Kométa: I

Obklopená neľútostnými horstvami dvíhajúcimi sa prudko k výšinám a strmhlav klesajúcimi do strží. Obklopená odvekým kráľovstvom ľadu a panensky bieleho snehu, ktorý sa za dunenia mení v smrteľné lavíny pochovávajúce doliny pod novými a novými vrstvami večného snehu. Obklopená siedmimi vetrami, ktoré každého votrelca strhnú do večného zabudnutia.
V tomto nevľúdnom zovretí chladných hôr sa z priepasti dvíha skalná plošina, kúsok vľúdnej zelenej zeme, na ktorej bola v dávnych časoch zbudovaná Magická Akadémia.
Ročne tu prichádzali desiatky takmer dospelých chlapcov, aby sa učili vznešenému umeniu mágie. Každý si odnášal svoj diel vedomostí a schopností - niektorí menší, iní väčší. Až neskôr zisťovali, že čím viac schopností im Akadémia dala, tým viac slobody im vzala.
Všetko mal zmeniť jeden mág.
Toto je jeho príbeh.

V to ráno, keď Leothed naposledy rozjímal opretý o svoj dub, bolo vtáctvo obzvlášť rozrušené. Keby sa nesústredil len na porozumenie vtákom, všimol by si dôvod vtáčieho nepokoja, ale on bol v sústredení obzvlášť dobrý – zahnal rušivé myšlienky a hlbšie sa ponoril do vtáčích hlasov.
Leothed cítil, že ten spev má dáky zmysel. Zmysel ktorý akosi nedokáže pochopiť. Vtáci štebotali radostne i trošku zmätene, to rozoznal okamžite, ale celý význam toho rozhovoru mu unikal. Zachytil známe melódie o slnku, hmle, horskom vetre a o čase.
Ale to nestačilo, Leothed chcel vtákom rozumieť, chcel do nich vidieť.
Vtedy sa do spevu zamiešal iný zvuk – kroky. Bolo to nezvyčajné, pretože nikto nechodil do tejto časti lesa v tak skorú hodinu.
Leothed prerušil rozjímanie a otvoril oči. Slnko ešte nevyšlo spoza hôr, no už bolo dosť svetla na to, aby videl muža, ktorý vystúpil spomedzi stromov. Tvár mal vráskavú, no nebol starý, krok mal pevný, ale nikto by ho nemohol nazvať mladým, pretože bol tak trochu mimo bežného ponímania veku. Keď Leothed spoznal nečakaného hosťa, srdce mu od prekvapenia na okamih stuhlo. Kráčal k nemu Akkadmos, najmúdrejší spomedzi všetkých mágov sveta, ktorý sa inokedy stránil akejkoľvek spoločnosti.
Založil Magickú Akadémiu, ale správal sa tak, akoby ho žiadna Akadémia nezaujímala – neukazoval sa na slávnostiach, nebolo možné stretnúť ho na chodbách a ani tu, v lese. Napriek tomu ho poznal každý mág z početných vyobrazení – vysoký starec s dobrotivým úsmevom.
Leothed vyskočil na rovné nohy a poklonil sa čarodejovi. Zahanbil sa za tuniku z najjemnejšej látky vyšívanú striebornými niťami a za prekrásny opasok, pretože tunika čarodeja bola jednoduchá a opasok nahrádzal obyčajný povraz.
„Dobré ráno,“ pozdravil starca a pomaly sa vystrel. Akkadmos zastal. Pozrel na Leotheda akoby si ho všimol až teraz a povzbudzujúco sa usmial.
„Dobré ráno, mladý Leothed. Vari si počúval vtákov?“
„Počúval,“ vyjachtal Leothed.
„Počúval, no nerozumel, syn Matejov.“
„Ako...“ začal Leothed, no starec zodvihol ruku a on zmĺkol.
„Pochopíš, všetko pochopíš,“ sľúbil Akkadmos. „A teraz sa skloň, kúzelník Leothed Hobber z ľudského plemena. Ukázal si, že si hodný daru najvyššieho, v tebe sa snúbia cnosti so schopnosťami, preto ťa obdarúvam múdrosťou, ktorá ťa bude sprevádzať kým za tebou nepríde smrť, alebo kým ju nepošleš k inému mágovi. Bodaj by ťa sprevádzala naveky.“
Lesom sa rozhostilo posvätné ticho, Leothed úctivo skláňal hlavu. Práve bol znenazdajky obdarovaný zakladateľom Akadémie, väčšmi legendou ako živou bytosťou, a pritom sám sa cítil nehodný takéhoto daru.
Neurobil nič veľké, nepreslávil sa žiadnym činom a jeho magické schopnosti zďaleka neboli dokonalé. Toto by mu závidel nejeden mág.
„Ďakujem, vznešený Akkadmos. Budem sa snažiť nesklamať,“ sľúbil Leothed. Tráva zašumela a on zodvihol pohľad práve vtedy, keď sa biely odev starého čarodeja stratil v lese. Kúzelník si odrazu nebol istý, či sa mu všetko nezdalo.
Vtáctvo sa znova dalo do spevu, no Leothed sa o vtákov už nezaujímal. Vstal ako úplne iný človek, ako človek, ktorý doteraz pozeral na svet cez hmlisté sklo, ale to teraz puklo a Leothed odrazu vnímal súvislosti.
Najskôr pochopil, že Akkadmos ho neobdaroval múdrosťou bezdôvodne. Dôvod tu bol a určite nebol ďaleko.
Vydal sa chodníkom von z lesa, smerom k budovám Magickej Akadémie. Vlastne, budovy boli len tri: veža, do ktorej mali prístup len vybraný mágovia, Knižnica, ktorá ukrývala nemálo rozmanitých písomností, a dvanásťhrannú budovu, ktorá sa ťahala do šírky i do výšky ukrývajúc v sebe mnoho siení, izieb a chodieb. Pre jej veľké rozmery ju nazývali Budova a práve tam Leothed mieril. Ak sa niečo stalo, tam sa to dozvie najskôr.
Takto zahĺbený do myšlienok začal okolie vnímať až vtedy, keď doňho takmer vrazil postarší mág v ušpinenej tmavomodrej tunike.
„Prepáč Leothed,“ ospravedlňoval sa mág. „Mám na ponáhlo...“
„Stalo sa niečo, Ivan?“ spýtal sa Leothed.
„Veruže stalo,“ prikyvoval mág horlivo, nervózne si upravujúc špinavú tuniku. „V holubníku nie je jediný holub. Cez noc do posledného zmizli a ja netuším, ako je to možné!“
„Poštové holuby?“ zamračil sa Leothed, akoby za to mohol Ivan. Poštové vtáky boli ich najrýchlejším spojením s okolitým svetom, denne prilietali a odlietali stovky týchto vtákov, ale holubník nikdy nebol prázdny.
„Netuším,“ pokrčil ramenami Ivan. „Ale vsadím svoj astroláb na to, že to má niečo spoločné s tou diabolskou kométou.“
„S kométou?“ zbystril kúzelník.
„Áno, s kométou,“ ukázal Ivan na východ. „Odtiaľto nie je vidieť, ale ten červený svit na severe – to je ona.“