Nick

Parodia detektívky

V ten pamätný deň bola celá šestadvadsiata avenue mimoriadne dlhá, pustá a prázdna. Lebo okrem dvadsiatichtroch prepychových limuzín, sedemdesiatich žltých taxíkov a dvestotridsiatichdvoch všedných celkom obyčajných aut sa tu nachádzalo ešte tridsaťosem chodcov s ktorých dvadsaťdeväť percent boli bezdomovci a osemnásť percent nezamestnaný. Tie nemnohé percenta ktoré ešte ostali boli pre nás celkom nezaujímavý normálny ľudia. Len jeden jediný z nich nebol celkom určite normálny. Bol to mnohonásobný milionár, ktorý chodil len tak, zo zásady a pre svoje pobavenie vždy pešo. Inak na spomenutej avenui nebol nikto.

A práve tu, na tejto, pre americké pomery mimoriadne tichej avenue sa odohralo záverečné dejstvo prípadu ktorý nielen vzrušoval ale aj neobyčajne jatril svedomie všetkých poctivo zmýšlajúcich občanov celých Spojených štátov amerických (USA). Tým ktorý nezmýšľali poctivo to bolo úplne jedno.

Toho neobyčajne krásneho ale pochmúrne daždivého, neskorého večera sa na spomínanej tichej avenui objavil celkom nenápadný muž. Na tomto mužovi nebolo nič, čo by mohlo byť laickému a neodbornému oku nápadné. Nie však dokonale vyškolenému oku geniálneho detektíva profesionála. Toto oko (pochopiteľne spolu s druhým ešte kvalitnejším okom) patrilo všeobecne známemu a po celom šírom Americkom stredozápade preslávenému detektívovi Nick Carterovi.

Aby sme správne a úplne pochopili celú súvislosť a neobyčajnú zložitosť tohto komplikovane zamotaného prípadu, musíme si pripomenúť, že práve v tej pohnutej dobe bolo veľavážené publikum celých Spojených štátov Amerických (USA) zdesené celou sériou záhadných, nezvyklo brutálnych a zvrhlých zločinov. Boli to zločiny, ktoré podľa všetkého spáchal jeden a ten istý muž. Tieto zločiny sa udiali v mestách vzdialených od seba stovky kilometrov. Boli to priam diabolské zločiny. Ich prevedenie muselo byť neobyčajne dôkladne a presne naplánované. Všetko bolo vykonané s ľadovo chladnou profesionalitou.

Tento chladnokrvný muž, zločinec, bol napríklad videný množstvom neplatiacich divákov vo Filadelfii. Tam bez akéhokoľvek náznaku zľutovania s bezpríkladnou a bezcitnou brutalitou, neobyčajne ostrým ocelovým nožom značky Solingen, prerezal hodvábnu šnúru pretkanú zlatými niťami. Bola to šnúra, na ktorej, len zhodou nepriaznivých náhod a okolností, bol priviazaný prevzácny a nesmierne bohatý pudel (druh domáceho psa) zo srsťou nezvyklo striebristej farby.

 Na druhom konci tejto prevzácnej šnúry bola  milionárka Alina Vanderbildová (samozrejme nebola k šnúre priviazaná ale držala ju v ruke). Z dobre informovaných kruhov sme sa dozvedeli, že v prípade úmrtia spomínanej bohatej osoby, bude hore spomenutý pudel dediť všetky milióny svojej bohatej paničky.

Po tomto chladnokrvnom akte, s radostne štekajúcim pudlom v náručí, využijúc paniku a zmätok ktorý následkom tohto zvrhlého činu v celom meste vznikol, zmizol v snehobielom Cadillacu, so sedadlami s pravej žirafej kože, rok výroby 1964. Pre informáciu, v roku 1963 bolo vyrobených len šesť snehobielych Cadillacov z podobnými poťahmi sedadiel. Päť týchto vyššie spomenutých aut, bolo v majetku naftového šejka Mazuta Oil Naftiho. Tento nesmierne bohatý šejk má všetky Cadillacy bezpečne zamknuté a dokonale strážené, vo svojej prepychovej rezidencii. Vozy samozrejme nie sú v rezidencii ale v stejne prepychovej garáži s pozlátenými mrežami na vetracích oknách.

Len pre zaujímavosť a informáciu laickej verejnosti, dodáme niekoľko dôverných informácii o spomínanom šejkovi. Uvedieme ich napriek tomu, že sú vo vyššej spoločnosti všeobecne známe. Spomínaný šejk chodí každý deň obdivovať nepoškvrnenú bielobu svojich vozov. Pri tejto pravidelnej inšpekcii sprevádzajú šejka všetky jeho početné manželky a konkubíny. Povráva sa, že v týchto limuzínach so svojimi manželkami a konkubínami pravidelne .... (mravne závadné slovo bolo vyškrtnuté prísnou cenzúrou americkej ligy mravnosti). Samozrejme nerobí to so všetkými naraz ale postupne.

Vráťme sa k nášmu záhadnému prípadu.

Polícia po dôkladnom pátraní zistila o páchateľovi jeden malý ale dôležitý detail a to, že jeho vlasy boli neobyčajne ryšavé.

