Honba za stratenou bránou

Kapitola 1. - Briefing

Píše sa 12. december 2006, 10:00 ZULU, pozemského času. Všetci sme už boli v kancelárii generála O´Neilla a čakali sme naňho. Boli tam O´Neillovi zástupcovia, generáli Stark a Yeager, doktor Carson Beckett a mi dvaja, kadeti tretieho semestra – ja, čatár Eleshar Arthur Dent a rotný Philip Jonathan Fry. Dvaja najlepší kadeti na akadémii a v celej jej doterajšej histórii. Bola to akadémia vskutku výnimočná, už len tým, že sa nenachádzala na Zemi. Umiestnená bola na planéte s kódovým označením P3X 972 a názov planéty bol Heliopolis. Je to planéta, na ktorú sa dostal počas druhej svetovej vojny doktor Ernest Littlefield, ktorý spolu s doktorkou Catherine Langfordovou pracovali ako prví na projekte Hviezdnej brány. Doktor Littlefield na planéte uviazol na päťdesiat rokov, dokým ho tam nenašiel a nezachránil tím SG-1. Na istú dobu ostala planéta neobývaná a pustá, až sa Letectvo spojených štátov Amerických nerozhodlo vybudovať na nej skrytú akadémiu budúcich členov SG tímov. Títo ľudia boli starostlivo vyberaní zo všetkých zložiek americkej armády, aby naplnili rady tajného vládneho programu a stali sa tak svetovou vojenskou elitou. Tu, na akadémii, získavali bohaté skúsenosti a poznatky, ktoré doteraz mohlo poznať len málo ľudí. Učili sa o mimozemských technológiách, rasách a ich spôsoboch života, ako aj boja a vydávali sa pod dohľadom svojich vyučujúcich, vojenského i nevojenského personálu z SGC a Atlantis, na prvé misie mimo planétu Zem a Heliopolis. Po absolvovaní tejto akadémie sa stali plnohodnotnými členmi projektu StarGate a zapojili sa do aktívnej činnosti v niektorom z tímov. A tu sme teda boli aj mi dvaja, dokým si nás jedného dňa nedal zavolať sám generálmajor Jack O´Neill, niekdajší veliteľ SG-1 a teraz veliteľ základne Heliopolis. Sedeli sme na dvoch stoličkách pred jeho stolom a čakali sme.

Brigádny generál Josh Stark, prvý zástupca O´Neilla, sedel na pohodlnom gauči, tróniacom naproti oknu, pri dverách a držal zložku, na ktorej obale svietil veľký červený nápis TOP SECRET. So záujmom si ju čítal a občas jedným okom mrkol po ostatných v miestnosti, aby zistil, kto čo robí. Chuck Yeager, taktiež brigádny generál a druhý zástupca veliteľa základne, stál pred oknom a kochal sa na široký oceán studenej modrej masy, ktorá sa rozliehala skoro okolo celej akadémie. Stál tam zadumaný, s rukami pod pazuchami a v miestnosti bolo počuť len burácanie vody, ktorá narážala na útesy pod hradom akadémie. A napokon bol v miestnosti ešte doktor Carson Beckett, dočasne prevelený z expedície Atlantis. Sedel v mäkkom koženom kresle a tváril sa nervózne, ako vždy, keď ho postavili do situácie, ako bola táto. Každú chvíľu sa pozeral na hodinky, akoby mal byť niekde inde, ako bol.

Zrazu sa otvorili dvere kancelárie a vo dverách stál sám generál O´Neill. Na chodbe bol asi ešte niekto, pretože prehodil pár posledných slov, ktoré nikto z nás nepočul a vošiel dnu, pričom za sebou nehlučne zavrel dvere. Ja aj Phil sme sa ihneď postavili do pozoru, zatiaľ čo Stark položil spis vedľa seba a poznamenal: „Jack, čakáme už len na teba...“

„Viem, zdržali ma. Pohov kadeti...,“ odpovedal O´Neill a mávnutím ruky nás uvoľnil z pozoru.

