Prežili sme peklo, II. časť

Drahý anjel…

Uplynul ďalší deň a teraz keď ležím v posteli, svetlo je zhasnuté, opäť mám trochu času sa s tebou porozprávať.

Potichu. Nechcem, aby ma niekto počul, budem rozprávať bez slov. Len tak, cez myšlienky. Rád by som dokončil svoj príbeh, ktorý sa udial včera v noci.

Vyrazil som spoza plota a utekal tých desať metrov cez neosvetlenú betónovú plochu pred budovou ku vchodu. Zdalo sa mi, že buchot mojich nôh o betón so štrkom už nemôže byť nepočuť. To muselo zobudiť aj mŕtveho. Vrátiť sa nedalo a vtedy som na kratučký moment prosil teba o pomoc. Už bolo vidno svetlá od schodišťa. Matné, tlmené. Boli tak blízko. Tak blízučko.

No v tom momente som zakopol. Spadol som na kolená, na brucho a na dlane a z hrude mi po náraze vybehol strašidelný zvuk. Aspoň ja si to tak pamätám.

Otriaslo to snáď s každým kúskom môjho tela. Pozrel som dohora. Koľko metrov to je? Dva? Tri? Svetlá ma ešte neosvietili. Možno to predsa len nebolo počuť. Horko-tažko som našiel potrebné sily. Začal som sa dvíhať zo zeme. Každá sekunda sa mi zdala neuveriteľne dlhá. Na bruchu som cítil bolesť z napätia, odreniny ma štípali. Netušil som, ako dlho ešte vydržím takto nekrytý. Ako dlho potrvá, kým ma uvidia. Zatínajúc zuby a tušiac zopár modrín, ktoré do niekoľkých dní zmiznú som sa postavil. Tma ostávala. Pribehol som k dverám a vletel dnu do kráľovstva. Aj keď to muselo byť len o chlp!

Tam bola väčšia šanca, že ma nenájdu a neodvedú. Prebehol som cez vstupnú halu a utekal hore po schodoch, ktoré moje nohy brali po troch. Na prvom poschodí som vbehol do chodby a pokračoval k druhým dverám na pravej strane. Prudko ich roztvoril. Zavrel sa v miestnosti. Oprel sa chrbtom o dvere. Mal som dosť. Hlasito som dýchal, na chvíľu zatvárajúc oči, aby ma unášal pocit bezpečia.

Po chvíli som sa v tme, ktorá ju obývala, rýchlo rozhliadol. Pocit bezpečia bol iba klam. Iba tieň. Jeden z tých, ktoré tú noc husto poletovali po okolí a klamali telom. Rýchlo som spod periny svojej postele vybral pyžamo, doslova som postrhával oblečenie zo seba. Stihol som si obliecť iba nohavice ...

A v tom ma zamrazilo.

Spoza dverí do miestnosti, ktoré som iba pred chvíľou zatvoril bolo počuť kroky. Približovali sa smerom od schodišťa. Možno po prvý krát v živote ma premkol skutočný panický strach.

Tak blízko. Tak blízko záchrany, tak blízko bezpečia, tak blízko. Prosil som ťa, neopúšťaj ma. Prosil som, stoj pri mne.

Stálo ma to veľa námahy prekonať paralyzujúcu silu hrôzy, ale musel som to urobiť. A muselo to byť hneď. Vrch pyžama letel pod postel. Rovnako tak všetky moje kusy oblečenia, ktoré v tom momente boli na dosah a sám som sa tam vsunul.

Kroky minuli miestnosť a pokračovali po chodbe ďalej. Vydýchol som si.

V izbe ostávala tma. Uvedomil som si, že plachta z postele siaha až po zem, čo je dobre, ale uvedomil som si ešte niečo – kopol som pri tom do niečoho mäkkého a počul tiché tlmené „Au.“

Opatrne som sa otočil. „Kto je tu?“. Akonáhle prišla odpoveď došlo mi, že ten skutočný problém ma ešte len čaká.

