Carpe jugulum

Tak takúto novinku som okamžite musela povedať Natálii. Samozrejme, že nie všetko, to by nevedela pochopiť. No také tie drobnosti, ako spoločné cestovanie vlakom a podobne, ju potešia. Hneď ako som prišla domov, som jej zavolala či by nešla na chvíľku von. Rýchlo som sa osprchovala, obliekla fialkové letné šaty a už som letela k Naty. Nervózne som vyzváňala. Trvalo hodnú chvíľu, kým vybehol von jej mladší brácho.
"Čau, poď dnu. Naty povedala, že potrebuje ešte päť minút," veľavýznamne sa uškrnul.
"Aha, jasne. Poznáme tých jej päť minút." Vošla som dovnútra. Vytiahla som z kabelky lesk a ešte som sa obdivovala vo veľkom zrkadle na chodbe, kým prišla Naty.
"Ahojky. Tak akú novinku mi to chceš povedať?"
"Poviem ti po ceste. Ideme?" Vybrali sme sa do krčmy, tam sme si sadli na terasu a Naty začala vyzvedať.
"No už to vyklop. Týka sa to Mareka?"
"Nie."
"Ty máš nový objav," vyhŕkla nadšene.
"Vedela som, že sa ti jedného dňa vráti zrak a prejde ťa to."
"Sklamem ťa. Zrak sa mi nezlepšuje. Nejde o žiadneho chalana. Je to ešte lepšie," usmiala som sa.
"Nejdem na ten blbý intrák na druhý koniec republiky. Jedna rodinná známa mi ponúkla, že by som mohla nastúpiť na obchodnú akadémiu do Blavy. Takže ráno budeme spolu chodievať vlakom, môžeme chodiť spoločne na blic a na nákupy po meste."
"To je snáď tá najlepšia správa za celé prázdniny," usmiala sa Naty a objala ma.
Hneď sme začali plánovať spoločné akcie, ktorým sa budeme venovať miesto školy. Naty s toho bola snáď nadšená ešte viac ako ja. Teda ak to bolo vôbec možné. Spoločne sme celý večer vymýšľali, čo všetko budeme robiť po školu. O jedenástej som už mala telefonát od ocina a tvorbu plánov na ulievanie sme museli odložiť na neskôr.

Fotrík už nervózne podupkával vo dverách, vyčkávajú na moju maličkosť.
"Prišiel ti fax zo školy," povedal mi ocino, sotva som vošla dnu. Škaredo zazeral na papier, akoby mu niečo urobil. Je mi jasné, že tak skoro sa s mojím rozhodnutím nezmieri. Rýchlo som chňapla po faxe.
"Snáď si to nerozmysleli," povedala som a očami som prebehla text. Môj pohľad sa zastavil po pár riadkoch.
"Rovnošata?" vyhŕkla som takmer zdesene. To mám potlačovať svoju originalitu školskou uniformou?
"Ešte vždy si to môžeš rozmyslieť," nádejal sa tatino.
"To nie, snáď to nejako prežijem," odvetila som, hoci som o tom sama nie som presvedčená.
"Hmmm, ale má to aj svoje výhody," povedala som ďalej študujúc fax.
"Predpísaná je iba čierna a sivá a biele blúzky. Kto vyzerá v čiernej a sivej lepšie ako ja?" usmiala som sa a provokujúco zažmurkala. Ocino sa rozosmial. Nikdy sa na mňa nehnevá príliš dlho.
"Navyše nie je ani predpísaná dĺžka sukní či hĺbka výstrihu na blúzke," rypla som si trochu, aj keď nie som zástankyňou sukní typu ,kukni - trčia mi chlpy.´
"Nika mi určite pomôže s výberom vhodného materiálu," poukázala som na sesternicu, ktorá by s každej mojej sukne vedela urobiť minimálne štyri.
"V žiadnom prípade! Pôjdeš na nákupy so mnou," vyhlásil ocino a podozrivo sa uškrnul. Ten je na nákupoch horší ako niektoré ženské. Ale aspoň si užijeme kopec zábavy.
"Výborne, tak kedy ideme?"