Spolok démonov

Stvorenie

Démoni, temné formy číreho zla, stvorené snáď samotným peklom, vždy túžiaci získať maximum z hriešnych duší, potulujúcich sa po zemi.
Nie sú to žiadni dobrotiví bohovia, dohliadajúci na krehkú rovnováhu dobra a zla. Nie. Dali by sa prirovnať len ku parazitom smrti, priživujúcich sa výlučne na negatívnej duševnej energií z bezbranných schránok svojich obetí.
Potulujú sa po modrej planéte už od samých začiatkov existencie života. Ich príchod na planétu zem siaha milióny rokov dozadu, až niekde do dôb prvých dinosaurov. Sú starší než akékoľvek známe božstvo, či modla a pritom sa pohybujú v ústraní, bez výraznejšieho zverejnenia svojej prítomnosti svetu.
Môže za to hlavne fakt, že démon si sám dokáže zvoliť, či chce byť viditeľný, alebo nie. Jediný tvor na zemi, schopný zazrieť ho v akejkoľvek podobe je feles, čiže mačka.
Túto jej vzácnu schopnosť naplno využívali vo svoj prospech starí Egypťania po celé tisícročia, keďže tento štvornohý tvor bol jediný, ktorý ich mohol upozorniť na prítomnosť temných pánov v okolí ich obydlí.
Na začiatku vekov obiehalo okolo zeme 24 mesiacov. Na porovnanie s Lunou, čiže posledným známym mesiacom rotujúcim okolo zeme, bolo tých zostávajúcich 23 vesmírnych telies vysoko nestabilných. Veľkosťou sa máloktorí z nich mohol svojimi rozmermi prirovnať ku Lune, veď i ten najväčší z nich mal len slabú polovicu z jej veľkosti.
Po celé obdobie druhohôr mesiace rotovali nepravidelne a príliš blízko zemskej gravitácie, ktorá ich jeden po druhom časom pritiahla až ku svojmu povrchu.
Tu sa však po ich kontakte so zemským povrchom okrem neopísateľných explóziach a škodách spôsobených ich nárazom prihodilo čosi omnoho záhadnejšie. Energia zo samého stredu týchto vesmírnych votrelcov sa pretransformovala do pozemskej podoby v tvare tmavých tieňov. Z ich guľatých stredov akoby sa do priestoru vrhala za pomoci divokého vetra čierna plápolajúca hmota.
Milióny rokov pozvoľne plynuli a každý z démonov na seba časom prevzal jedinečnú skutočnú podobu, najčastejšie pripominajúcu určitú mutáciu s dinosaurím druhom a temnotou. Ich pravá tvár dokázala vydesiť k smrti všetko živé. Dokonca aj tyranosaurus, najväčší z mäsožravých pánov vtedajšieho sveta, sa pri tejto forme radšej obrátil a so strachom zaliezol do bezpečnejších končín sveta.
Na povrch modrej planéty dopadali v rozmedzí miliónov rokov noví a noví temní návštevníci.
Pri kontakte posledného z mesiacov, toho najväčšieho s poradovým číslom 23, nastali na zemi veľké zmeny. Explózia spôsobená jeho dopadom vymrštila do ovzdušia smrteľné množstvo prachu a toxických látok pre dovtedy neohrozený druh, zaberajúci celý zemský povrch.
Éra dinosaurov skončila, avšak vďaka tejto nečakanej zmene časom započala epocha nového druhu, menom Homo.
Sprvu táto nová forma života vôbec nezapadala do elitnej skupiny obetí, najčastejšie lovenej démonmi.
Obrat nastal až pri pokročilejšom používaní mozgovej hmoty o niekoľko tisíc rokov neskôr. Vtedy prišiel nečakaný zvrat a z Homo, nazvanom habilis, sa časom stal talentovaný lovec a najmä schopný vrah.
Tento fakt začal temným pánom nahrávať do karát, keďže démoni vstrebávajú len tie duševné schránky, poškvrnené hriechom smrti. Toto pravidlo znamená, že každé pozemské stvorenie, ktoré zabije iný živý druh s duševnou energiou, po jeho skone preberá na seba nositeľovú energiu.
