Prežili sme peklo, I. časť

Anjel

Anjeličku môj strážničku, opatruj moju dušičku...

Vieš, koľko krát som sa k tebe takto modlil? Počuješ to? Zakaždým? A zvlášť dnes. Všetko, čo som zažil, si prežíval so mnou. Ale ja by som ti aj tak rád rozpovedal svoj príbeh, možno preto, aby si vedel, ako som ho prežil ja.

Ja viem, že je hlboká noc, ale ja nemôžem zaspať. Je to príliš silné. Ďakujem, že si ma vypočuješ. Chcem hovoriť o tom, čo sa udialo dnes, chcem sa s tebou o to podeliť.

Ale najprv ti poviem niečo o Karolovi.

Karol

Občas mi v škole nič nevychádzalo. Niekedy sa to stáva. Napríklad koncom prvého ročníka, keď som horko ťažko mal ešte len sedem rokov. Ten deň nebol môj šťastný. Aj keď mi ktorási pani učiteľka hneď z rána povedala s úsmevom, že také zlaté chlapča s modrými očkami by si hneď brala domov (to bola tá nová, ešte ma nepoznala), ostatok dňa sa vliekol v akomsi zlom opare nepodarenosti.

Z čítania som dostal dvojku, čo sa mi nikdy pred tým nestalo, na obede som vysypal všetok riad z mojej tácky na zem, čoho výsledkom boli črepiny od vchodu až po výdaj jedla. A v družine sa mi stala nasledujúca príhoda.

Okolo tretej hodiny poobede sme sa vrátili z vychádzky do tried a kým si po nás prišli rodičia, nastal čas domácich úloch. Už keď som napísal prvé slovo do zošita nebol vo mne dobrý pocit z tvorby. Dôvod bol jednoduchý. Vedľa mňa sedel šprt Karol. Šptrmi sme posmešne nazývali bifľošov. Neskôr jednotkárov (prvý ročník sa nám neznámkoval). Proste sa vkuse „šprtili“ učivo. To by mi nevadilo, keby Karol nebol ten najväčší hajzlík, akého poznám. Mám pocit, že iba jedna vec mu išla lepšie ako škola – ubližovanie.

V tom čase sme používali drahé perá na atramentové bombičky. Až neskôr naši rodičia povolili používať večné perá, čo dosť dobre nechápem, pretože tie atramentové boli nepríjemné na držanie, hrot sa ľahko rozišiel, mnohokrát vytiekli a tak či onak sme sa na ne nakoniec vykašlali.

Mal som popísané asi štyri riadky, v triede bolo ticho a pani učiteľka akurát vyšla na chodbu. Karol odrazu využil príležitosť a zhora mi do pera päsťou udrel. Len tak zo srandy. Hrot sa mi zaryl do papiera, prepichol ho a pod veľkým odporom sa rozišiel a ohol. Papier zaliali kvapky atramentu, od ktorých som si zašpinil nakoniec obe ruky.

Karol sa začal smiať a v triede to zašumelo prekvapením. Povedal som mu, že čo robí, šprt jeden! Nakoľko mi kvapkajúci atrament zašpinil košeľu, prebehlo mi mysľou, že nemám čo stratiť a v tomto zjavne skratovom konaní som urobil prudký pohyb a ofŕkal Karola atramentom, krížom cez hruď, cez pekné biele tričko. Nech si to zapamätá.

Áno viem. Nemusíš mi to hovoriť. Tiež som pekné číslo. S týmto som sa ti nepriznal, aj keď ty to asi … ehmmmmm, ty ma máš aj tak rád. Ja to viem.

Karolov výraz smiechu sa hneď zmenil na výraz hrôzy a prekvapenia a o sekundu na to sa na mňa vrhol. Chytil mi ruku s perom a tlačil ju nado mňa. Ostatní nezaháľali. Vstali zo svojich miest, obklopili nás a z plných hrdiel, pomáhajúc si tlieskaním povzbudzovali mňa alebo Karola. Pomedzi zovreté päste padali modré kvapky, zväčša medzi nás na podlahu, ale jedna alebo dve trafili aj moje nohavice – našťastie modré rifle.

Karol bol silnejší. Natlačil sa na mňa a uväznil moju telesnú schránku do objatia stoličky a nenávistnej bariéry jeho vlastného tela.

Nadával mi, s plačom precedil, že ho mama zabije, ale on si začal. Bola to jeho chyba. Keď som sa nadýchol k útoku, ktorým som mu chcel práve uvoľnenou rukou jednu poriadnu vraziť, plastové pero sa na spoji zlomilo. Podarilo sa mi vstať a pretlačiť Karola a aj tá ruka trafila svoj cieľ. Karol pustil zlomené pero, ktoré mi ostalo v ruke a vykríkol, že prečo na neho útočím.

Nebolo mi jasné, čo tým sleduje. Až keď som si všimol, že pani učiteľka už stojí vo dverách a prekvapene na nás pozerá. Kúsky atramentového pera v ruke, postriekaný Karol a ja teraz už prakticky nad ním. Došlo mi kam to smeruje a že moja smola v tento deň ešte neskončila.

Opäť som nedopadol dobre.

Keď mi pani učiteľka, viac ako dôrazne prezentovala svoj názor a dôsledky môjho nepochopiteľného útoku, kútikom oka som sledoval, ako sa Karol uštipačne usmieva.

Šprt jeden.

Vyhral. Moja bola bitka, ale jeho celá vojna. Už chápeš, aký to je postrach?

