Neverím v peklo*

„Neverím v peklo“
Precitol som prudko a násilné. Posadil som sa. Do môjho okna niečo udiera. Za závesom sa mihajú tiene, hrozivé tiene. Sú dlhé a ostré, vyzerajú ako pazúry akéhosi monštra, smrti. Pomalí pokladám obe nohy na zem, najprv prvú a potom druhu. Koberec je príjemný na dotyk, teplý, iný ako inokedy. Do nosa ma udiera zápach, zápach mäsa a, a síry. Žeby niekto niečo opekal, ale čo ta síra. Opäť niečo silno udrelo do môjho okna, Upriem pohľad na zaves, a nič, svetla zhasli. Všade naokolo smrtivo chladna tma. Tápem po nočnej lampičke. Počujem ako sa rozbíja okno, sklo je všade okolo. Stláčam vypínač na lampičke. Všade okolo mňa veľa skla, krvi a ... krvi? Vidím trup bez, nôh a hlavy rúk pred mojou posteľou, ľudský trup! Sú v ňom črepy s môjho okna. Ako sa sem dostal!? Bývam na siedmom poschodí. Neudržím v sebe dlhšie zvratky. Vraciam na posteľ. Uder, predo mnou stojí tieň. Osvetlenie znova funguje. Démon ma prepicháva prázdnymi očami. Načahuje sa po mne a chytá ma pod krkom. Snažím sa brániť ale moje údi sú ochromené strachom. Bolesť! Namiesto ruky mam pahýľ. Utrpenie! Snažím sa zakričať bolesťou. Moja druha ruka už nie je moja. Ta strašná bolesť keď ma odhadzuje medzi moje zvratky! Omdlievam bolesťou. Ta strašná irónia, svetlo znova zhaslo a ja počujem iba mľaskavé zvuky. V strašných mukách zomieram s ohavnou pravdou. Légia zatratených prichádza!!