A čím viacnásobným vrahom sa stane, tým má v sebe väčšie množstvo koncentrovanej negatívnej duševnej energie a samozrejme i omnoho nevyčísliteľnejšiu hodnotu pre démona.
V tejto epoche dejín na seba démoni prevzali nové formy, oveľa jemnejšie na výzor, než tie ich hrôzu naháňajúce temné zjavenia. Touto zmenou však o svoje staré "ja" neprišli, len sa zdokonalili a získali dve pevné formy podoby. Temnú a prirodzenú. Tá ich nová bola priamo príbuzná ľudskej rase. Samozrejme, až na drobné odchýlky. Ich telá nepokrýval čo i len jediný chlp na pokožke, koža sa navyše sfarbila až na zopár výnimiek do bleda, oči zaliala černota, pery im zmodrali, nechty pripomínali viac ostré tmavé pazúry a zuby na seba vzali podobu nabrúsených tesákov. Väčšinou táto forma súvisela s prvou, skutočne duševne naviazanou energiou obete.
Spolok démonov prevzal od ľudí základné pomenovania negatívnych emócií a tak z nich vznikli démoni skazy, nenávisti, chladnokrvnosti, strachu, chaosu... Každý z lordov dostal pre seba ten najvýstižnejší prívlastok.
Storočia, tisícročia, dokonca milióny rokov sa temný páni živili dušami rôznych druhov Homo, až na zemi zostal posledný z nich. Homo sapiens sapiens, posledné štádium z radu sapiens sa stal zlatou pochúťkou na jedálničku temných pánov.
Žiadny iný druh v celej svojej histórií nepreukázal toľkú kreativitu pri plienení, mučení, dobývaní, znásilňovaní a hlavne pre démonov toľko potrebnom vraždení svojich protivníkov.
Toto obdobie pomenovali lordi temnoty "rajom na zemi".
Vynorili sa pred nimi neskutočné množstvá vrahov, tyranov, zlodejov, násilníkov, či iných hriešnych individuí. Keďže však démoni nemali čas, priestor ani chuť zaberať duše každého z týchto zlosynov, najčastejšie si brali duševnú energiu len z tých najväčších ľudských "klenotov". Nájsť ich medzi miliónmi ľudí pritom pre nich nikdy nebol vážnejší problém, pretože negatívna energia z každého hriešnika priam srší do priestoru a podľa nej ho démon poľahky nájde zo vzdialenosti aj niekoľkých kilometrov.
Tu treba tiež podotknúť, že vladári a tyrani, ktorí vydávali príkazy na popravy, či útoky na cudzie národy, mali v skutočnosti omnoho menšiu hodnotu ako vykonávatelia ich vôle. Dôvody sú pritom v celku jednoduché.
Duševná energia každej pozemskej bytosti je naviazaná na určitú schránku svojho nositeľa. Pri jej zničení sa duša, ako ju nazýva ľudská rasa, presúva buď to pozvoľne do priestoru, až sa celkom rozplynie, alebo pri jej násilnom ukončení existencie, čiže najčastejšie vražde, prechádza na svojho ničiteľa. Duševná energia dokáže pritom prekonať i veľké vzdialenosti, ak jej pôvodnú schránku zlikviduje smrteľným zásahom napríklad lukostrelec, či iný druh strelca.
Dušu vždy pohltí jej skutočný vrah. Preto i policajt, či vojak, aj keď si klamlivo myslí, že koná spravodlivosť, je po pravde len obyčajným vrahom a preto ho čaká rovnaký osud, ako ktoréhokoľvek iného poškvrneného pozemského tvora.
Na zemi, presnejšie medzi živými tvormi, môžu byť spozorovaní buď vo svojej pravej najtemnejšej forme, či vo svojej druhej, takpovediac ľudskej podobe. Okrem týchto podôb často využívajú i schránky náhodných pozemských hriešnikov. Zväčša im na takéto účely slúžia malí až strední previnilci, bez akejkoľvek väčšej hodnoty. Od hmyzu, cez krvilačné šelmy až po deti, ženy, či mužov.