A teraz ti poviem, čo sa vlastne dnes stalo. Tak ako si to pamätám ja. Aby si ma pochopil.

Noc

Bolo to teraz, asi pred dvoma hodinami. Už bola hlboká noc a všade naokolo kraľovala tma. Čierna. Keď mesiac zašiel za veľký, škaredý mrak, bola tak hustá, ako tma, keď raz vyhorela žiarovka vo výťahu. Ale oblaky sa raz za čas rozostúpili a vtedy sa mesiac opäť na chvíľu objavil.

Spočiatku som sledoval rýchly pohyb mrakov. Dedo hovorieval, že keď sa mraky rýchlo hýbu, tak sú nízko a tam hore fúka vietor. Ale keď hore fúka vietor, mal by aj dole, nie? Hmmm, zvláštne... nič som necítil.

Čakala ma cesta. Krátka a predsa neuveriteľne dlhá. Pomaličky som sa zakrádal okolo plotu, ktorý až doteraz ohraničoval to najkrajšie miesto na svete. Čarovné miesto. Ale dojmy môžu klamať. (Nemusia.) A len my v skutočnosti vieme, ako to bolo. Čo sa tam (možno) ukrývalo.

Pozrel som hore, aby som zistil, či sa objaví mesiac. V tme mám väčšiu šancu. Cez dieru v mrakoch com videl iba hviezdy. Jediné súhvezdie, ktoré poznám je veľký voz. Sedem výrazných hviezd.

Na chvíľu ma ovládla predstava, aké by to bolo, keby taký voz existoval, keby ma dostal preč. Mal som však iba teba. A ty si ma nevedel dostať preč. Tu som si musel poradiť sám.

V túto noc sme sa ocitli za bariérou. Príliš ďaleko. Tá bariéra bola hranicou bezpečia. Pozerali sme sa na to miesto, ale neboli sme tam. Neboli sme v bezpečí. A náš cieľ bol dostať sa tam. Inak…

… nesmiem to spomenúť. Mama mi vždy hovorila, keď nechcem, aby sa niečo stalo, poprípade niečo zlé, tak na to nesmiem myslieť. Nesmiem to pomenovať. Nesmiem. Nepomenujem. Aj keď je to už za mnou, ale kvôli ostatným.

Dôležité je, že som bol za plotom. Medzi plotom a budovou to bolo najnebezpečnejšie. Tam boli hliadky, ktoré sa ukrývali v tme.

Videl som ich pomedzi priečky. Práve zasvietil mesiac, vo svojom svetle ich ukázal pobledlé. Vedel som o ich skutočnej farbe. Boli to oni. Nesmeli ma vidieť. Vieš, čo by to znamenalo? Všetko by skončilo! Všetko, všetičko. Stačila jedna chyba. Jeden chybný krok. Hlasitý zvuk alebo neopatrnosť. Prekĺznuť, tak im prejsť cez rozum a dostať sa dnu. Musel som sa dostať dnu. Naspäť. Do bezpečia. Tam, kam patrím, kde mám byť. Kým ma nájdu. A už nikdy v živote sa nevrátiť za bariéru.

Pokračoval som v pomalom postupe. Ďalej bola cesta posypaná štrkom. Radšej som prešiel na trávu. Opatrne. Bez zvukov. V tom nočnom tichu bolo počuť skutočne aj ten najmenší šuchot. V okamihu, ako som prikrčený míňal strom rastúci pri plote, krajinu a cestu osvetlila žiara. Ako v tom strašidelnom filme. Vydesilo ma to. Tak silné svetlo som hádam nikdy nevidel. Ten strom vrhol tieň rovno na mňa a schoval ma do neho. Chápeš to šťastie?

Ja to tuším. Stál si pri mne? Že si to bol ty, kto ma ochránil?

Zastavil som sa a inštinktívne kvokol dolu. Prisunul sa k stromu, ktorý bol teraz mojim najlepším priateľom (nie, tým si bol vlastne ty sám), lebo iba kvôli nemu ma nevideli.

Od napätia som nedýchal. Svetlo bolo nasmerované akoby ku mne, len osvetľovalo prázdnu cestu mne z prava, strom a prázdnu cestu mne z ľava.

Čakal som. Srdce mi bilo ako zvon. Svetlo za chvíľu zhaslo. Našli niekoho iného. A odviedli ho. Podľa krokov, ktoré sa vzďaľovali, podľa plaču a podľa hlasov som si istý, že áno.

Či nás lovili? Obávam sa, že by sa to dalo nazvať aj tak.

Chvíľu som počkal. Určite ďalej pozorne prehľadávali okolie. Vedel som, že môžem byť ďalší. Budova je nablízku. Opatrne som sa otočil a v mysli si zmeral vzdialenosť... obísť plot a ak budem mať šťastie, ten kúsok po betóne prebehnúť až ku vchodu.

Po chvíli som sa odhodlal najprv pozrieť skrz plot a potom pomaličky a opatrne prejsť až na jeho koniec. Temné, pobledlé postavy tam stále hliadkovali. Boli však vzdialené odo mňa a to bola moja šanca. Riskol som to.

Ešte sa toho veľa udialo, čo by som ti chcel povedať. Teraz snáď len toľko, že v budove naozaj mohlo byť bezpečie, ale v skutočnosti až v nej na niektorých číhalo peklo, čo sme samozrejme nevedeli.

Som rád, že ma počúvaš, že máš pre mňa času, koľko len chcem, ale už ma zmáha únava. Zajtra ti to dorozprávam. Ak môžeš, prosím, ostaň aj teraz pri mne.

Dobrú noc.