Carpe jugulum

"Ahojte," povedal obom, no pohľadom zotrval len na mne. Cítila som sa ako sfarbujem do červena.
"Ahoj," odvetili sme s Marekom spoločne, hoci sa tváril akoby ho najradšej na mieste roztrhal v zuboch.
Alan sa naklonil ku mne, vtisol mi letmý bozky na pery a s úsmevom zašepkal:
"Sľúbil som ti, že si ťa nájdem."
"Ale ako ... ?"
"Poviem ti neskôr," nenechal ma dokončiť vetu.
"Teraz by si už mala ísť, aby si nezmeškala hneď v prvý deň." Stále som na neho nechápavo pozerala. Je to nemožné. Avšak ... začínam mať pocit, že on by dokázal čokoľvek. Snáď mi to naozaj neskôr vysvetlí.
No napriek tejto záhade som bola nadšená z jeho prítomnosti. Zodpovedal mi inú otázku, teraz už poznám dôvod, pre ktorý sa mi otvorili oči a začala som na Mareka hľadieť bez ružových okuliarov.
No musela som rozmýšľať nad tým, čo mi Marek o ňom povedal. Chcel si zo mňa vystreliť či ma vystrašiť? Alebo to myslel úplne vážne? Aj keď nepopieram, že vlkodlaci ma vždy fascinovali a začať si vlkodlakom by bolo rozhodne zaujímavé, ale sama neviem, čo všetko by to obnášalo.
Spoločne sme všetci traja kráčali ku veľkej staršej budove, ktorá budila dojem úplne obyčajnej strednej školy. Alan zastal pred hlavným vchodom, naklonil sa ku mne, dal mi ďalší letmý bozk a potichu povedal:
"Počkám ťa tu, zlatko." Pri poslednom slove sa mi zatočil celý svet pred očami. No od radosti. Nebola som schopná odpovede, len som prikývla a vošla do vnútra.