Presne v dobe únosu prevzácneho a bohatého psa pudla, v čase ktorý pohotovo zaznamenal spravodaj jedného nemenovaného bulvárneho ale obľúbeného listu, videli identického zločinca v New Jersey. Tu neobyčajne odvážne vnikol do známeho cukrárskeho obchodu. Tento obchod sa špecializuje na výrobu kvalitných zdravotných cukroviniek, pelendrekov. Zatiaľ kým ostro nabitým brovningom svetoznámej značky COOLT držal v šachu predavačku-cukrárku a jej vydesených pelendreky kupujúcich zákazníkov, napchal si plné vrecká spomínanými pelendrekmi značky FÚÚK. Tieto pelendreky sú nielen miestnou špecialitou ale odporúča ich aj množstvo ďakovných listov ako liek proti nadúvaniu a následným nežiadúcim vetrom.

Pri odchode si zločinec s labužníckym chichotom odhryzol hodný kus zo svojej pištole značky COOLT. Potom zmizol v dave na ulici.

Niektorý svedkovia tvrdili a pod prísahou dosvedčili, že pištoľ značky COOLT nebola pištoľ ale dokonalá atrapa zbrane, zhotovená s neobyčajne kvalitnej mliečnej čokolády značky ORIS. Iný svedkovia, ako sa neskoršie ukázalo pochybného charakteru, tvrdili, že pištoľ nebola s čokolády ale s menej kvalitného perníku od firmy GIVES, toho času v konkurze.

Jedine v čom sa svedkovia zhodli bol popis tej neobyčajne zvrhlej osoby. Jednomyseľne potvrdili, že nikto iný v celých Spojených štátoch by nemohol byť nositeľom tak nadpriemerne ryšavých vlasov a brady.

Toto všetko bola minulosť. Vráťme sa do súčasnosti k vlastnému prípadu.

Chodec ktorý na pustej dvadsiatejšiestej avenue (ulici) upútal Carterovu zbystrenú pozornosť, nielenže nemal ryšavé vlasy. Nemal dokonca ani fúzy tým menej bradu. A práve táto skutočnosť bola geniálnemu detektívovi Nickovi vrcholne podozrivá. Lebo v podobnom nenápadnom maskovaní sa ako profesionálny detektív dobre vyznal.

Tým väčšie podozrenie v ňom vyvolal ešte jeden dôležitý a bez sporu neodškriepiteľný fakt. K prvému bezfúzemu a bezbradému podozrivému pristúpil druhý tak isto bezfúzý a bezbradý muž. Hrdinský detektív Mr. Carter sa teraz už celkom prebral zo zamyslenia a zostražitel. Potom sa znova hlboko zamyslel tak ako to vedel a mal vo zvyku len on.

„Dammed, dvaja obyčajný muži, obaja bez fúzov a brady,“ zahučal Nick Carter temne, len tak pre svoju služobnú potrebu. Zahučal samozrejme potichu, aby to podozrivý nemohli počuť.

„Taká neobyčajná zhoda, nemôže byť v žiadnom prípade náhodná. Taká zhoda neveští nikdy nič dobrého.“ Zasunul svoju dokonale vytrénovanú pravú ruku hlboko do vrecka nohavíc. Samozrejme svojich. Nahmatal povedľa stehna visiaci dlhý tvrdý pracovný nástroj. Takto ho nosil dobre ukrytý pred zrakmi zvedavcov. Napriek jeho dĺžke mal ho vždy pripravený na okamžité použitie, vo dne alebo v noci. Samozrejme len na zločinca. Bol to krásny a vzácny revolver značky DELINGER. Pod prstami cítil perleťou vykladanú rukoväť a chladnú postriebrenú hlaveň. Vždy ho s nadšením proti zločincom použil samozrejme len ak kládli odpor alebo ohrozovali bezpečnosť pokojamilovných obyvateľov Spojených štátov amerických (USA).

Kým láskyplne pohládzal svoju zbraň, hore spomínaný podozrivý muži, nič netušiac, ležérne zabočili do postrannej, úplne temnej a ešte opustenejšej priechodnej uličky.

Keď to Nick spozoroval, rozhodol sa použiť svoj preslávený dokonale nacvičený skok. Tento legendami opradený skok vymrštil Cartera, akoby bol rodený gepard, na priľahlú tehlovú rímsu chátrajúceho domu. Neskoršie tento skok prevzala a začala používať aj polícia v Hongkongu. Nazvali ho NICKSKOK. Zle informovaný historici tvrdia, že skok nazvali podľa Nicka Cartera. Nie je to pravda, aj keď by si to Nick ako autor po práve zaslúžil. Skok sa volá NICSKOK preto, lebo kto ho ovláda zväčša už nemusí nič iné vedieť.

Keď sa Nick ocitol na úzkej rímse, priplazil sa tesne nad hlavy oboch zloduchov. Nick bol skalopevne presvedčený, že muži zloduchmi boli, dosial sú a navždy ostanú.

Zaostril svoj dokonalý a dlhým cvikom zjemnený sluch.

