Carpe jugulum

"Naty? Poraď mi, ty sa viac
vyznáš. Mám ho nechať trocha podusiť alebo sa mu mám hneď hodiť okolo krku?" spýtala som sa svojej kamošky vážnym hlasom, akoby tam Alan vôbec nestál. Natália sa len smiala neschopná odpovede.
"Hm, tak to budem brať ako áno," uškrnul sa Alan a znova mi dal letmý bozk.
"Em, mali by sme ísť za chvíľu pôjde vlak," upozornila ma Naty. Ešte nie! Mne sa ani trocha nechce, teraz mi je príliš dobre. Nahlas som šak nič nepovedala, len som si povzdychla. Alan mi zo smutným výrazom pošepol:
"Ani mne sa ešte od teba nechce, bambulka."
Odprevadil nás na nástupištie. Neodvážila som sa ho spýtať, kedy ho znova uvidím. No tá otázka sa asi odzrkadlila na mojej tvári, lebo sám mi povedal:
"Zajtra ťa počkám na stanici. Aj s bratmi." Odtiahla som ho trochu ďalej od Naty, aby nás nepočula.
"No Naty je síce kamoška, ale nie je veľmi stvorená pre vážny vzťah. Ak je niektorý z tvojich bratov prelietavý, tak …" dokončiť ma však nenechal.
"Ja viem."
"Ako?" znova som z neho nechápala.
"Poviem ti to potom. To nie je pre ľudské uši," povedal. Síce ma to neskutočne štvalo, no nedala som na sebe nič znať. Len som prikývla. Toto mi dnes hovorí už po druhýkrát. Pri najbližšej príležitosti s neho vytiahnem všetky odpovede.
Ľudí na nástupišti bolo čoraz menej a mne bolo jasné, že už musím, hoci sa mi ani trošku nechcelo. Hlavou mi zrazu niečo prebleslo. Urob to! Prikazovali mi moje pubertálne hormóny. Teraz. Skôr ako stratíš odvahu. Ani som nezaváhala, postavila na špičky a dala som mu rýchly bozk na pery.