Prešiel okolo nás, k svojmu stolu a sadol si zaň. Chvíľu sa prehrabával v papieroch a niečo si čítal, potom znenazdajky zodvihol telefón, vydal niekoľko povelov a zas ho položil. Všetci boli ticho, nikto sa ani nepohol, len čo sme pozorovali činnosť generála, ktorý si nás pre túto chvíľu nevšímal. Takto to pokračovalo ešte nejaký čas. Yeager sa pozrel na Starka, ktorý stále strnulo sedel, ten iba pokrčil ramenami a zas sledoval svojho nadriadeného pri práci. Nakoniec sa Jack predsa len pozrel na ostatných a pohľadom skončil pri nás.

„Vítam vás kadeti,“ začal Jack, „hneď na úvod by som vám rád povedal, že velenie SGAc, ako aj Pentagón, vás považujú za tých najlepších, čo vás iste poteší,“ usmial sa Jack, pričom široko rozhodil rukami.
„No, a pretože ste najlepší, mám tu pre vás jednu špeciálnu úlohu. Než sa ale rozhodnete, že ju prijmete, musím vás upozorniť, že si to od vás bude vyžadovať jednu obrovskú obeť, a to vašu smrť.“ V miestnosti nastalo hrobové ticho. Pozrel som sa úkosom na Phila, no nejavil žiadne známky akéhokoľvek prejavu, len sedel a počúval. Generál medzitým pokračoval: „Teda, aby ste rozumeli, ta smrť bude iba fingovaná, samozrejme, no pre všetkých vašich blízkych, kolegov a spolužiakov budete skutočne mŕtvi. Takto to bude musieť zostať až do doby, než sa vám misiu podarí splniť. Bohužiaľ sa môže stať, že pri plnení úlohy zomriete, čo je ale riziko, ktoré ste na seba vzali, keď ste narukovali.“ Tu sa Jack zas na chvíľu pozastavil a veľavýznamne sa pozrel do tvárí dvoch kadetov sediacich pred ním. Po tejto krátkej chvíľke pokračoval: „Tak, teraz máte poslednú možnosť odtiaľto odísť a na celú túto konverzáciu zabudnúť. Rozhodnutie je na vás,“ dokončil Jack, vzpriamil sa v svojom kresle a čakal, ako ja a Phil zareagujeme na túto výzvu.

Po chvíľke ďalšieho ticha som sa napokon pozrel na Phila. Jeho výraz tváre bol nepreniknuteľný, no zdalo sa, že táto generálova reč naňho zapôsobila. Ani nie tak tým, že sa o nás generál kladne vyjadril, ale tým, čo sa od nás žiadalo. Phil sa trochu zamrvil a po líci mu stiekla jedna kvapôčka potu. Nakoniec sa pozrel na mňa a naše pohľady sa stretli. Vedeli sme, že neodmietneme, no pokrčil som ramenami, pretože som tiež nevedel, čo v tú chvíľu povedať. Začal teda Phil: „Ehm ...,“ nesmelo rozhodil rukami a pokračoval, „Teda, Pane, neviem, čo na to povedať... Ja osobne som za, ale potrebovali by sme vedieť viac detailov,“ dokončil. Teraz na ňom bolo vidieť, že ho táto úloha začala veľmi lákať, čo postrehol aj sám generál. Ja som ešte stále premýšľal a usilovne sa škrabal na brade, pretože asi obaja sme dúfali, že nebudeme predsa len byť pre ostatných mŕtvi. Potom mi zišlo na um, že práve kvôli našej fingovanej smrti je na schôdzi prítomný aj doktor Beckett. Napokon som sa rovno usadil v stoličke, mrkol na Phila a rozhodným hlasom som povedal za nás oboch: „Pane, sme radi, že do nás vkladáte túto dôveru a urobíme všetko, čo sa od nás bude očakávať a pri plnení úlohy sa budeme snažiť najlepšie ako vieme, aby sme ju dotiahli do úspešného konca, pane.“ Po tomto mojom malom preslove sme sa obaja razom postavili do pozoru a ja som dodal: „Čakáme na vaše rozkazy, pane.“

