Na polceste

Keď som pri výhľade z okna zbadala zasnežené parkovisko, schmatla som korčule a utekala k nášmu zamrznutému kanálu, celá nadšená z toho, že je to tu po sto rokoch konečne všetko biele. Ten pohľad vážne stál za to. Všetky stromy boli pokryté jemným popraškom snehu, z niektorých dokonca viseli cencúle, ktoré však dlho nevydržali, lebo malé deti ich veľmi rýchlo poodlamovali. Ľudia mali komicky červené nosy ako klauni a vyzerali, akoby mali vlasy posypané múkou. Zastala som v strede cesty a zamyslela som sa. Odrazu sa mi korčuľovanie zdalo ako tá najväčšia absurdita. Ľudia si obuli topánky, na ktorých sú pripevnené železá a šmýkajú sa po klzkom povrchu. Prekvapilo ma, že vedia udržať rovnováhu. Usmiala som sa nad vlastnými myšlienkami a začala sa prezúvať. Najťažšie na celom korčuľovaní je obuť si tie blbé korčule. Priznám sa, že dosť pri tom nadávam, lebo mám z toho nervy. „Do riti, ja sa z toho raz zbláznim,“ rozčúlene som vykríkla, keď som si železným špicom buchla do nohy. Nejakým chalanom sa to si zdalo veľmi vtipné, pretože za sebou som začula výbuch smiechu. Fakt haluz.

Po desiatich minútach plných utrpenia som sa triumfálne postavila na ľad a hneď som si aj skúsila všetky moje finty. Jednoducho som mala potrebu dokázať si, že som ich po roku nezabudla. Ľad bol už dosť hrubý, len na niektorých miestach boli pukliny, ktorých som sa ako malá dosť bála. Istým spôsobom sa stali pre našu rodinu osudnými. Pred štyrmi rokmi som sa na tomto istom kanáli korčuľovala s mojím otcom, ktorý sa prepadol pod ľad. Nikto ho už nedokázal zachrániť. Keď som si na to spomenula, do očí sa mi nahrnuli slzy. Prekvapilo ma, že neviem ovládnuť svoje emócie. Jednoducho som večné decko. Nepomôžem si. Odrazu som prestala mať chuť korčuľovať sa. Nechcela som byť medzi ľuďmi. Chytila ma paranoja, že na mňa všetci čumia. Veľmi zaujímavý objekt. Vzlykajúce dievča rozvalené na ľade s roztečenou maskarou. To tí ľudia už vážne nemajú čo robiť? Okolo mňa prekorčuľovala banda pubertiakov, tak som sa radšej pozviechala a šla som si nájsť nejaké ľudoprázdne miesto. Mohla som už ísť domov, no nechcela som pred spomienkami utekať. To, čo ma mátalo vo snoch, sa stalo presne tu. Kde inde by som sa s tým mohla zmieriť, čeliť tomu, ako na mieste činu? Rozbehla som sa tak, ako sa len dalo. Zdalo sa mi, že letím...Do tváre mi šľahal studený vietor zmiešaný so snehom a z nosa mi tiekol sopeľ. Určite mi zamrzne a budú mi odtiaľ trčať cencúle. Vtipná predstava. No ja som teraz nemala náladu sa smiať. Ešte viacej som zrýchlila, už som ani nevidela cestu pred sebou, no nebála som sa, že spadnem. To, čo sa potom stalo, neviem presne opísať. Veľmi si to nepamätám. Viem len, že predo mnou už nebol ľad, ale ľadová voda, ktorá má vtiahla do svojho zajatia. Z tej zimy sa mi zastavil dych, mala som pocit, akoby aj moje myšlienky zamrzli. Celý svet zamrzol. Aj čas...Z hrdla sa mi vydralo chabé „Pomoooc“, no ako vždy v krízových situáciách sa mi v mysli ozval škodoradostný hlások...“zbytočne plytváš dychom, Paulína...aj tak ťa nikto nebude počuť...