„Ten prekliaty sliedič Carter netuší, že my dvaja sme tí slávny hrdinovia, ktorý zamaskovaný jednakými fúzmi a bradou, páchajú svoje zvrhlosti súčastne na dvoch rôznych vzdialených miestach, aby to vyzeralo, že to robí osoba jedna!“

„Cha, cha, cha!“ zasmial sa druhý bezfuzý chrapľavo, tak ako to majú zločinci vo zvyku. „To sa ten bridil nikdy nedozvie! Ten packal nikdy nevypátra, že sme nielen jednovaječné dvojčatá ale sme dokonca aj rodný bratia. Takto ho navždy zosmiešnime, keď si nebude vedieť poradiť s tak geniálne pripraveným zločinom.“

Iný menej inteligentný a menej dôvtipný detektív by z tohto prapodivného dialógu nezmúdrel.  Menej fundovanému detektívovi by to možno poskytlo námet na hlbokomyseľné premýšľanie počas dlhých zimných večerov pri teplom sálajúcom krbe v jeho útulnom domove na slnečnej Floride. Zatiaľ kým by vonku vŕšila snehová víchrica metrové záveje okolo paliem, premýšľal by o psychologickom aspekte tohto prípadu. Možno by časom došiel k záveru a poučeniu do ďalšieho života.

Nie tak Nick. Bol mužom činu. Premýšľaním sa zaoberal len málokedy.

Jeho krédom bolo.

„Vždy a všade napred konať, až potom, ale len vtedy ak je to nevyhnutne nutné začať myslieť.“

Ako muž činu a akcie, uvoľnil z rímsy polovydrolenú tehlu tak obratne a majstrovsky, že spadla prvému bezfúzemu mužovi presne na hlavu.

Keď muž ucítil tehlu na svojej hlave, bol nielen prekvapený ale aj dosť konsternovaný. Preto hneď padol v hlbokom bezvedomí na dosť znečistený chodník. Zmohol sa pritom len na krátku poznámku o špine a neporiadku na uliciach amerických miest. Až potom mu následkom bezvedomia odumrel škodoradostný úsmev na kŕčovito zovretých perách. Pri páde mu vypadli z príručnej tašky ktorú stále zvieral v ruke zradné ryšavé fúzy. Fúzy boli ešte ryšavejšie než sa mnohým očitým svedkom zdalo.

Už nepočul ako zaznela Nickova povestná policajná píšťalka.

Než sa mohol druhý bezfuzý zločinec vzchopiť k nejakému premyslenému a aspoň trochu aktívnemu odporu, chopili sa ho Carterovi pomocníci ktorý ochotne a pohotovo pribehli. S žoviálnymi, na prvý pohľad tupými úsmevmi dobre živených a oblečených fízlov, nasadili zločincovi na ruky oceľové putá. Putá boli zhotovené z vysoko legovanej ocele, s monogramom N.C. Je to známy monogram Nicka Cartera. Putá vyrobila  firma KUP-ESN vyrábajúca všetky potrebné pracovné náradie pre detektivov špecialistov.

Druhého zločinca ktorý dosial nehybne a odovzdane zotrvával v polohe ležmo na vyššie spomenutom a znečistenom chodníku, odborne ošetrila dobre vyvinutá ošetrovateľka. Objavila sa na mieste činu ako anjel milosrdenstva. Rana na hlave zločinca bola len malá odierka povrchného charakteru. Rana nemohla mať žiaden vplyv na duševné a nasledujúce životné osudy páchateľa.

Správa ktorú uverejnil jeden nezodpovedný novinár kde tvrdil, že páchateľ strávil zbytok života na invalidnom vozíku nie je pravdivá. Svoju invaliditu si zavinil sám zhýralým a nezriadeným životom vo väzení. Vždy sa objavia závistlivci a neprajníci ktorý chcú riešiť svoje neúspechy a mindráky očerňovaním úspešných mužov zákona.

Ako sa neskoršie ukázalo, ošetrovateľka ktorá tak úspešne zvládla poskytnutie prvej a jedinej pomoci zločincovi, bola známa filmová diva C. M. ktorá sa už dlho zaujímala o Nicka. V pohnutej mladostí absolvovala dvojdňový kurz na ošetrovanie oderiek. Po ošetrení zločinca, sa mohla plne venovať už len Nickovi. Po dôkladnej a zevrubnej prehliadke všetkých telesných údov a orgánov mohla konštatovať, že v lútom boji zo zločinom neutrpeli žiadnu ujmu na kvalite alebo výkonosti. Všetky orgány sa ukázali byť plne funkčné. Nick jej za starostlivosť o jeho zdravie poďakoval pre neho charakteristickou mincou. Zobral divu pevne do svojho hrdinského náručia a zaplatil jej dlhým bozkom.

Takto skutočne geniálne rozriešil detektív Nick Carter aj tento zložitý a zdanlivo neriešiteľný prípad. Patrí mu za to nekonečná vďaka a obdiv celého váženého amerického publika.

K obdivu sa určite pripojí aj celý, menej dôležitý, zbytok sveta.