Kométa: VI

„Žiadne kone,“ vyhlásil zveromág, ktorý náhle prerušil svoj magický tranz.
Leothed bol práve v najzaujímavejšej časti historky o Surowcovi, no keď zveromág prehovoril zastal uprostred vety a spýtavo na Syjona pozrel. Cairf sa na zveromága zamračil.
„V okolí nie sú žiadne kone,“ povedal Syjon.
„Nie?“ divil sa Leothed.
„To predsa nie je možné!“ vyhlásil Cairf.
„Je,“ protirečil im zveromág.
„Nenašli ste ich?“
„Našiel, ale nie v okolí. Sú ďaleko, veľmi ďaleko...“
„Tak kde presne sú?!“ prerušil ho už trochu podráždený Cairf.
„Nikde nablízku. Prehľadal som míle do všetkých strán a kone z Akadémie som našiel až v hradisku,“ vyhlásil Syjon s rozčuľujúcim pokojom.
Leothed i Cairf si v prvej chvíli mysleli, že zveromág žartuje, no pri pohľade do tých studených očí obaja usúdili, že Syjon to myslí smrteľne vážne, no zároveň si neuvedomuje neslýchanosť a závažnosť svojho vyhlásenia.
Bolo mimoriadne, aby zveromág dokázal vnímať zver na diaľku väčšiu ako niekoľko míľ. O Syjonovi sa vedelo, že jeho schopnosti sú v tomto smere skvelé... ale že by skutočne dokázal vycítiť zvieratá na vzdialenosť šesťdesiatich míľ? Syjon sa rozhodne nechválil so svojimi schopnosťami, čo bolo v úplnom rozpore s duševným založením väčšiny mágov.
„A nedokážete ich privolať?“ nadhodil Leothed s drobnou nádejou. Prilákať veľké a neveľmi inteligentné zviera na takú diaľku bolo skutočne nepredstaviteľné, ale keď ich už Syjon raz prekvapil svojim umením...
„Nie,“ odvetil stručne.
„Ach,“ vzdychol Leothed, „to vyzerá zle. Veľmi zle.“
„Nerozumiem,“ krútil hlavou Cairf. „Keď nás chcel Faestred pripraviť o kone, prečo ich jednoducho nepodrezal, až na toho, na ktorom chcel ujsť? Takto musel celé stádo vliecť cestami šesťdesiat míľ na sever! Prečo si s tým dal toľkú námahu?“
„To nie je jeho štýl, podrezávať kone,“ zasmial sa Leothed. „To by urobil Surowec, Faestred nie. Ten sa radšej ponamáha a stavím svoju šabľu na to, že v hradisku všetky tie kone predal.“
„Potom musel ísť pod cenu,“ poznamenal Cairf. „Hniezdno nie je veľké hradisko, aby predal všetky kone, musel ich ponúknuť lacno.“
„Určite, ich predal za zlomok skutočnej ceny,“ prikývol Leothed. „A toho najlepšieho si, pravdaže, nechal.“
„Najlepšieho?“ zopakoval Cairf.
„Áno, môjho Šípa. Kúpil som ho nedávno, zdravý a bystrý žrebec z Krainu! Veru, krutá irónia, pretože som ho vlastne kupoval pre Faestreda.“
Cairf len mlčky pokyvkal hlavou a otočil sa k zveromágovi.
„O holuboch nič neviete, pravda?“
„O holuboch viem veľa,“ odpovedal Syjon po chvíli.
„O ich dnešnom zmiznutí,“ spresnil Cairf.
„Zmiznutie,“ zahundral Syjon a zapozeral sa niekam nad Cairfovo plece. Po chvíli dodal: „Niekto ich odplašil. Mali by ste sa spýtať Ivana, ten má na starosti holubníky.“
„Ivan si nevedel dať rady.“
„Človek, ktorý si nevie dať rady, by sa o zvieratá nemal starať,“ zamrmlal Syjon.
„To ja pravda,“ pritakal Cairf.