Pod posteľou sa ukrýval šprt Karol. Rozsvietil ručnú baterku. Bol to šok. Netušil som, ako bude reagovať. Ako mám reagovať ja?
- Choď preč! – začal ma odtláčať, kopať a búchať do hrude, čo som mu opätoval a s hrôzou som si pomyslel „Preboha, ten idiot nás prezradí“ Neprestával a ja som mal pocit, akoby celá moja snaha o záchranu v tom momente vychádzala úplne navnivoč. Do mojich uší doľahli kroky, ktoré sa vracali k našej izbe. Bol to presne ten istý zvuk, musel byť od tej istej osoby. Otočil som sa smerom k dverám. Obaja sme prestali bojovať. Mlčky som počúval a prebodával zrakom posteľnú plachtu visiacu tesne pred mojou tvárou. Keď už boli pri našich dverách, prudko som sa zvrtol.
- Vypni to! – pošepkal som. Karol chytil baterku do roztrasených rúk. Svetlo zhaslo.

Naspäť som sa otočil, ruku si položil dlaňou na koberec a pokrčil v nej prsty v kĺboch. Dvere sa s vŕzganím pomaly otvorili. Do izby padlo svetlo z chodby a tieň postavy stojacej vo dverách. Triasol som sa ako osika a zároveň modlil. Počul si to? Počul si moje prosby? Ostávali v mojich myšlienkach, inak sme boli ticho ako myšky.

Osoba vstúpila. Na starých doskách, ktoré tvorili podlahu sa ozvalo praskanie. Raz... druhý krát... ako postupne kráčala bližšie a bližšie. Zastavila sa. Jej nohy teraz boli iba pár centimetrov od mojej hlavy. Nedýchal som. Aj to by mohlo byť hlučné. Mohlo by ma z jemného prievanu zaškrabať v nose a nasledovalo by kýchnutie. Ten, kto tam stál a hľadal nás, by asi sotva uveril, že kýchla posteľ. Dve bytosti ukrývajúce sa pod posteľou z celej duše sa modliace, aby tento kat (áno kat je výborná prezývka pre neho) neurobil najjednoduchšiu vec na svete. Hovorí sa, že myšlienka má moc. Stačí si jednoducho predstaviť nejakú vec a svet sa začne tomu prispôsobovať. Niekedy sa to podarí, niekedy, keď je myšlienka slabá, nie. Ale nauč ma, ako si mám predstaviť, keď nechcem, aby sa niečo stalo!

Nepohol som sa. Po krátkej chvíli podlaha opäť zavŕzgala. Osoba sa otočila. Kroky obišli posteľ a zmizli v tlmenom svetle chodby. O sekundu sa stratilo aj to. Dvere sa zavreli. Vydýchli sme si.

Od vtedy už nikto neprišiel. Ubehlo aspoň sto rokov, ktoré sme spoločne s Karolom pod posteľou pretrpeli, keď tu odrazu sa z prízemia ozvala hlasná hudba.

Bolo po všetkom. Prežili sme to! Prežili sme peklo!

Vyšiel som z izby, najprv opatrne otvárajúc dvere a keď som videl, že aj z iných izieb vychádzajú v pyžame, pochopil som, že sme medzi vyvolenými. Díval som sa stojac neveriacky na koniec chodby, ktorá sa napĺňala postavami, z ktorých už niektoré smerovali ku schodišťu.

Patrili sme k nim a bol to neuveriteľný pocit. Hudba nás volala k sebe, šepkala, že už sa nemusíme báť.

Kráčal som s nimi po červenom koberci. Bolo vo mne akési vzrušenie a radosť, zároveň ľútosť pre všetkých tých, ktorí nemali to šťastie.

Prešli sme vstupnou halou do jedálne, z kade vychádzala hudba a kde na stoličkách sedeli v normálnom oblečení tí, ktorým sa nepodarilo svoj boj doviesť do víťazného konca a v pyžamách tí, ktorí mali dosť šťastia a umu a dostali sa do bezpečia.

Pozeral som okolo seba a na tvári si mi vyčaroval úsmev. Ďakujem. Naozaj ďakujem. Ani nie tak za pomoc, ale za ten zážitok, že si ma k nemu vôbec doviedol.

Nočná hra na tábore je niečo, na čo sa nezabúda.

A teraz už vážne. Mám za sebou ďalší náročný deň. Ďalší deň, keď si znova stál pri mne a bdelo ma strážil. Obaja si potrebujeme oddýchnuť. Posuniem sa. Urobím ti miesto.

Zlož si krídla a poď si tiež pospať. Tu, vedľa mňa.

Dobrú noc.

GaRdEnBoY 27. 02. 2007, 2018 KOŠICE