Nositelia majú neskôr, po opustení ich tela démonom kratšiu amnéziu. Pravda, to len v prípade, ak z ich telom temný pán zaobchádza šetrne, pretože najčastejšie sú ich schránky po použití na odpis. Stávajú sa z nich zvyčajne dolámané, dotrhané, prederavené, či iným spôsobom znehodnotené telesné trosky.
Na začiatku bolo teda na zemi spolu 23 démonov. Každý do jedného sa mohol pohybovať po planéte zem zo severu na juh, z východu na západ, bez akýchkoľvek obmedzení. Ich počet dal impulz ku vzniku takzvaného cyklu démonov, pozostávajúceho z 23 pozemských rokov. Pritom rok po roku mal v ňom pomenovanie podľa príslušného temného pána. Cyklus sa vždy začínal rokom démona beznádeje a končil rokom démona bezočivosti.
Na konci tohto cyklu sa všetci lordi temnoty zhromaždili v tajnej jaskyni, vrazenej hlboko do podzemia najväčšieho pohoria sveta, dnes nesúceho meno Himaláje.
Prebiehali tu nekonečné diskusie, rokovania o dôležitých, ale aj celkom zbytočných veciach. Zraz démonov slúžil takpovediac najviac na vzájomné chvastanie sa. Kto z nich získal tie najvzácnejšie duše, kto do seba vstrebal najviac vrahov... Okrem nekonečného množstva podobných zvrátených rečí sa tu riešili i malicherné záležitosti medzi nimi samotnými, pričom najčastejšie sa hádali o územia vlastnej pôsobnosti.
Keďže sa postupne začali temní páni na zemi neskutočne nudiť, založili na jednom zo zrazov i tradíciu s názvom "lov duší".
Pritom pravidlá si vytvorili vskutku zaujímavé:
Každý z démonov musel doniesť na pravidelné stretnutie meno jedného, v tom momente najhoršieho zlosyna, na ktorého narazil. Totožnosť tohto previnilca podľa zvyku vpísali na črepinu, ktorú neskôr vhodili spoločne do džbánu. Tento následne koloval po stole pred nimi a na každého pripadlo jedno z mien, nachádzajúcich sa v útrobách hlinenej nádoby.
Na splnenie úlohy bol pevný limit jeden rok, ani deň naviac. Navyše každý z démonov ho mohol splniť výhradne len v roku, ktorý mu náležal podľa príslušného poradia v démonskom cykle.
Víťazom sa stal ten, ktorému sa podarilo získať duševnú energiu najväčšieho rozsahu. Po väčšine vyhrávali tí, ktorí narazili na masových vrahov, či veľkých bojovníkov tej doby.
Tisícky rokov lovili ľudské duše bez problémov. Prvenstvo poskakovalo medzi víťaznými démonmi pravidelne, každých 23 rokov z jedného na druhého.
Avšak raz sa vyskytol neodpustiteľný paradox. Človek, čiže podradný pozemský tvor dokázal zahubiť Desa, démona závisti! Najväčšia irónia bola tá, že jeho ľudský vrah nebol ani jeho skutočným cieľom. Šlo o obyčajného smrteľníka, bez väčších hriechov, avšak s veľkou dávkou šťastia.
Fakt, že človek dokázal zabiť démona a tým si privlastnil nevedomky jeho duševnú energiu, rovnajúcu sa pomaly úrovni boha, rozprúdil medzi zvyškom temných pánov nekonečné spory o právo na likvidáciu odvážneho smrteľníka a tým samozrejme následné privlastnenie si duševnej podstaty porazeného.
Pokiaľ sa démoni nedokázali vzájomne dohodnúť, ktorý z nich je ten pravý a vyvolený na privlastnenie si tohto ľudského pokladu, pozemský šťastlivec za pomoci novozískanej sily (na úrovni temného pána) plienil zem, vyhladzoval jeden národ za druhým a tým ešte viac zvyšoval svoju duševnú cenu.
