Koniec

Hmla sa pokojne vznášala vzduchom a lepila sa mi na telo a vlasy. Táto hra naozaj nebola dobrý nápad. Kto prišiel s tým, aby sme hrali schovávačku v takomto počasí a ešte k tomu o polnoci v lese? Chlad jesenného nečasu sa mi hlboko zarýval do kostí. Zmätene som sa rozhliadala po tmavom okolí. Stromy sa nado mnou hrozivo týčili a v nejasnom svetle mojej baterky vyzerali ako nejakí krvilační vrahovia. Nemala som ani najmenšie tušenie, kadiaľ sa vydať. Všetci sa bohviekam skryli a ja ich mám v tejto tme nájsť?
Ticho prerušil neznámy zvuk. Vystrašene som strhla rukou, ktorá zvierala jediný zdroj svetla a zamierila ním smerom odkiaľ sa niesol ten čudný piskot. Keď som zistila, kto to vyvolal, zo srdca mi spadol veľký balvan. V tráve sa chúlila malá veverička zvierajúca v labkách oriešok.
Otočila som sa späť na úzku lesnú cestičku, ktorou som sa ešte pred niekoľkými sekundami hodlala vydať hľadať svojich kamarátov. Opatrne som vykročila. Vôbec sa mi nechcelo ísť hlbšie do lesa. Bohviečo tam mohlo na mňa vyskočiť. Už odmalička som sa bála tmy, hoci som ani poriadne nevedela prečo. Nemalo to nijaký spúšťací mechanizmus. Keď som však videla, ako ma obklopuje, tlačí sa na mňa, chytil ma pocit úzkosti. Zhlboka som sa nadýchla a vykročila do tmy. Pod nohami mi ticho praskali suché halúzky stromov. Vedľa mňa jemne šušťali vetvy hojdajúce sa v studenom vánku. Pripadalo mi to ako scéna z nejakého nevydareného hororu. Už tu chýbal len ten masochista.
Mala by som prestať myslieť na takéto veci, prebehlo mi mysľou. Nie je to najvhodnejšia téma, keď som sama v tmavom lese.
Po pár metroch dosť riskantnej chôdze som sa dostala na priestrannú čistinku.
Konečne nejaké osvetlené miesto, pomyslela som si, keď som vstúpila do vodopádu mesačného svitu. Znova som sa rozhliadla po okolí, ale nevidela som žiadne známky po kamarátoch schovávajúcich pred mojimi očami. Zrazu som medzi stromami stojacimi niekoľko metrov predo mnou zazrela tmavú postavu. Nebola som si istá či to je niekto zo spolužiakov, alebo niekto neznámy. Pohol sa smerom k svetlu. Vtedy som uvidela jeho tvár. Bol to mladý chalan, možno tak v mojom veku. Očami, ktorými sa díval niekam za môj chrbát som spoznala chlad a krutosť. V čiernom plášti prehodenom cez plecia vyzeral skoro ako tieň. Jemne sa prikrčil a hrozivo zavrčal. Strach si ma omotal okolo prsta a nemohla som sa dostať spod jeho moci. Vlasy mi rozvial letmý vánok. Nebol to vietor, tým som si bola istá. Obzrela som sa smerom, ktorým to prišlo. Napravo odo mňa vysoko na konári asi dvadsať metrov nad zemou stálo dievča v bielom. Až vtedy som si uvedomila, že ten chalan v čiernom vrčí na ňu a nie na mňa. Nemala som tušenie, čo sa deje. Dievča s dlhými blond vlasmi ladne zoskočilo zo stromu rovno predo mňa. Zdalo sa mi, akoby ma chcela pred tým chlapíkom v čiernom chrániť. On sa však len naširoko usmial a odhalil tak ostré biele tesáky. Mráz mi prešiel po chrbte. Tušila som, že som sa dostala do peknej šlamastiky.
