Je to také jednoduché?

Jeden.
Trafil elektrický stĺp. Ani nie štvrť metra od môjho ramena. Guľka sa zaryla do dreva. Zostala po nej len diera, trocha úlomkov v prachu a prasklina. Akoby jazva, rozpolila stĺp...
Dva.
Do zeme.
Tri.
Priamo do môjho chabého krytu mnou.
Oblak prachu zakrýva výhľad. Je to šanca na útek? Nie je dosť hustý. Ja vidím jeho, takže vidí aj on mňa. No je to možno najlepšia šanca... A možno len cesta na smrť. Výkrik môjho pudu sebazáchovy, poháňaný beznádejou. Ak teraz neskúsim ujsť aj tak ma dostane. A bez boja. ...No aspoň im kúpim viac času...
Hodím kúsok tehly. Možno ho trafím, aspoň bude vedieť že som tu a neodíde.
Štyri.
Zvyšok skla z okna sa rozletí na mňa. Pripomína mi to sneh. Ligoce sa v slnečnom svetle. Padá na zem. Ja sa trasiem ako od zimy, aj keď tu je asi 40. Hneď ako sa mi zavrú oči, reflex, cítim úlomky skla dopadať na moju tvár. Je to, pravda, jediná časť tela ktorú nemám zakrytú.
Päť.
Otvorím oči. Zimná idylka je dávno preč. V prachu sú krvavé kvapky. Vsiaknu. Premení ich na blato. Slaný pot z čela sa mi vlieva do rezných rán. Už má iba tri. Oblak prachu sa už takmer úplne rozplynul. Ešte dva a je rad na mne. Moja jediná výhoda je to, že nebude čakať že ho napadnem keď má ešte jednu ranu. Nevie, že mám tiež jednu. Jeho výhoda je že zbraň nedrží prvýkrát. Takmer nič nevidím. Kombinácia prachu a krvi tiež nebude na mojej strane.
Šesť.
Ak netrafím, zomriem. Ak trafím, pravdepodobne trafí aj on. Ako sa asi iní ľudia cítia minútu pred koncom? Ako sa mám cítiť ja? Snáď sú dosť ďaleko... Mám pocit že...
Sedem.
Behom jedného úderu srdca, ktorý sa zdá ako by to boli celé minúty, mi zovrie žalúdok aj hrdlo. Je to tu. Teraz mám ísť. Je to niečo ako pri prvom bozku. Človek presne vie, čo má urobiť ale svaly sa nie a nie pohnúť. Tá chvíľa trvá a trvá. Konečne sa zdvíham. Nohy sa vystierajú v kolenách. Otáčam sa smerom k nemu. Je to ako fotka. Všetko okolo zastalo, utíchlo. Akoby okolitý svet nevedel čo sa deje a ja som jediný kto sa pozerá. To ticho. Je to skutočne také jednoduché? V hlave mám prázdno. Nemyslím na nič. Nechcem. Nemôžem. Čakal som strach, no dokonca som sa prestal aj triasť. Naťahujem ruku, v ktorej mám zbraň. Už takmer stojím.
Osem.
Pozerám na fotku. Predo mnou je posledný náznak prachového oblaku. Zdanlivý úkryt sa rozplýva v tichu. Nič sa nehýbe. Držím stlačenú spúšť. On už má skoro namierené. Ucítim to vôbec? Roztrhne mi jeho guľka telo? Alebo bude vo mne len diera s trhlinou. Rozdelí ma na polovicu... Ticho preruší hlasný výstrel. Fotka sa rozbehne. On stojí. Výstrel doznieva.
Deväť.