Démonom sa nakoniec podarilo nájsť východisko zo svojej naoko beznádejnej situácie. Pritom šlo skoro doslovne o primitívnu formu ukončenia roky trvajúceho sporu. Na radu prišlo jednoduché losovanie. Podobné tomu, ktoré prebiehalo po celé veky na zrazoch démonov.
Víťazom sa stal Kana, démon beznádeje. Napriek počiatočnému bezvýhradnému prijatiu výsledku sa nakoniec jeden z démonov, menom Nori, rozhodol privlastniť si neoprávnene dušu smrteľníka. Stal sa nielen mocnejším, než ktorýkoľvek z temných pánov, ale týmto jeho činom sa spolok démonov rozdelil na dve časti. Na jednej strane bol Nori, démon nenávisti a na druhom konci viedol svojich druhov do boja Kana, démon beznádeje.
V ten deň začal písať svoju históriu konflikt, každému známy ako vojna démonov. Boj si vyžiadal významné obete na oboch stranách barikád. Lordov temnoty načisto pohltili na stovky rokov nekonečné vzájomné súboje a tak žiaľ na zemi bez ich zásahov vznikla doba temna. Stovky krvilačných vrahov a tyranov vniesli ľudstvo do obdobia stredoveku. Presne tento názov dostala táto éra hrôzy a strachu, ktorá nemala dovtedy obdoby.
Postupne na zemskom povrchu zostalo posledných sedem temných pánov. Skupina pod vedením démona nenávisti vyšla nakoniec zo súbojov úspešnejšie aj vďaka jeho prvotnej výhode, keďže to bol práve on, kto pohltil duševnú energiu zo smrteľníka z démonskou podstatou.
Na druhej strane zostala posledná dvojica nepriateľa, tvorená démonom beznádeje a démonom zloby.
Ktohovie, akoby koniec-koncov vojna skončila, nebyť zrady démona zloby. Ten totižto donášal na svojich druhov už od samého začiatku bojov, čo malo zásadný podiel na ich porážke. Posledného zo znepriatelenej skupiny lordov temnoty dorazil Nori, v budúcnosti samozvaný vodca ich spolku. Týmto jeho vražedným skutkom sa vojna démonov oficiálne ukončila raz a navždy.
Nič už viac nestálo v ceste návratu lordov temnoty medzi hriešnikov. Vtrhli do najviac zasiahnutých oblastí planéty a navrátili svetu možnosť rýchleho súdu tých najťažších hriešnikov.
Keďže sa ich počet zredukoval z 23 na šesťčlennú skupinku, dohodli sa démoni na rozdelení planéty podľa svetadielov.
Európu si privlastnil vodca Neri, démon nenávisti.
Ázia pripadla Gobimu, démonovi hnevu.
Afriku si zvolil za svoj domov Abak, démon zloby.
Južnú, Strednú i Severnú Ameriku si podelila nerozlučná dvojica lordov, vždy bojujúca bok po boku, nech sa deje čokoľvek. Toto pokrvné duo tvorí Zuka, démon bolesti a Tara, démon krutosti.
Austrália zostala pre najmladšieho z nich menom Aris, démona strachu.
Cyklus démonov zostal naďalej bezo zmeny. Tvorí ho neustále 23 rokov, pričom každý rok si ponechal svoje pôvodné meno. Bez rozdielu, či patrilo počas krvavej vojny démonov spojencovi, alebo nepriateľovi. Zraz lordov temnoty pripadá rovnako ako po tisícročia predtým, na posledný deň roka démona bezočivosti, presne na deň zimného slnovratu, keďže podľa správnosti sa vtedy začína aj nový démoní rok.


Zraz posledných šiestich

Stalo sa už bežným zvykom, že vždy životom pulzujúca malá horská osada pri posvätnej hore Kailas dnes 21.12.1991, presne na deň zimného slnovratu zíva prázdnotou. Po ulici prebehne len ten posledný zablúdenec i to len v tom najnutnejšom možnom prípade. Každý obyvateľ totiž dobre vie, že dnešok je dňom temných duchov, potulujúcich sa nielen za hranicou malebnej horskej dedinky, ale aj v tesnej blízkostí ich obydlí.
