Carpe jugulum

Anotace: 20. kapitola

Kráčali sme so Samantou po takmer prázdnej chodbe.
"Kedy ste naplánovali to trojité rande?" ozvala sa nečakane. Započula som v jej hlase nedočkavosť?
"Zatiaľ sme neurčili konkrétny dátum. Veď sa ešte dohodneme," usmiala som.
"Ako sa ti páči Viktor?" zaujímala som sa, či je spokojná s Alanovým výberom.
"Lepší ani nemohol byť," usmievala sa nadšene.
Vošli sme do triedy, kde bola sotva polovica našich spolužiakov. Sadli sme si so Samantou do kresiel vedľa seba a potichu sme čakali na príchod nejakého profesora.
Na chodbe sme začuli klopkanie topánok. Všetci v triede stíchli a napäto sa započúvali do toho zvuku. Dnu vošla vedúca, Labrisa a okamžite sa rozhliadla po zložení triedy. Pozdravila nás, ale nijako nekomentovala náš nízky počet.
"No, na začiatok by ste sa mi mohli predstaviť a povedať o sebe pár slov, nech sa bližšie spoznáme. Vidím, že máš náladu konverzovať, môžeš teda začať," povedala a ukázala na jedného z mojich spolužiakov sediaceho na kraji, ktorý sa po celý čas bavil so svojim susedom.
Chlapec na ňu škaredo zagánil, no napokon prezradil, že sa volá Damián, zbožňuje snowboard a počítačové hry a neznáša školu a svoju mladšiu sestru.
Takto sme pokračovali všetci. O Samante som sa dozvedela, že má staršieho brata.
Keď sme skončili, Labrisa nám povedala, že si dáme pár minút prestávku. Okamžite ako odišla s triedy, som sa začala zaujímať o Samantu a hlavne jej brata.
"Povedz, ako je možné, že sem nechodí tvoj brat?" spýtala som sa. Bol starší, on mal predsa pokračovať. Nešlo mi to nejako do hlavy.
"Nechcel ísť, a keď som mala ísť na strednú ja, dostala som rovnakú ponuku, keďže on odmietol."
"Nepochopím ho. Je normálny?" spýtala som sa s náznakom výčitky. Ja som svojich bratov vychovala rozhodne lepšie. Samo by si to so mnou kedykoľvek vymenil a Laco, no určite by si mu páčila aspoň možnosť naháňať nejaké príšery so samopalom v ruke. Bolo by to pre neho jako reálna hra.
"A tá rašpla mu nerobila kvôli tomu problémy?" napadlo ma vzápätí.
Samanta záporne pokrútila hlavou.
"Podozrivo sa usmievala, Lukáš si chvíľu aj myslel, že s toho nevyviazne len tak, ale zatiaľ sa nič nestalo.
"S toho si netreba nič robiť. Mám dojem, že ona sa inak ani vyškierať nevie," poznamenala som a pokúsila som sa napodobniť jej žabací úsmev.
"Ty nie si normálna," rozosmiala sa Sam.
O chvíľu sme však obe stíchli, lebo vošla vedúca a niesla so sebou zvinutý dosť veľký kus papieru. Na prvý pohľad to pripomínalo zemepisnú mapu, akú sme používali na základke. Labrisa to zavesila na prednú stenu, čím zakryla premietacie plátno. Nebola to mapa. Boli tam nakreslené niečo ako stuhy? prepletané jedna cez druhú a tvoriace mená a dátumy. Labrisa sa otočila na nás.
"Vie niekto, čo to je?" Hrobové ticho. Bohovia, kde žijú dnešné deti? Pohoršovala som sa. No napokon som nesmelo zdvihla ruku, hoc som sa cítila hrozne hlúpo.