“ Čistá pravda. Hnevá ma, že moje horšie „ja“ je vždy inteligentnejšie ako „to“, čo sa snaží byť dobré. Keď som celá stuhnutá padala na dno kanála, akosi mi nedošiel fakt, že toto bolo moje posledné korčuľovanie. Posledné výkriky. Posledné vulgarizmy, ktoré som použila aj napriek tomu, že moja mama chcela mať zo mňa slušné dievčatko. Posledné hádky so sestrou. Posledné slzy...Toto je umieranie? Nie je to až také zlé...okrem tých stuhnutých končatín som celkom v pohode, pomyslela som si. Zavrela som oči, pretože ma štípali od toho hrozného chladu. Keď som ich asi po minúte otvorila, zbadala som niečo, čo totálne narušilo a zničilo moju životnú filozofiu, ktorá sa zakladala na ateizme a čistej realite. Žiadny duchovia, démoni, nadprirodzené sily...nikdy som tomu neverila...nadprirodzené bytosti a rozprávkový svet som vždy považovala za nereálny...ale ako to, že predo mnou sa rozprestieralo... ľadové kráľovstvo? Veľmi rýchlo som našla slovné spojenie, ktorým to pomenovať, pretože tie zamrznuté vežičky, vyzdobené terasy, majestátne brány, to všetko som videla v rozprávkach. Ale odkedy sa svet fantázie zhoduje s realitou? Milý koniec Paulíny Horňanovej, ktorá až pred svojou tragickou smrťou pochopila, že jej životná filozofia, ktorou sa riadila sedemnásť rokov je vlastne úplná blbosť. Druhá vec, ktorú som zaregistrovala po tom, čo som otvorila oči, bolo nečakané teplo, ktoré sa mi šírilo po celom teple...a dokonca som vedela chodiť. Takže už som zomrela alebo som ešte nažive? Túto otázku som vyslovila nahlas. A viete čo? Niekto mi na ňu aj odpovedal. Už ma fakt nemôže nič prekvapiť. Neuveriteľné. Ten človek alebo ľadová socha(neviem ako to mám nazvať) podišiel ku mne. Fascinovala ma jeho tvár. Vyzerala ako vyrezaná z ľadu, ale aj tak mala krásne jemné črty. Bola to tvár muža.
„Zase sa nikto neodvážil?“ spýtal sa ma jemným, melodickým hlasom. Vôbec som nechápala otázke, ale opantalo ma jeho čaro, tak som na neho len s pozerala s rozšírenými očami. Jeho pery sa zvlnili do jemného, ale až príliš chápavého úsmevu. „Dievča, prečo si sem prišla?“ Neznelo to tvrdo a odmietavo. „Ja...“ Prečo som sem vlastne prišla? Nebola som schopná rozmýšľať. Zaujal ma pohľad na krásnu ľadovú bránu, z ktorej viseli cencúle. Nie také, ako som videla na kanáli. Boli dlhé vyše dvoch metrov, mali striebristú farbu a vyžarovalo z nich akési nadpozemské čaro. Odrazu som vedela, čo urobím. Pôjdem bližšie k tej bráne... musím sa dotknúť tej nádhery...opantávalo ma to...vykročila som k nej. Prejdem cez ňu a dostanem sa do kráľovstva večného ľadu. Urobila som asi desať krokov, nebolo to ďaleko, už len kúsok a budem tam...lenže v tom sa predo mňa postavil ten ľadový muž, čo sa mi prihováral. Chcel mi zabrániť vstúpiť do večnosti. Nedovolím mu to. Snažila som sa ho odhrnúť rukou. Bol silnejší. Zmysel môjho života spočíval v tej bráne. V tej kráse. V tej dokonalosti.
„Dievča, nechoď tam.“
„Ja tam musím ísť. Chcem tam ísť.“ Po prvý raz v živote som nerozmýšľala nad tým, čo poviem. Bola som úprimná.