Tiché tlmené vrčanie prešlo do hlasnejšieho a naliehavejšieho. Jemne sa odrazil od zeme a v sekunde sa dostal k dievčaťu a odrazil ho na druhú stranu čistinky. So zadunením narazila do stromu a zlomila ho na dve polovice. Ohromene som na nich hľadela. Moje inštinkty mi hovorili, aby som utekala čo najrýchlejšie ako viem, ale nemohla som sa hnúť z miesta. Akoby som bola k tomu kúsku zeme, na ktorom som stála, prikovaná. V hlave som si snažila ujasniť, čo vidím. Nikdy som ani čiastočkou svojej duše neverila, že nejaké mystické bytosti existujú, ale teraz sa všetky moje presvedčenia prevrátili naruby. Vyjavene som civela ako chlap v čiernom hádže to dievča o zem. Svoje dlhé prsty omotal okolo jej chudého krku a stisol. Zmietala sa pod jeho stiskom a ja som pri tom pohľade tŕpla. Srdce mi bilo, akoby som ubehla maratón. Keď sa prestala hýbať, uprel svoj chladný pohľad rovno na mňa. Úplne som stuhla, akoby ma paralyzoval. Pomalým plynulým pohybom sa postavil pričom so mňa nespustil pohľad. Hrozivo sa usmial, tak aby v plnej krásne ukázal svoje tesáky. V tom momente som si bola viac než istá, že je to upír. Urobil jeden krok smerom ku mne a zastavil sa. Mesačné lúče sa žiarivo odrážali od jeho mŕtvolne bledej tváre. V tom sa dievča ležiace za jeho chrbtom prudko postavilo. Z chrbta jej vyrazili mohutné biele krídla- pravdepodobne bola anjel-, ktorých krása mi vyrazila dych.
„Caleb nechaj ju na pokoji,“ prehovorila pokojným hlasom. Upír sa pomaly otočil a prikrčil do bojovej pozície. Zasyčal a vyrazil proti nej. Ladným a rýchlym pohybom, ktorý by nebol zaregistroval žiadny normálny človek sa mu vyhla a dostala sa za jeho chrbát. Vystretou dlaňou sa ho dotkla a ohromnou silou ho od seba odhodila. Celá scéna sa v sekunde zmenila na rozmazanú šmuhu, pretože moje oči neboli schopné vnímať ich rýchlosť. Môj pud sebazáchovy ma donútil urobiť pár krokov dozadu. Vetvičky pod mojimi nohami ma však zradili, pretože pri jednom kroku som sa na nich pošmykla a spadla. Na ostrom konári som si roztrhla mikinu a oškrela kožu. Rana príšerne pálila. Úkosom som pozrela na súperiacu dvojicu. Všetko sa zastavilo. Obaja tam stáli ako sochy- jedna krajšia ako druhá. Vtedy mi konečne došlo, čo sa stalo. Zo zranenia mi vytekal tenký pramienok krvi, ktorý lákal upíra Caleba. Nemotorne som sa snažila postaviť, ale nešlo to. Chlapík bol v sekunde pri mne a vo svojich ľadových rukách zvieral môj lakeť. Cítila som ako strach postupoval mojimi žilami a dostával sa mi až do končekov prstov. Narovnal sa a s ním aj ja. Havranie vlasy mu ladne padali do tváre a vytvárali dojem tajuplnosti. Čiernymi očami sa zahľadel do tých mojich. Po celom tele mi naskočila husia koža. Zrazu sa pri nás objavilo dievča a nejakou mne neviditeľnou silou ho udrela, no ním to ani nepohlo. Zhlboka sa nadýchol a obrátil sa k nej tvárou. Luskol prstami a v ruke sa mu objavil čierna dýka s ostrou hranou.
