Kométa: II

Celé storočia astromágovia študovali nebeskú oblohu, pozorovali, zakresľovali, počítali, zapisovali a konzultovali len preto, aby odhalili nebeský mechanizmus, ktorý ovplyvňuje všetko na zemi. Jedným z najväčších problémov boli kométy – ich náhle príchody sprevádzali výkyvy rovnováhy, pády a vzostupy, radostné i nešťastné náhody.
No napriek tomu sa už viac ako dvesto rokov sa nestalo, že by mágov kométa prekvapila. Vždy ju odhalili skôr, než sa ukázala a mágovia sa na ňu vedeli náležite pripraviť.
Okrem tejto a to Leotheda znepokojilo.
„Stalo sa niečo?“ zvolal Ivan neisto.
„Samozrejme,“ odfrkol Leothed, pohŕdajúc Ivanovou prostoduchosťou. „Na severe sa ukázala kométa a holubník, naše spojenie zo svetom, je prázdny. To sú celkom vážne udalosti.“
„Ach,“ pobledol Ivan. Očividne sa mu nepáčilo, že nové udalosti sa týkajú aj jeho.
„Nasleduj ma,“ prikázal Leothed a Ivan ho poslúchol napriek tomu, že bol o tucet rokov starší. V Magickej Akadémii úcta nerástla s vekom, ale s vedomosťami.
Spoločne vyšli spod príkrovu stromov a vbehli do jednej zo stĺpových veží, ktorej schodisko končilo v najvyšších poschodiach Magickej Akadémie. Cestou stretli len dvoch mágov. Najskôr im cestu skrížil pyšný Giador (o ktorom sa povrávalo, že je synom nemanželskej dcéry kráľa Svedomíra a teda v ňom koluje kráľovská krv, na čom si Giador veľmi zakladal), ktorý im venoval jeden dlhý pohŕdavý pohľad a hneď po ňom stretli Všeslava, ufrflaného a uzavretého, no zodpovedného a čestného mága, ktorý ich trochu neochotne pozdravil a stratil sa za nimi.
Leothed si bol istý, že ani jeden z nich o kométe nevie.
„Kam vlastne ideme?“ vyzvedal Ivan, keď opustili schodisko a vošli do jednej z chodieb.
„Ideme za najlepším astromágom, ktorého Akadémia má.“
„Za Rudolfom? Ten je do celé noci ponorený do práce, teraz bude spať a nemyslím, že si na nás nájde čas,“ zapochyboval Ivan.
„Myslím, že zvesť o nepredpovedanej kométe ho preberie. Tu je jeho izba,“ ukázal Leothed na tmavé dvere, do ktorého boli vyryté akési čiary.
Magická Akadémia mala tisícky izieb. Každá z nich mala jedinečné dvere a každé sa otvárali len za určitých podmienok. Pred niektoré sa stačilo postaviť, na iné zaklopať, ďalšie potrebovali pohladiť, alebo pozdraviť. Ale prejsť cez niektoré dvere bolo veľmi ťažké, pretože vám kládli náročné otázky, žiadali, aby ste skladali skladačky, poprosili ich v siedmych jazykoch, rozlúštili hádanku, urobili službičku, potešili, alebo nahnevali. V južnom krídle dokonca boli dvere, ktoré sa otvorili až vtedy, keď ste pred ich očami zabili dáke zviera a hneď oproti nim zas také, ktoré žiadali, aby im návštevníci vyznali lásku.
Dvere, pred ktorými stál Leothed, ale nebolo treba otvárať, boli otvorené.
Leothed nakukol do izby, no aké bolo jeho prekvapenie, keď v nej neuvidel astromága Rudolfa, ale holohlavého kúzelníka tmavej pleti s kostenou náušnicou v uchu.
„Cairf?“ zvolal prekvapený Leothed.
„Správne,“ potvrdil Cairf a očividne ho nepotešilo, že ho Leothed vyrušil.
„Kde je Rudolf? Práve...“
„Teraz je pravdepodobne na polceste do horského mesta Horir,“ odpovedal Cairf. Zamával kusom pergamenu, ktorý držal v ruke a hodil ho na posteľ.
„Ako je to možné?“
„Odišiel len včera, na poslednú chvíľu. Prišla naliehavá správa o nejakom astromagickom objave, ale podrobnosti si Rudolf nechal pre seba. Vlastne, nikomu nič nepovedal, len vo svojej izbe nechal odkaz načmáraný na kúsku pergamenu.“
Ivan stál na chodbe a naťahoval uši aby počul, o čom sa to mágovia zhovárajú.
„Teda sme prví, ktorí sa dozvedeli o jeho odchode?“ spýtal sa Leothed.
„A pravdepodobne i posledný, lebo keď sa rozšíri čo sa v noci stalo, na Rudolfa si nikto nespomenie.“
„Myslíte zjavenie kométy?“
„Nie. Dôležitejšie je, Leothed, že dnes v noci sa niekto vlámal do Trinástej komnaty.“
Ticho, ktoré po tomto oznámení nastalo, trvalo celú večnosť.