Muži, ženy, či aj tie najdrobnejšie deti si vzájomne od nepamäti rozprávajú príbehy, ktoré počuli od svojich rodičov a títo ich započuli zase od tých svojich. Takto sa predávajú legendy a príbehy po celé generácie týchto v dobro a dobré skutky hlboko veriacich Tibeťanov.
Strach prúdi do krvi pri opisovaní zjavení, v ktorých ich prapredkovia zbadali na vlastné oči lordov pekla, ako ich nazvali. Dokonca v tých najkrajnejších prípadoch, plných hrôzostrašných stretnutí medzi miestnymi hriešnikmi a démonmi noci, vydesia aj toho najodvážnejšieho bojovníka. Jedinou cestou, ako sa vyhnúť trestu v podobe straty duše je smerovanie ku dobrote, láske, spravodlivosti a pozemskému bytiu bez hriechu. Jednoducho mysliaci sedliaci to dobre vedia, preto sa uchýlili ku budhistickej viere a pozemskému bytiu v mieri s čímkoľvek živým. Táto cesta ich jediná dokáže nasmerovať ku čistote duše a tým ich ochrániť pred zlom prichádzajúcich od samozvaných prízrakov.
Mnísi v kláštoroch ich prirovnávajú k vlkom, túžiacich po koristi, prahnúcich po duši hriešnika.
Spomedzi ostatných osád, roztrúsených široko ďaleko po okolí je táto jednou z menších, skôr celkom drobných, s počtom usadlíkov neprevyšujúcim hranicu stovky. Môže sa klamlivo zdať, že démoni sa túlajú po okolí náhodne, ibaže ich výskyt v týchto končinách ma na svedomí blížiaci sa zraz.

***

„Chu počuješ? Nezaostávaj, lebo ťa tu nechám,“ vyhráža sa drobný chlapec svojej mladšej sestre. Dvojica súrodencov viditeľne ignoruje zákaz vychádzania pre dnešný deň a smelo si to ženie smerom cez posledný neveľký kamenný plotík, priamo na jednu z menších lúk na blízku.
„Chen, Chen čakaj na mňa, veď už idem,“ odvrkne dievča s nekonečným vrkočom končiacim až kdesi pri kolenách.
Naokolo nich badať civilizáciou nedotknuté vrcholky hôr, zaplnené večným snehom. Jemný vánok len sem-tam prebehne ponad trávnatým porastom, či povedľa naháňajúcej sa dvojice dobrodruhov.
Kebyže si viac všímajú dianie okolo seba, vpravo, vľavo, vzadu, alebo vpredu, vyhli by sa tomu neodvratnému stretu.
„Aúú, čo to...“ vráža celou svojou silou náhle Chen do plášťa nejakému cudzincovi. Oči mu stúpajú prekvapene nahor. Vyššie a vyššie kĺžu po odeve zďaleka pripomínajúceho čierny mníšsky hábit s kapucňou. Postava pred ním, dokonale zabalená v tomto rúchu na neho uprie svoj zrak. Neznámi hosť má oči zaliate tou najkoncentrovanejšou černotou, pritom pokožku má v dokonalom protiklade snehovo bielu, snáď ako samotné vrcholce posvätnej hory Kailas.
„Tvoja duša patrí mne!“ vychádzajú zrazu spomedzi jeho zmodralých pier pre deti neznáme latinské slova.
„Ee, eéhm,“ pri pohľade na dokonale špicaté tesáky tohto netvora, stráca Chen od zdesenia schopnosť vysloviť na svoju obranu akékoľvek zrozumiteľné slovo.
