Carpe jugulum

"Obľúbené jedlo?"

"Rezne a zmrzlina. Je tam toho ešte veľa?" povzdychla som utrápene. Sedeli sme spoločne v parku na lavičke a pojedali sme chipsy, ktoré Alan vytiahol bohvie odkiaľ. Môj krásny vlkodlak si zaumienil, že tentokrát sa bude pýtať on. Takmer vôbec som neprotestovala, ale teraz som to začínala ľutovať. Akonáhle som sa podvolila, vytiahol papier, kde mal napísané množstvo stupídnych otázok. Načo bude v živote potrebovať vedieť, že na aké krúžky ma nútili rodičia chodiť, keď som mala šesť? Približne pred polhodinou som prestala tie otázky počítať.

"Už len pár."

"To si hovoril aj na začiatku," povedala som vyčítavo.

"Už ich je naozaj len pár."

"Už nech to má s krku, tak rýchlo."

"Krvná skupina?"

"Netuším. Čo ťa to zaujíma? Keby si bol upír tak nič proti."

"Nikdy nevieš aké sadistické chúťky sa vo mne ukrývajú," vyškeril sa na mňa.

"Viem si predstaviť, práve ich na mne aplikuješ," zahundrala som, no jeho moje protesty vôbec nezaujímali. Hneď pokračoval ďalej.

"Narodeniny?"

"Prečo? Chceš mi na osemnástku poslať striptéra v torte?" Zarypla som si. Alan sa však škaredo zamračil.

"Chceš na narodeniny striptéra?"

"Pokiaľ sa bude vyzliekať bez zbytočných otázok, v tom prípade áno." Ja viem, začínam byť protivná. No ja som ho na to upozorňovala. Nemal skúšať hranice.

"Asi to necháme na inokedy. Už dnes asi nemáš náladu pokračovať."

"Konečne," vzdychla som a vyvalila sa spokojne na lavičke.

"To bolo také hrozné?" spýtal sa smutne.

"Ani si nevieš predstaviť. No viem, ako môžeš zahnať moju traumu z toho výsluchu."

"Počúvam ..."

"Rozprávaj mi ďalej. Chcem vedieť všetko."

"Myslím, že na dnes si toho mala viac než dosť."

"Tak zajtra?" začala som sa v okamžiku nádejať. No Alan zvraštil čelo.