Generál sa na nás oboch pozrel a povedal: „Ako som povedal, kadet Fry, ďalšie informácie sa môžete dozvedieť až potom, čo budete s podmienkami misie súhlasiť. Teda s tým, že zariadime vašu fingovanú smrť,“ dodal generál, pretože si všimol opätovného vzájomného pohľadu nás dvoch.
„Znova teda opakujem, TERAZ je ta chvíľa, kedy sa ešte môžete zobrať a odísť alebo tu zostať.“ Generál chvíľu čakal a keď videl, že naďalej stojíme v pozore a čakáme, súhlasne pokýval hlavou a pokynul nám, aby sme znova zaujali svoje miesta pri stole a sadli si. Urobili sme teda čo po nás žiadal a ticho sme sedeli s pohľadom upierajúcim sa naňho.
„Tak , z vašej reakcie súdim, že ste sa rozhodli misie zúčastniť. Upozorňujem vás, že teraz už nie je cesty späť, kolotoč udalostí je už v pohybe. Teda už o niekoľko hodín budete vyslaní na jednoduchú misiu, na ktorú poletíte lietadlom. Vaše lietadlo sa ale zrúti, samozrejme vaším pričinením. Je pochopiteľné, že z neho včas vyskočíte, ale o tom nikto nebude vedieť. Musíte vytvoriť ilúziu, že ste v havarovanom lietadle boli v dobe pádu. S tím tiež súvisí to, že je nutné, aby ste nafingovali nejaké tie zranenia. Nemusia byť vážne – škrabance, modriny a podobne, veď vy si poradíte,“ usmial sa generál a pokračoval. „Následne si zavoláte pomoc do akadémie, kam budete následne prevezení a vyšetrení tuto doktorom Beckettom. Ten, samozrejme ako súčasť celej operácie, zariadi, že vaše zranenia budu kvalifikované ako veľmi vážne, načo budete musieť byť urýchlene prevezení do SGC, kde sa akože budete musieť podrobiť ťažkým a zložitým operáciám a kde sa potom budete pre všetkých nezasvätených liečiť, no neúspešne, pretože svojím zraneniam nakoniec podľahnete. Po príchode do SGC dostanete ďalšie inštrukcie,“ dokončil generál a ešte sa opýtal: „Rozumiete všetkému?“
„Áno pane, všetko je jasné. Kedy to teda presne odlietame?“ opýtal som sa ja, pretože sa zdalo, že Phil práve nad niečím rozmýšľal a tuho sa škrabal ceruzkou v uchu. Ako mi neskôr povedal, vtedy začal premýšľať nad tým ako asi spadnú bez toho, aby nás zabil, kedže on mal ten stroj pilotovať. Bolo zaujímavé v tu chvíľu myslieť na to, čo si pre nás velenie pripravilo, že sa musíme tváriť ako mŕtvi. Asi to bolo niečo veľmi dôležité, no na druhej strane, ak by to bolo skutočne niečo dôležité neposielali by na to také nuly, ako sme boli v tej chvíli mi. Mohlo sa zdať, že to bude nejaká rutinná misia prieskumu planéty, s tým, že sa od nás bude očakávať väčšie nasadenie, ako pri misiách s akadémiou.

V miestnosti panovalo dusivé teplo. Generáli Stark a Yeager sa spolu o niečom ticho bavili. Keď som si už myslel, že generál O´Neill moju otázku o odchode opomenul, zrazu povedal: „Takže páni, ako som už vravel, odlietate skoro okamžite, o dve hodiny. Preto som vravel, že nemáte veľa času na rozmyslenie, či sa chcete misie zúčastniť alebo nie. Toto je vaše povolenie k odletu,“ povedal generál podávajúc Philovi vyplnený formulár.
„Ja sa s vami pre túto chvíľu rozlúčim. Prajem vám veľa šťastia pri úvodnej časti misie. Uvidíme sa až v SGC, kde ako som už hovoril, dostanete ďalšie inštrukcie. Odchod páni!“ zavelil zrazu a vstal. Učinili sme rovnako a postavili sa do pozoru a zasalutovali. O´Neill nám odzdravil a vyprevadil nás zo svojej kancelárie.