„Niekto sa vlámal do Trinástej komnaty?“ zopakoval neveriacky Leothed. Bolo to, ako keby Cairf práve povedal, že niekto v noci ukradol slnko. Jednoducho to bolo niečo nepredstaviteľné. Nemožné.
Existuje sila, ktorá by dokázala (a odvážila sa) vlámať do Trinástej komnaty? To ťažko, no Cairf tu napriek tomu stál a presne toto tvrdil.
„To nie je možné,“ ozval sa rovnako uvažujúci Ivan.
„Podľa všetkého je,“ odsekol Cairf. „Niekto rozbil okno, zničil základný ochranný kruh a vzal len jednu jedinú vec...“
„Srdce búrok?!“ zvolal prekvapene Ivan. Najmocnejší artefakt všetkých čias, tak mocný, že sa nenašiel nikto dostatočne mocný na to, aby ho dokázal ovládnuť. Ani sám Akkadmos, zakladateľ Magickej Akadémie, ho nepoužíval.
„Zlodej zrejme nebol až taký hlúpy,“ poznamenal Leothed. „Myslím, že práve srdce búrok je najchránenejšia vec na svete.“
Cairf uznanlivo prikývol.
„To je pravda, zlodej sa skutočne Srdca búrok ani nedotkol. Artefakt je chránený kúzlami, ktoré dokážu odomknúť len piati čarodejníci – spoločne. Každý artefakt je chránený, dôležitejšie viac, menej dôležité menej a absolútne bezcenné vôbec.“
„Absolútne bezcenné?“ zopakoval Leothed, lebo si akosi nedokázal predstaviť, že by pod zámkom Trinástej komnaty niekto ukrýval niečo absolútne bezcenné.
„Možno nie absolútne, ale prakticky bezcenné predmety,“ opravil sa Cairf.
„A taký predmet zmizol,“ hádal Leothed.
Počerný mág v pestrom odeve prikývol.
„Trinásta komnata má len jedno jediné okno vysoko nad zemou,“ začal sa Leothed prechádzať po izbe. „Ako sa mohol niekto dostať do takej výšky?“
„Levitácia?“ navrhol Ivan.
„Levitácia do takej výšky je veľmi náročná, takže buď máme do činenia s mocným mágom, alebo...“ uvažoval Leothed.
„Použil lano,“ poznamenal Cairf. „Keby v okolí trinástej komnaty použil zlodej jedno jediné zaklínadlo, bol by prezradený.“
„Skutočne? To mi je vec... ale na rozbitie magickej ružice, ktorá chránila okno, musel použiť mágiu. To okno sa nedá rozbiť fyzickou silou,“ namietol Leothed.
„Použil amulet,“ vysvetlil Cairf a z vrecka vytiahol neforemnú hrudu striebra. „Ostalo z neho len toto.“
„To nepoužil žiadnu mágiu? Takže to vôbec nemusel byť mág?!“
„V blízkosti komnaty ani nemohol použiť mágiu, okamžite by bol prezradený“ vysvetlil Cairf. „Celá ochrana Trinástej komnaty je veľmi šikovná. Človek sa tam nedostane bez toho, aby použil najmocnejšiu mágiu, no keď ju použije, je okamžite prezradený a niektorý z piatich čarodejov ho okamžite zastaví. Je to tak premyslené, že sa nikto nikdy nepokúsil...“
„Do dnešnej noci,“ konštatoval Leothed a len tak mimochodom vzal do rúk hrudu striebra, ktorá ostala z amuletu. „A čo základné sily uväznené v múroch komnaty, ako zlodej zdolal tie?“
„Tie zdolávať nemusel. Kométa rozvírila pokojné toky mágie.“
„Tak ako každá kométa. A jej príchod nikto nedokázal predpovedať, ani Rudolf, takže predsa máme dočinenie s mágom... Vravíte, že vzal niečo bezcenné?“ spýtal sa Leothed.
„Presne tak. Zlodej vzal jeden starý obradný meč vyrobený z nejakého bieleho materiálu, pravdepodobne z kosti. Je krehký, starý, nemagický a vraj na ňom leží dáka kliatba – jednoducho je úplne na nič.“
„Kto by kvôli nemu vstupoval do Trinástej komnaty a vystavoval sa tak nebezpečenstvám, ktoré tam číhajú?“ krútil hlavou Ivan. „Je to nezmysel! Alebo nedorozumenie.“
„Možno,“ pripustil Cairf. To on mal na starosť trinásť komnát a dobre vedel, ako dokonale je tá posledná chránená. Okrem piatich čarodejov by Trinástu komnatu nedokázal nikto vylúpiť a práve čarodejom patrila, oni ju postavili.
„Nedorozumenie? Tak to pochybujem,“ protirečil im Leothed. „Kým sme pokojne spinkali, na Akadémii sa niečo stalo a myslím, že Rudolf neodišiel kvôli dôležitému nálezu. Dokonca sa obávam, že Rudolf už nie je medzi živými.“