovná vykročila. Zdalo sa jej že ostatné draky ustupujú aby mala voľnú cestu len on jediný tam stál. Hlavu vysoko a hrdo zdvihnutú, šupinaté krídla zložené pri tele. Kráčala pomaly, nechcela ho vystrašiť. Natiahlu ruku aby ho mohla pohladiť.
Veľkými, zlatými očami si ju drak poriadne premeral no nakoniec nechal Looreau položiť ruku na jeho krk.
Na pohľad tvrdé a drsné šupiny sa jej pod prstami menili na skutočný hodváb. Ešte nikdy predtým sa nedotkla niečoho tak jemného a poddajného.
„Skvelá pocit, však?“ prerušila ju Oliwien.
„Volá sa Reinem, jeho matka je tamtá červená dračica a jeho otec je divoký drak, ktoré sa k nám nepridal.“
„Reinem.“ zopakovala Loorea šeptom. Snehovobiely drak sa na ňu pozrel.
„Si skutočne krásny.“ pochválila ho kráľovná.
„Slnko už zapadá, mali by sme sa vrátiť. Neboj sa, zajtra s ním stráviš celý deň. No tak Loorea dnes máš ešte hodinu boja, musíme sa poponáhľať.“
„Veď už idem.“ naposledy pohladila draka, rozlúčila sa s ním a podišla k Oliwien.
„Aj ty máš draka?“ spýtala sa po chvíli chvôdze.
„Jasné, každá ifrit má svojho vlastného draka lenže ten môj je práve dnes na love.“
Viac sa už nerozprávali. Vystrašene prešli lesom až sa opäť ocitli na chodníčku. Potom už na ne čakal len a len strmý kopec, ktorý museli zliesť. Bez väčších problémov sa opäť ocitli v meste.
Slnko však už takmer zapadlo, obloha sa sfarbila do červena.
„Tadeto.“ ukázala Oliwien a vyrazili širokou ulicou.
Mesto bolo takmer prázdne, ifriti sa už vrátili do svojich domov, aby si oddýchli od práce a povinností.
O pár minút sa ocitli na cvičisku. Loorea toto miesto poznala, často sem chodila trénovať streľbu z luku, občas sledovala ako sa muži i ženy učia bojovať mečmi, sekerami čo dokonca oštepmi.
„Konečne ste ma uctili svojou návštevou.“ vykríkol Pielo, odpoveďou mu bolo Oliwienino zlostné zavrčanie.
„Loorea priprav si meč. Kde máš brnenie? Nepríkázal som ti náhodou priniesť si ho?“ Loorea už chcela odpovedať keď ju mentorka predbehla: „Brnenie jej ešte len vyrábajú, vieš ona dostane niečo podstatne lepšie ako väčšina ifritov.“ Pielo si ju s pohŕdaním premeral.
„A čo bude robiť zatiaľ? Čakať?Vlastne, mám lepší nápad. Loorea dnes ti dávam voľno choď si oddýchnuť a priprav sa na zajtrajšok.“
***
Strieborné mreže od seba odzážali slnečné lúče a vytvárli stovky malých dúh.
Coorain sedel uprostred malého žalára. Nemohol sa ani pohnúť, všade bolo striebro alebo cesnak.
Triasol sa, no nie od zimy či strachu, triasol sa od únavy. Potreboval doplniť svoju energiu, potreboval krv.
Dvere sa s hlasným zavŕzganím otvorili. Trasúcou sa rukou si prikryl oči. Dnu vstúpil postava, od strieborných mreží si držala dosť veľký odstup.
„Coorain, to som ja.“ zašepkala postava. Upír ten hlas poznal.
„Hneď ťa odtiaľto dostanem.“ prehovorila postava opäť. Rukami, zahalenými do kožených rukavích vytiahla kľúč a pomaly sa priblížila k mrežiam. Trasúcimi sa prstami odomkla. postava podišla ku Coorainovy a niečo mu vložila do rúk.
„Corowa,... zajac? Čo s ním mám akože robiť?“
„Krv. Dá ti aspoň trochu sily.“ odvetila stroho Corowa. Upír neváhal a zahryzol. Jeho zuby prešli kožou akoby to bolo maslo. Ľahko a nezproblémov.
„Teraz vstaň, musíme sa poponáhľať.“ povedala a pomohla mu na nohy. Coorain, posilnený krvou opatrne vstal. Ešte stále nemal dostatok síl. Takmer spadol lenže Corowa ho v poslednej chvíli stihla zachytiť.
„Vedie odtiaľto jeden tunel, dostaneme sa do lesa a tam už bude v bezpečí.“ prezradila mu Corowa plán.
„Sadni si sem na chvíľu.“
Bledými rukami prechádzala po vlhkej stene a pátrala.
„Kde to...“ nedokončila pretože sa jej kkonečne podarilo nájsť to čo hľadala. Tehlu, ktorá sa tvarom nepodobala na ostatné. Pritlačila.
Ozvalo sa hlastné škrípanie kameňa o kameň. Stena sa posunula. Otvorila sa im cesta na slobodu.
Corowa pomohla Coorainovy vstať a vošli dnu. Hoci vo vnútri vládla totálna tma, obaja videli dosť na to, aby vedeli kade idú.