Carpe jugulum

"Dobrý deň," pozdravil slušne ocina Alan a podával mu ruku. Chvíľu som myslela, že oco zvažuje vytiahnutie niektorej z jeho strelných zbraní, no napokon tiež podal Alanovi svoju ruku.
"Emuš, urob mi jednu kávu. Dáš si niečo na pitie chlapče?"
"Len malinovku."
Zostala som v kuchyni, zatiaľ čo ocino odviedol Alana do obývačky. Vôbec som nemala chuť nechať ich tam samých. Snažila som sa všetko robiť čo najtichšie, no i tak som nezachytil ani jediné slovo s ich rozhovoru.
Doniesla som kávu a malinovku a usadila sa vedľa Alana.
"Auto je tvoje?" vyzvedal ocino. Len nech mu nepovie, že ho dostal od rodičov. To by mal zase prednášku, že za socializmu to tak nefungovalo.
"Áno, mám ho na leasing."
"Sám splácaš či to je darček od rodičov?"
"Zarábam si sám, aj keď ešte stále bývam s rodičmi."
"A čo škola?"
"Študujem externe."
"Aha. Ako ste sa to vlastne staretli?" vyzvedal znova ocino. Možno očakával, že mu Alan prezradí nejú inú verziu ako bola tá moja.
"No prvý raz v tom metalovom obchode a potom náhodou v Bratislave, neďaleko Emminej školy."
"Oci, zmeškáme kino," upozornila som ho. Nevrátil sa, že by mal na pláne tak skoro ukončiť výsluch.
"Ja viem, no tak choďte aby ste stihli."
"Rád som ťa spoznal, zaťko," vyhlásil a objal Alana, ktorý to zjavne nečakal. Bohovia! Veď takto mi ho ešte odplaší.
"Aj ja Vás," odvetil Alan.
"Poďme už," chytila som ho za ruku a rýchlo ťahala preč.
"Emma, o jedenástej si doma!" Zakričal na mňa, keď sme už stále vo dverách. Nedohodli sme sa, že o desiatej?
"Jasne oci, maj sa," odvetila som a rýchlo zabuchla dvere skôr ako si to rozmyslí.
"Uf, to teda bolo," povzdychla som si, keď sme už sedeli v aute. Najhorší okamih môjho života.
"Ale no tak nepreháňaj, pri tých nervoch čo si mi robila som čakal, že to bude oveľa horšie."
"Vždy pozitívne naladený," zamrmlala som. Ani netuší, čo som prežívala.
"Až do smrti ostanem len s tebou, lebo ak y som si mala podobnú procedúru pretrpieť z inými chalanmi, tak by ma to zabilo."
"V to dúfam," zasmial sa Alan.
"Už len predstaviť ťa našim," zažartoval.
"Poďme, aspoň uvidíš čo to je."
"Čo takto zajtra? Máš niečo na pláne?"
"Môže byť. Oco ide na celý víkend ku starkej. Takže môžeme pokojne ísť."
"O deviatej?"
"Čo? Ty to myslíš vážne?" zhrozila som sa.
"Samozrejme," usmial sa spokojne Alan.
Vystúpili sme pred Polusom, kde nás už čakali Naty so Sebastiánom a Samanta s Viktorom.
"Tak ako to dopadlo s tvojím otcom?" vyzvedala Sam.
"Ani sa nepýtaj, hrôza."
"Veď to nebolo až také zlé," povedal Alan.
"Podľa jej rozprávania som očakával terminátora, pripraveného napáliť do mňa peknú dávku z kalašnikova ako náhle sa pozdravím."
"Nemalo to ďaleko od toho," poznamela som.
"Hlavne, že ste tu a bez ujmy na zdraví. Takže by sme už mohli ísť do toho kina," vyhlásil Viktor.
"Kde sa stretneme po filme?" spýtal sa Alan tesne pred tým, než sme sa rozdelil pred kinom, keďže Naty chcela horor, Samanta nejakú romantickú komédiu a ja animák.
"Dole je jedna dobrá pizzeria, stretneme sa tam a môžeme sa rovno aj najesť," navrhol Sebastián a všetci sme to zborovo odsúhlasili.
Alan kúpil lístky do horného radu. Hneď ako sme sa usadili, zhasli svetlá a začali sa premietať reklamy na iné filmy. Alan si položil ruku cez moje plecia a ja som si položila hlavu na jeho plece. No akosi mi tam zavadzala opierka na ruku. Chcela som sa k nemu tesnejšie pritúliť a tá mi to nie a nie dovoliť, tak som to po niekoľkých neúspešných pokusoch napokon vzdala.
Pozerali sme spoločne na film a na každú scénu sme mali hlúpe narážky. Už sa po nás začali obezrať pohoršený rodičia, ktorí tam boli so svojimi ratolesťami. Ku koncu filmu nás uvádzačka vyhodila zo sály, aby sme nemohli naďalej kaziť morálku mládeže. Nás sa to však nedotklo, odišli sme s veselým smiechom.
Ládovali sme do seba spoločnú veľkú pizzu s kukuricou, olivami a tuniakom. Nechcelo sa nám čakať na ostatných. Mali sme ešte dobrú polhodinu čas, kým skončia ich predstavenia. Po chvíli sa zjavila Naty a Sebastián
"Odišli sme skôr, lebo tam bolo priveľa krvi," povedala Naty, ešte skôr než som stihla položiť otázku.
"Nás vyhodili kvôli mravnému ohrozovaniu mládeže," povedal hrdo Alan.
"Hádam ste len ..." začal Sebastián, no my sme ho naraz s Alanom prerušili.
"Ne!"
"Len sme mali trochu nevhodné pripomienky," vysvetlila som.
"Môžeme my za to, že tam boli samé sexistické narážky?" bránil sa s úsmevom Alan.
"No vlastne tie narážky tam neboli. Ale my sme šikovní a sme si ich tam domysleli," upresnila som situáciu.
"Jasne, veď mi sa už poznáme," vyhlásila Naty.
Spoločne sme tam sedeli, kecali o všetkom možnom a skvele sme sa zabávali. Postupne sa k nám pridali aj Samanta s Viktorom. Tí vošli do vnútra celí vysmiati držiac sa za ruky. Samanta len tak žiarila.
Bol to krásny večer, no aj dosť únavný. Cestou domov, som v aute zaspala a Alan ma budil, až keď sme zastavili pred naším domom.
"Vstávaj bambulka," zašepkal mi a jemne ma pobozkal.
"Ešte päť minút," zamrmlala som, no po chvíli som vstala a s ťažkosťami vyliezla z auta.
"Sladké sny, bambulka," povedal Alan a vtisol mi bozk do vlasov.
"Aj tebe sladké sny o mne," povedala som.
"Ale nič úchylné," rýchlo som dodala, keď sa na jeho tvári zjavil podivný úsmev.
"Zajtra o deviatej ideme pozrieť mojich rodičov."
"Ak sa ti podarí ma zobudiť," usmiala som sa.