Carpe jugulum

Sedela som už dvadsať minúť pred skúšobnou kabínkou. Naty si zmyslela, že čo možno nakúpiť dnes, netreba odkladať do výpredajových horúčok.

Do vnútra kabínky vzala množstvo vecí a postupne mi vyhadzovala von, všetko čo sa jej nepáčilo.

"Našla som ho," vykríkla spokojne. Otvorila dvere a konečne vyliezla von. Na sebe mala tričko s podozrivo veľkým výstrihom červenej farby.

"Je skvelé," povedala som po pravde.

"Keď sme tak dobre nakúpili, môžeme ísť do cukrárne a domov," navrhla som dúfajúc, že toto bol posledný obchod, v ktorom sme dnes boli.

Keď nakupujem s ocinom, vyzerá to úplne inak. Vtrhnem do obchodu, vyberiem od oka, čo sa mi páči a mohlo by mi byť dobré a ideme domov. Nič psychicky náročné.

"No dobre, ale ešte topánky," nedala sa Naty odbiť.

"Ja máj jedny krásne červené no podpätkoch. Akurát k tomu tričku," chytala som sa poslednej nádeje. Naty chvíľu zvažovala a napokon odsúhlasila. Hurá domov!

"Čo si v piatok oblečieš?" začala vyzvedať Naty, keď sme nastúpili do vlaku domov.

"Ešte neviem. To budem riešiť vo štvrtok večer."

"Znova na poslednú chvíľu," nezabudla to skomentovať. Nebudem vyrývať. Ten pobyt v obchodnom dome ma priveľmi zničil.

"V kine je aj tak tma, môže mi to byť jedno," odvetila som. Teraz ma v prvom rade trápi, ako o tom oboznámiť tatina. To bude najväčší problém.

"Najskôr treba vyriešiť, ako to povedať ocinovi. Čo si doma povedala ty?" Naty je expert na dobré výhovorky pre rodičov.

"Že idem do kina s kamarátmi."

"Vážne?"

"No, ale nabudúce si radšej vymyslím nejakú výhovorku. Raz do roka im popravde poviem, kam idem a oni mi neveria a nechcú ma pustiť."

To je zákon schválnosti.

"No nič, veď voľačo vymyslím, kým prídeme domov."

Doma nikoho. Aspoň môžem v pokoji uskutočniť svoj plán. Otvorila som piškóty a naukladala ich do tortovej formy. Na to som dala ovocie a ďalšiu vrstvu tvorila kyslá smotana s vanilkovým cukrom. Celé som to strčila do mrazáku a dala som sa zatiaľ do upratovania kuchyne. Sotva som stihla urobiť poriadok, vonku som začula parkujúce auto. Tak toto bolo tesné. Sadla som si za kuchynský stôl a čakala, kým príde tatino.

Otvorili sa dvere a dnu vošli najprv bratia a hneď po nich oco.

"Doniesli sme ti pizzu," zamával na mňa Samino krabicou. Ak pizza prežila cestu sem, neviem ako zvládne takéto zaobchádzanie.

"Dám si neskôr. Robila som ovocnú tortu, dáte si?"

Ocino na mňa ustarostene pozrel. Už vedel, že sa niečo deje, keď sa chystám podplácať ho. Laco tiež niečo zaregistroval a hneď malého odšikoval k televízoru. Ja som nabrala ocinovi trocha jeho obľúbenej pochúťky.

"Nesadneš si k tomu?" skúsila som navrhnúť. Nechcem aby ho pleslo rovno o zem, keď mu to poviem. Sadol si vedľa mňa a ochutnal s torty. Vyčkávala som. Najprv nech sa naje, keď bude spokojný a jeho telo začne vylučovať endorfíny vybalím to na neho.

Tanier odsunul trocha nabok a podozrievavo sa na mňa zahľadel. Teraz!

"Oci, v piatok by som chcela ísť do kina." Spokojne si vydýchol.

"To kvôli tomu si robila taký rozruch? Veď môžeme ísť."

"No ja by som tam chcela ísť kamoškami a nejakými chalanmi."

Nič. Žiadna reakcia. Teda pokiaľ nerátam ten výraz besného rotwajlera, ktorý sa mu usadil na tvári.

"Keď sme boli v tom metalovom obchode, niekoho som tam stretla a dali sme sa do reči. No a potom sme sa náhodou stretli aj v Bratislave. No a zavolal ma do kina."

"Kedy?"

"Hneď po škole sa zastavím doma prezliecť sa a on po mňa príde sem. Do jedenástej budem doma," dodala som rýchlo.

"On po teba príde sem?

"Autom," povedala som už trocha s obavami.

"Koľko má rokov?" vyhŕkol oco okamžite.

"Devätnásť. To sú len tri roky rozdiel."

"Budeš doma o desiatej, vezmeš si mobil a budeš ho mať zapnutý po celý čas."

"Ďakujem oci," skočila som mu do náruče a s radosťou ho objala.

"A predstavíš mi ho skôr ako pôjdete." Len to nie! To bude taký trapas.

"Jasne," povedala som, no už s nie až takým nadšením.