Posledne objatie*

Na balkóne bolo chladno. Ale i tak to bola tepla Septembrová noc. Stala opretá o mramorové zábradlie a jej čierne vlasy jej zahaľovali tvár a padali jej až na prsia. Vonku bolo ticho, iba čo vietor pomaly pohupoval stromami. Na mramorové zábradlie postupne padali slzy. Slzy smútku aký nemôže zažiť každý, slzy ktoré patrili dvom a predsa jednému, patrila zaľúbeným. Slzy sa hromadili a hromadili, zlučovali sa tak ako sa ona so svojim milovaným už nestretne, pomaly si našli kanáliky vymyté od dažďa a stekali na hlavu gargoyli na okraji zábradlia. Dievča vyplakalo mnoho slz ale vzlykala len potichučky. Jej nádherná tvar sa na chvíľu usmiala keď si spomenula na pekný zážitok s tým čo ju opustil, ale potom opäť posmutnela. Keď sa ta tvar smiala, bola nádherná ale teraz bola skľúčená bolesťou, ale i tak bola nádherná naďalej. On zastal kúsok on nej a díval sa na ňu pohľadom. Pohľadom ktorý poznala každá jeho obeť. „Strata milovaného, to je pocit ktorý vôbec nepoznám a vybavuje sa my len v spomienkach“ Otočila sa a zbadala mládenca, s dlhými havraními vlasmi v čiernom obleku. Nevšimla si ho prihádzať. Nepočula ani jeden krok. „Smútok, strach bolesť ani jedna z týchto veci už ta nebude viacej trápiť, len sa my zver“.“ Nič neodpovedala, nevedela nič je to blud spôsobený žiaľom ktorý ju došiel potrápiť alebo len snivá. Áno, to je možne všetko toto je len sena ja sa ráno zobudím a opäť sa stretnem zo svojim milovaným a na toto zabudnem ako na všetky obyčajne sny. „Nesnívaš, ale realita to nie je. Si v svete strasti. No tak dovoľ mi ta vyslobodiť“ a zahľadel sa na ňu svojimi prázdniny očami. Odvrátila sa naspať smerom von a začala plakať ešte viac a jej slzy začali prúdiť opäť k gargoylinej hlave. Mladík kráčal k nej, ľahkým krokom, nepotreboval aby odpovedala, vedel odpoveď. Odpoveď bola vždy taká istá, vždy vedená citom ktorý on nepoznal už veľa rokov. Pri kráčal až k nej.“ Posledný krát ucítiš objatie.“ Jednou rukou je chytil okolo pása a druhou jej odhrnul vlasy z krku. Jej krk tak aj ako cele telo sa chvel. Pomáli ju začal na krk bozkávať od ucha až k pulzujúcej tepne. Otvoril ústa a zahryzol sa. Po hlave gargoyli teraz netiekli slzy ale aj krv. Chlapec sal stále silnejšie a silnejšie.
V jednej chvíli sa neudržala vytrhol jej tepnu z krku, a keby ju nedržal okolo pása tak by spadla. „Novy oblek a zas od krvi, zas si budem musieť uloviť nejakého pracháča“ povedal so ostatkov zúrivosti ktorá mu ostala z čias keď bol ešte človek. Pozrel sa na telo ktoré držal v ruke, bolo to nádherné telo ale on nič necítil, tak ako vždy. Pozrel na ranu a keďže s nej už nič nevysaje, prehodil jej bezvládne telo cez zábradlie dole. Rukou si utrel krv čo mu ostala okolo úst. Postavil sa na zábradlie a skočil do tmy, ucítil ďalšiu zúfalú obeť.
Vietor pomaly vanul a pohupoval stromami . Bola tepla septembrová noc a všade bolo ticho.