„Ivana vyriešite neskôr,“ povedal rýchlo Leothed, lebo mu skrsla spásonosná myšlienka. „Potrebujem sa čo najskôr dostať k trom koňom – pokiaľ možno k dobrým jazdeckým koňom. Mohli by sme napísať list mágovi z Hniezdna, aby tri okamžite kúpil a poslal ich smerom na Akadémiu? Ja a moji dvaja spoločníci pôjdeme pešky naproti.“
„Ako mu chcete doručiť list?“
„Máme na Akadémii predsa dobre vycvičených psov. Sú to múdre zvieratá a Syjon by niektorého z nich mohol poslať do hradiska, k mágovi. Ktorý mág tam je?“
„Angelár z Vlčian, naňho sa dá spoľahnúť. Možno si všimne, že Faestred predáva kone z Magickej Akadémie. Dokonca tu je istá možnosť, že Angelár Faestreda zadrží a vy, pán Leothed, ta nájdete spútaného zločinca. Na Angelára sa vždy dalo spoľahnúť.“ Cairf chvíľu uvažoval a potom dodal: „Vlastne, kým nezačal piť, tak sa dalo.“
Zveromág Syjon vybral jedného skúseného bernardína menom Bert a na obojok mu priviazal list s pokynmi. Leothed sotva vedel, ako prebiehajú prípravy psa na nezvyčajnú výpravu, lebo kým Cairf a Syjon skúšali úspešnosť nezvyčajného nápadu, on musel vybrať dvoch vhodných spoločníkov.
„Dobré ráno pán Hober,“ zvolal na Leotheda urastený mladík v prepychovej tunike na nitku podobnej tej, ktorú mal oblečenú Leothed. Vlastne, mladík sa na Leotheda podobal tak veľmi, až vzbudzoval podozrenie, že je jeho mladším bratom – podobné rysy tváre, totožný sebavedomý pohľad, bezprostredné vystupovanie, hrdé držanie tela a bujná hriva, len zakiaľ čo mladíkove vlasy boli hnedé, vlasy Leotheda mali farbu piesku.
„Dobré ráno Gorazd,“ odzdravil Leothed. „Ešte sú všetci mágovia v sieni?“
„Takmer všetci, pane. Len ja som sa vás vydal hľadať, lebo ja jediný som si všimol, že chýbate. A, pane,“ stíšil hlas Gorazd, akoby ich niekto na ľudoprázdnej chodbe mohol špehovať, „chýba aj Faestred!“
„Viem, Gorazd,“ prikývol Leothed. „Každopádne oceňujem tvoj pozorovací talent i tvoju starostlivosť. Mám k tebe jednu prosbu.“
„Rád ju vykonám.“
„Priveď do nášho salónu trpaslíka Ruricha, Klimenta, Mstislava Nordelského, Olega Waltina, Igora a...“ Leothed na okamih zaváhal, akoby sa rozhodoval. „A Ingvara Horiadského.“
„Ingvara Horiadského, pane?“ zamrkal nespokojne Gorazd.
„Áno, aj toho. Priveď ich v tichosti, ale čo najrýchlejšie. Môžem sa na teba spoľahnúť?“
„Samozrejme, pane,“ odpovedal Gorazd rýchlo a s náznakom úklony sa rozbehol k sieni.
Leothed sa bleskovo prezliekol do obyčajných šiat, aké nosil mimo Magickej Akadémie, opásal sa svojím mečom, ktorý dva roky neužitočne visel na stene. Bolo to, akoby sa zvítal so starým priateľom, pretože pred tým, ako sa stal majstrom protomágie a všeobecných vedomostí na Magickej akadémii, bol v službách kráľa Koriona II. No kráľ Korion nemal rád Magickú Akadémiu, ktorá mu tu a tam skrížila plány, jeho nechuť sa časom preniesla aj na všetkých mágov vrátane Leotheda Hobbera, preto ho, ako svojho prvého mága, posielal na tie najťažšie misie. Vtedy, Leothedovi sa zdalo akoby to bolo pred celými vekmi, neubehol deň bez toho, aby netasil meč.
Boli to krušné, ale svojim spôsobom čarovné časy. Stopoval zbojníkov, rušil kliatby, odháňal duchov (často vymyslených), prenasledoval daňových podvodníkov, dohliadal na poriadok a chytal zlodejov, no najviac času strávil hľadaním Sarazina Faestreda. Vždy, keď už bol blízko, šťastena sa znova priklonila na zlodejovu stranu. Bolo to ako chytať vietor. Alebo oheň.
Leothed bol rád, že sa staré časy vrátili.