„Chen, Chen...“ opakuje bratovo meno so strachom v očiach drobná Chu a nezostáva jej nič iné, než sledovať temného pána, ako sa skláňa smerom ku zemi a rukou siaha po jej bratovi. Ten sa však naďalej nedokáže pohnúť z miesta, zdesenie ho načisto paralyzovalo. Démon vkladá svoju pravú ruku do oblasti chlapcovho srdca a jeho končatina sťaby zrazu splynula s jeho telom. Nasleduje zvláštne otočenie ruky v zápestí a prudké šklbnutie smerom von od chlapcovho tela. Chen po tomto zákroku padá bez známok života ku zemi. Nedýcha, nehýbe sa.
„Chen, Chen! Nie, to niéé!“ s plačom a krikom sa snaží prebudiť svojho práve usmrteného súrodenca malá Chu.
Abak, démon zloby sa len pousmeje a s výrazom škodoradosti jemu vlastným v sebe cíti prúdiť chlapcovu duševnú energiu z jeho poškvrnenej detskej duše.

***

Stalo sa to pred pár mesiacmi. Chen s kamarátom bláznili v jednom z opustených domov v osade, keď sa medzi nimi zrazu strhla pravá detská bitka. Nešlo o nič vážne, strkali do seba, váľali sa po zemi. Ibaže si ani jeden z nich nevšimol riziko číhajúce po okolí zbúraniska. Chen sotil do svojho kamaráta a ten nešťastne prepadol cez dieru v povale...
Zastavil sa až na prízemí. Žiaľ, náraz pri dopade na povaľujúce sa haraburdy na zemi mu zlámal väz. Chen sa so zdesením v očiach snažil priateľovi pomôcť, avšak už bolo neskoro.
Aj keď z pohľadu miestnych ľudí šlo o nešťastnú náhodu, z Chena sa stal vrah, jeho duša pohltila duševnú energiu jeho kamarátovej obete a tým sa mu spečatil osud.
To je ten hlavný dôvod, prečo si ho dnes vybral Abak za svoj cieľ. Popritom na jeho hriechom nepoškvrnenú sestru sa neodvážil, pretože na nevinnosť nemá právo zásahu.

***

Chu stíha len okom zahliadnuť tajomného démona, avšak jej zrak sa sústreďuje výhradne len na jej staršieho brata. Netuší pritom, že pred ňou postáva jeden z najzákernejších temných pánov na zemi. Schopný zapredať aj vlastný druh za tú najcennejšiu pozemskú dušu.
„Kam zmizol?“ hľadí prekvapene na okolie, do nekonečnej diaľky Chu, pretože náhle zostala na lúke čupieť pri mŕtvolke svojho brata načisto sama. Démon zloby sa vytratil do neznáma takisto ako sa aj zjavil. Je preč.

***
O vrchu Kailas je u miestnych, ba čo viac u všetkých budhistov, dokonca i hinduistov známe, že tento posvätný kúsok na zemi obývajú bohovia. Vznik týmto legendám a mýtom vštiepili pritom paradoxne život samotní démoni, keďže práve tu majú v hlbinách pohoria ukrytú svoju tajnú jaskyňu, miesto ich pradávneho zrazu démonov.
Presne tak ako tisícročia predtým, po každých 23 rokoch sa tu začínajú v hlbinách zeme schádzať i tento krát. V jaskynnom labyrinte plnom slepých uličiek, naplnených hustou tmou a so skrytými nástrahami pre neželaných pozemských zblúdencov.
Hlavná komnata ukrýva vo svojom strede masívny stôl s nepravidelnými krivkami v tvare elipsy. Väčšina zo stoličiek navôkol neho je zdemolovaná, zachovalo sa ich necelý tucet. Nebyť svetla s olejových lámp, ktoré zbĺkli sami od seba, ani nie pred hodinou, v tej tme by nebolo badať ani vlastný nos. Naviac sa záhadne spustili do pohybu i ohromné starožitné hodiny, ktoré prerušujú pomocou svojho zlatého kyvadla okolie prenikavým tikaním.
Z jednej z priľahlých tunelov počuť kroky. Pomalú chôdzu, sprevádzanú občasným kvapkaním vody z neďalekých kvapľov.
Z tmy sa vynára do svetla nízka postava, akoby dieťaťa, odetá do čierneho hábitu. Je to Aris, démon strachu. Najmladší a pritom jeden z najtalentovanejších temných stvorení.