„Nemala si sa do toho pliesť Iris,“ povedal mŕtvolne pokojným hlasom a vyrazil oproti nej. Vo vzduchu jej omotal ruku okolo ramena- z diaľky sa zdalo, akoby ju objímal- a dýkou jej odrezal krídla. Ladne pristál na zemi, pričom jej telo nechal surovo padnúť na zem. Z miest, kde sa predtým nachádzali majestátne krídla tiekla sýtočervená tekutina. Bola som bez ochrany. Hneď ako mi to došlo, predo mnou sa týčil hrozivý upír, ktorý ma jediným ľahkým dotykom vsotil cez celú čistinku do hrubého kmeňu stromu. Bezvládne som sa zviezla k zemi. Hlava ma po náraze ukrutne bolela, búšilo mi v nej. V pravej ruke ma neznesiteľne pichalo. Druhou rukou, ktorou som ako- tak mohla hýbať som si zašla k rane na hlave. Vlasy som mala zlepené teplou lepkavou tekutinou. Krv, pomyslela som si. Cez rozmazané šmuhy som videla upírov túžobný pohľad. Mesiac sa sčasti schoval za tmavé mraky. Do pekla! Pohľadom som beznádejne lietala po okolí, nič som však nevidela. Baterka! Keď na mňa zaútočil, mala som ju v ruke. Pri veľkom šťastí mohla byť niekde pri mne. Prstami som hmatala po zemi, keď som naďabila na niečo tvrdé. Je to ona! Šťukla som zapínačom a z kovovej veci v mojej ruke vyrazil lúč svetla. Behala som ním po okolí, no aj tak som skoro nič nevidela. S námahou som sa pozviechala na nohy a chcela sa vydať preč, hoci som si bola skoro istá, že ten chlapík tu niekde ešte stále je a vyčkáva kým sa sama zrútim. Ja som sa však nehodlala vzdať. Chytila som sa stromu a chcela sa vydať hlbšie do lesa, keď tu moja baterka začala štrajkovať. Blikala až nakoniec úplne zhasla. Snažila som sa ju oživiť, ale márne. Opäť ma prepadol strach. Očami som behala po celom okolí v snahe niečo zazrieť, ale márne, čo ma dostalo do ešte väčšieho zúfalstva. Chrbtom som sa pritisla na kmeň stromu a rozhliadala sa. Mesiac o chvíľu znova vykukol spoza oblakov. Na čistinke nikto okrem mňa nebol. Nechcela som veriť, že by len- tak odišiel a nechal tu svoju korisť. V celom tele ma nepríjemne pichalo a pálilo ma. Odhodila som nepotrebnú baterku, ktorá vypovedala zo svojej funkcie. Zhlboka som sa nadychovala, aby som načerpala aspoň nejakú silu.
„Tvoja krv vonia po malinách,“ zašepkal mi niečí mŕtvolne pokojný hlas do ucha. Cítila som jeho dych na mojom líci. Skoro som na mieste umrela od strachu.
„Milujem maliny,“ dodal, chmatol ma za ruku a odhodil do stredu čistinky. Môj pád stlmila celkom hrubá vrstva ešte zelenej trávy. Necítila som si niektoré časti pravej ruky. Neprítomne som hľadela na tmavomodrú nočnú oblohu. Vedela som, že nastal môj koniec. Nikdy som o smrti nerozmýšľala, no takto som rozhodne skončiť nechcela. Nepredstavovala som si, že budem potrava pre upíra. Pred mojimi očami sa zjavila jeho tvár poznačená víťazstvom z pokojnej večere. Podoprel mi hlavu a natočil ju tak, aby mi odhalil krk. Nebránila som sa, pretože som vedela, že nemám ani najmenšiu šancu.
„Nebude to bolieť,“ zašepkal a pritisol si pery na moju pokožku. Ostré zuby ľahko prenikli cez ružovú prekážku, ktorá ho delila od mojej životodarnej tekutiny. Cítila som ako pri každom jeho hlte strácam silu. Moje telo pomaly oťažievalo. Ruky mi stŕpli od nedostatku krvi. Obraz pred očami sa mi rozmazával a posledné, čo som videla, boli upírove čierne zreničky, ktoré sa zmenili na sýtočervené. Ďalej bola už iba tma.