Carpe jugulum

Ťahal som Emmu po schodoch do svojej izby. Čo najďalej od maminy skôr ako si spomenie na nejakú inú príhodu s detstva. Už jej toho povedala viac než dosť.

"Toto je moje kráľovstvo," otvoril som Emme dvere a pokynul, aby vošla dovnútra.

"Zjavne máš rád zelenú," usmiala sa na mňa narážajúc na vybavenie miestnosti ladené do tejto farby.

"Čierna sa rodičom zdala priveľmi morbídna," odvetil som po pravde, načo sa ona rozosmiala.

Posadil som sa na pohovku a stiahol ju na seba. Zjavne to neočakávala, zavrávorala a skončila rovno na mne.

"Alan, čo stváraš?" okríkla ma s úsmev.

Neodpovedal som. Len som sa díval do tých krásnych zelených očí, ktoré na mňa skúmavo pozerali. Citíl som ako jej srdce začalo biť rýchlejšie. Odhrnul som jej vlasy s tváre, ktorú mala sotva pár centimetrov od tej mojej.

Kúsla si do spodnej pery. Snáď ma schválne hecuje? Ja viem. Viem, že to robí vždy keď je nervózna. Teda aspoň myslím, že od nervozity.

Zdvihol som pomaly hlavu. Privrela oči očakávajúc bozk. Prevalil som ju pod seba. Pomaly prerývane sa nadýchla.

Sklonil som sa a pobozkal ju. Nie ten náš letmý obvyklý bozk, ale ani som sa nepokúšal zadusiť ju jazykom. Len jemne. Pohrávajúc sa s jej krásnymi ružovkastými perami. Chutili ako ovocie, jahody či maliny?

Nedokázal som to určiť s presnosťou. Nebolo to dôležité v tejto chvíli. Teraz som len nechcel prerušiť naše spojenie, to jediné ma zaujímalo.

Trochu sa podo mnou pohla. Až teraz som si uvedomil, že musím byť hrozne ťažký. Oddelil som naše pery a podoprel som sa na rukách aby som na nej neležal celou váhou.

Emme to však bolo jedno. Omotala si ruky okolo môjho krku a stiahla ma späť. Pochopil som.

Znovu sa pohla, zjavne aby si našla pohodlnejšiu pozíciu a popri tom sa obtrela panvou o ... ach bože!

Odtrhol som sa od nej a tvár si zaboril do jej vlasov. Z úst mi vyšiel slabý vzdych.

"Prepáč, neuvedomila som si ..."

"Mne to nevadí," zdvihol som hlavu. Len by som sa mohol naučiť väčšej sebakontrole. Myslím, že do budúcna ju budem potrebovať.

"Tak môžeme pokračovať," poznamenala s nádejou v hlase a venovala mi ďalší z jej krásnych úsmevov.

"Neskôr. Ešte som ti sľúbil tú premenu."

V tom momente sa posadila a s očakávaním a výzvou v očiach. Vôbec sa mi do toho nechcelo. No už som jej to prisľúbil.

Bolesť už nebýva tak silná ako po prvý raz, no i tak ešte nedokážem svoju premenu ovládať dokonale ako starší.
Zhlboka som sa nadýchol a o sekundu na to som už stál na všetkých štyroch vo svojej vlčej podobe.