V tichosti sa usádza do svojej ťažkej kamennej stolice. S ľahkosťou si ju prisúva od stola, ku stolu, na jej manipúláciu mu pritom stačí sila vôle. Je to telekinéza, jedna z nekonečného radu schopností démonov.
V tichosti tu čaká na svojich druhov, bez mihnutia,bez emócií. Uprene pritom hľadí do steny. Akoby bol paralyzovaný, bez známok života...
„Ale, ale. Takže ako každý zraz, aj tentokrát si tu prvý, Aris,“ víta sa so svojím druhom, spôsobom sebe vlastným démon zloby. Na jeho slová však démon strachu neodpovedá. Nereaguje slovom, len pokýve jemne hlavou na znak, že registruje člena svojho bratstva a to je z jeho strany všetko.
„Vidím, že si sa vôbec nezmenil, ani slovo navyše,“ podpichuje ho oveľa starší druh. Komunikácia však zostáva stále bez reakcií, akoby sa v miestnosti odohrával nekonečný monológ.
Je pravda, že Aris je zo všetkých démonov najopatrnejší a komunikuje slovne len vtedy, keď vážne musí, ináč sa zmôže len na základné pohyby tváre, hlavy, či rúk. Navyše, nachádzajúc sa momentálne osamote v spoločnosti bývalého zradcu z démonej vojny mu už vonkoncom nestojí za reč.
„Áá, démoni krutosti a bolesti, vitajte. Už tu začala byť riadna otrava,“ náhle pretína smrteľné ticho v miestnosti Abak zvýšeným pozdravom pre práve sa zjavujúcich nových hostí zrazu.
„Dlho sme sa nevideli, bratia,“ odpovedá Zuka. Spolu so svojou sestrou Tarou tvoria jediné pokrvné duo lordov temnoty. Navyše len oni majú na sebe ženské podoby a bojujú, či sa pohybujú po svete v nerozdeliteľnej dvojitej formácií.
"Duet démonov", tak znie doslovne ich prezývka, vytvorená ešte v časoch krutých súbojov počas vojny démonov.
„Tipujem, nech príde Gobi kedykoľvek, aj tak dorazí skôr než Nori,“ uštipačne naráža Abak na adresu svojho vodcu, démona nenávisti, pretože ten na zraz vždy pribudne ako posledný z nich.
„Na tom nezáleží, Abak. Hlavne, že tu bude včas, než oficiálne zahájime lov duší,“ podráždene reaguje spoločne na jeho poznámky sesterské duo.
„Kebyže som ja na čele nášho...“ pichá opätovne do osieho hniezda, avšak nestačí dokončiť svoje zbytočné návrhy, keďže je náhle prerušený posledným z temných pánov.
„To by nedopadlo dvakrát šťastne,“ sucho ohodnocuje jeho nemiestne myšlienky z útrob jaskyne práve prichádzajúci Nori, hlavný z démonov. Nič z jeho správania však nevyvodzuje, na to Abaka pozná až príliš dobre. Nakoniec, od bývalého špeha a zradcu, navyše démona nemožno čakať poslušnosť.
„Už je to tu, zraz oficiálne začal,“ je každému jasné pri zvuku hodín odbíjajúcich polnoc. Nielenže sa v tomto momente skončil starý rok, naviac sa práve začal celkom nový démoní cyklus.
Na začiatok lordi temnoty debatujú vlažne, tak ako u nich býva skalným zvykom. Kde je aká situácia, že svet speje ku záhube...
„Nikto si už neváži hodnoty života,“ škodoradostne hovorí Abak, „čo ma avšak skutočne teší, pohlcujem zo zlosynov a podobného ľudského odpadu v Afrike dvojnásobné množstvo duševnej energie ako predtým.“
„Sa tomu čuduješ? Pozemské červy by o nás najskôr museli vedieť, aby sa zmenili a nepáchali čoraz viac zla na zemi,“ delí sa o svoje postrehy démon hnevu.
