Carpe jugulum

"Mala by si si ich vyskúšať," povedal takmer nečujne. Pozrela som na neho, celkom omámená jeho hlasom. Nie anjelským, ale desivým hlasom temného démona. A predsa tak krásnym a sladkým.
Bez jediného slova som vzala šaty do kabínky, ani som sa na nezamýšľala nad tým, čo práve robím. Až keď som zápasila so šnurovaním na korzete, som si začínala uvedomovať skutočnosť, že som na slovo poslúchla chlap! Ja nemôžem byť v poriadku.
No stálo to za to. Nikdy v živote som nebola tak spokojná s tým, čo mi príroda nadelila ako teraz. Aj keď som bola pyšná na svoje miery, teraz to bolo ešte lepšie.
Vyšla som s kabínky. Netrúfala som si ani dúfať, že by tam ešte na mňa čakal. No bol tam. Stál opretý oproti kabínky a premeriaval si ma očami. Pred jeho rontgenovým pohľadom som sa cítila celá nesvoja.
"Svedčí ti to," usmial sa.
"Hm," len som zamrmlala miesto odpovede.
"Deje sa niečo," začal sa zaujímať.
"No nie som zvyknutá navliekať sa do korzetu, keď ma o to požiada cudzí chlap," priznala som.
"Aha, takže je to len tým?" podal mi ruku.
"Tak teda, ja som Alan." Opatrne som mu podávala moju roku, obávajúc sa, aby sa táto chvíľa nerozplynula, keď sa ho dotknem.
"Emma."
Okamžite si ma pritiahol bližšie a na každé líce mi vtisol letmý bozk. OH, BOHOVIA!
"Teraz už nie som cudzí," usmial sa na mňa spokojne, ukazujúc mi dokonale biele zuby.
"Emma?" vyšiel spoza regálov ocino.
"Ach, tie šaty sú skvelé. Chceš ich?" spýtal sa premeriavajúc si ma.
"No, sú celkom pekné," odvetila som.
"No tak ich prines ku pokladni, počkám ťa tam. Mali by sme už ísť."
Prikývla som.
"Už musím," preniesla som nešťastne a pozrela na Alana. Snáď by si si mohol vypýtať aspoň číslo, nie? Akoby pochopil môj prosebný pohľad, jemne sa usmial. Naklonil sa ku mne a jeho horúci dych ma pošteklil na krku.
"Ja si ťa nájdem," zašepkal, pokojne sa otočil a odišiel. Zostala som tam stáť v nemom úžase pár minút, kým mi doplo, že tatino ma vyčkáva pri pokladni.