„Nemusíš.“ Ľadové oči muža sa do mňa zarývali. Po chrbte mi prebehol mráz. Keby som prešla cez tú bránu, bolo by tam krásne teplo. Cítila som to. Náhle ma chytila vlna agresie. Začala som kopať do toho muža, ktorý nado mnou len pokojne stál a snažil sa zabrániť tomu, po čom som túžila. Vrieskala som na neho. Sácala som do neho. Ani sa nepohol. Vyčerpaná som klesla na zem. Bola prekvapivo mäkká. Muž sa ku mne sklonil. Sadol si vedľa mňa.
„Tvoj otec zomrel tu, však?“ Vytrhol ma z mojich myšlienok. Celkom som zabudla na kráľovstvo.
„Ako to viete?“ Nechcela som na to odpovedať. Reagovala som protiotázkou. Nevšímal si ju, ale začal rozprávať.
„Keď sa pod človekom prepadne ľad, v tej chvíli, ako sa ponorí do vody, akoby sa zastavil čas. Sú to sekundy, minúty a niekedy aj hodiny ktoré rozhodujú medzi životom a smrťou. Tak sa to stalo aj s tebou. Teraz nie si ani živá, ani mŕtva. Si na polceste. Každý má na výber. Nikdy neexistuje len jedna možnosť. Vždy máme dve. Je len na nás, ktorú si vyberieme.“ Stíchol. Jeho slová zneli tak čarovne. Neviem, koľko sme tam sedeli mlčky. Možno večnosť. A možno len pár sekúnd. Rozmýšľala som o mojom otcovi. Nemusel zomrieť. Aj on mal dve možnosti. Život alebo smrť. Tak, prečo dopekla, tu už nie je s nami? Rozplakala som sa. Tá nádherná ľadová bytosť vedela prečo.
„Smrť je ako diabol. Láka nevinných ľudí k sebe. Len silní odolajú. Tí, čo uprednostnia bohatstvo a krásu pred životom, zomrú. Tak sa to skoro stalo aj teba. Ľadové kráľovstvo ťa natoľko očarilo, že si chcela ísť k nemu...dotknúť sa ho....v momente, kedy by sa to stalo, by si zomrela. Preto zomrel tvoj otec. Nemal ho kto zastaviť.“
„Ďakujem.“ Za môj život.
„Dievča, je mojou povinnosťou zachraňovať ľudí. Mnohí tu boli a zlákala ich smrť. Presne ako teba. Niektorí odolali, iní zomreli.“ Nastalo ticho, najkrajšie, aké som kedy počula. To ticho bolo ako jedná nádherná melódia. Mala som pocit, akoby mi moje srdce chcelo vyskočiť von z hrude. Uši sa mi tešili, že konečne počujú niečo také krásne namiesto toho, čo som ich ja stále nútila počúvať. Dobre, uznávam, punková hudba nebol práve najšťastnejší výber. Ľadový muž vstal. Pochopila som, že je koniec nášho rozhovoru. Viedol ma úzkymi uličkami. Mala som čo robiť, aby som sa nešmykla. Potom si už z tejto cesty nič nepamätám.

Viem len, že som sa zrazu ocitla hore, na ľade. Na našom kanáli. Všetko bolo také, ako vtedy, keď som sem spadla. Áno, zastavil sa čas. A teraz sa znovu pohol. Prežila som. Ja žijem! No nie je to úžasné? Všetko je zrazu také spravodlivé...Teraz to už viem. Život nám vždy dá šancu. Hrá férovo. Nikdy nemáme len jednu možnosť. Vždy sú dve. Pretože medzi životom a smrťou, medzi láskou a nenávisťou, šťastím a nešťastím, úsmevom a plačom je vždy stredná cesta, po ktorej môžeme ísť. Môžeme sa na nej rozhodnúť, ktorú z možností chceme. Ktorá je nám bližšia. Je to jednoduché. Akoby ste si mali vybrať medzi dobrom a zlom. Ja osobne sa prikláňam k tej prvej možnosti. A ty?