„Vám je hej bratia, lenže u mňa v Európe to speje ku duševnému hladomoru! Západná civilizácia si zvolila po štedrých rokoch 2. svetovej vojny na svojom kontinente čas mieru a začínam pomaly, ale isto duševne chradnúť,“ najviac sa zdá byť rozladený zo sveta Nori.
„Myslím si, že sa už priblížil čas, pohnúť sa ďalej,“ všimol si deprimujúcu tému ako prvý démon bolesti.
„...minulý rok si mal šťastie Aris, ten sériový vrah sa nezdal byť až takým vzácnym, no nakoniec vieme všetci, že si víťazstvo plne zaslúžiš,“ zhodujú sa démoni pri bilancií výsledkov lovu duší z minulého cyklu.
Víťaz, čiže démon strachu opäť neprehovorí ani slovo, len potočí jemne z hlavou, ako to u neho býva zvykom.
Nori siahne pod stôl rukou po čosi z diaľky pripomínajúce hlinený krčah na vodu.
„Postup poznáte, takže smelo s nimi dnu!“ rozkazuje každému z prísediacich, aby do neho nahádzali na črepine napísané meno toho najväčšieho žijúceho darebáka potulujúceho sa po ich svetadiele. Meno padá do nádoby za menom. Jeden skazený ľudský exemplár padá dnu za druhým, až je v ňom i ten posledný. Džbán smeruje naspäť ku Norimu, keďže na rad prichádza losovanie. Toto má tiež svoje pevné pravidlá. Každý z neho vyťahuje postupne rad za radom meno v poradí podľa svojho roku v démonskom cykle.
Démon strachu musí zneškodniť ľudskú schránku z Južnej Ameriky.
Démon nenávisti dostáva na lov zástupcu z Austrálie.
Démoni krutosti a bolesti budú spoločne loviť previnilcov z Európy a Ázie.
Démon hnevu loví z nádoby hriešnika z Afriky.
A nakoniec zostala pre démona zloby v džbáne na hlinenej črepine posledná z obetí, pochádzajúca zo Severnej Ameriky.
„Mená sú známe, takže týmto oficiálne zahajujem nový lov duší. Pravidlá dobre poznáte,“ ukončuje najdôležitejšiu časť zrazu vodca Nori a upozorňuje na skutočnosť, že je potrebné dodržať začiatok kontaktu s obeťou.
Samozrejme, že pritom uprene hľadí na démona zloby, ktorý nedokáže nikdy odolať pokušeniu a snaží sa svoju obeť v predstihu vystrašiť a desiť až do chvíle, kým na neho nepríde rad, keďže prichádza na rad ako úplne posledný. V miestnosti zavládlo smrteľné ticho. Každý z temných pánov si obzerá menovku vyrytú do hlineného črepu, pritom myslí na všemožné spôsoby likvidácie jeho nositeľa.
Žiadny z démonov pritom nemá navlas rovnaké techniky boja, či postup pri likvidácií. Niekto rád hriešnikov desí k smrti, iný sa rád hrá z psychikou obete a vniká jej do myšlienok...
Keďže na splnenie úlohy je pevný časový limit jeden rok, zostáva tu pre démonov dostatok času na spoznanie a preskúmanie povahy svojej obete. Najväčším pôžitkárom v mučení ľudských duší je, ako ináč démon zloby. Tento dokáže desiť svoj cieľ celé mesiace len za pomoci svojej pravej temnej podoby. Naopak najmenej času trávi so svojim vyvoleným démon strachu.
„Takže bratia, čas sa naplnil. Stretneme sa na tomto mieste opäť na konci nášho cyklu. Želám vám príjemný lov, ktorí si dúfam užijete rovnako ako ja,“ rozpúšťa ďalší zo zrazov posledných šiestich jeho vodca Neri.
Až za dva roky sa podľa poradia v 23 ročnom kalendári dostane na radu prvý z nich, démon strachu Aris. Jeho obeť má teda ešte dostatok času na dozbieranie nových trofejí, v podobe svojich ďalších zahubených obetí.

Lov duší onedlho začne...