Vodca

Vyrastať v šľachtickej rodine ma stálo mnoho radostí zo života, ale z druhej strany mi to dalo mnohé veci ktoré by som normálne nezažil. Na našom dvore začínali každoročné slávnosti. Pred tým než som sa vydal pozrieť čo sa tam deje, zašiel som za otcom. V poslednej dobe sa mu moc nedarilo a vyzeral dosť bledo. Zrejme to spôsobovala tá choroba, ktorá ho posledné roky zužovala. Otec ležal v svojej posteli a vzdychal. „Syn môj, nastal čas kedy by si mal prebrať toto panstvo. Dúfam, že mu budeš vládnuť tak ako ja, ľudia musia byť šťastní, nesmú platiť veľa daní. Musia aj žiť. Pamätaj, že ak ťa budú mať ľudia radi, ostatní ťa nezastavia.“ Dopovedal to opäť si vzdychol a rozprával mi ešte dlhú dobu o tom ako panoval. Moje predstavy boli, že sa budem ešte zabávať, nebol som pripravený vládnuť celému ľudu. V hlave som si stále myslel, že otec tu bude večne a ja budem synom milovaného panovníka. Aj keď panovník, boli sme len malé kniežactvo. Ale aj tak, ľudia naozaj mali radi môjho otca. Ku každému bol vždy milý a šalamúnsky rozhodoval o sporoch medzi ľuďmi.

S nie príliš dobrými myšlienkami som sa vybral na trh. Išiel som sám, pretože aj keď som mal dosť priateľov vo vyšších vrstvách, na návštevy k nám chodili len málokedy. Niektorí z nich boli ale až príliš pyšní a namyslení. Nikdy by som sa s nimi nebavil, ak by som nemusel kvôli pokoju medzi kniežactvami. Šľachtické zvyky boli občas zvláštne, každý sa bavil s každým aj keď sa v podstate neznášali. U nás to bola rodina Runašovcov, šľachtici bez ľudu. Stále sa usilovali získať kniežactvo môjho otca. Vedeli však, že otec je príliš tuhý korienok a ľud ho má príliš rád. Jeho choroba im prinášala radosť, nevedel som či budem dosť silný aby som sa ubránil verbálnym útokom. Ak by teda ostali len pri verbálnych. Na trhu nebol nikto známy a tak som sa len pozeral, čo by som si kúpil. V jednej uličke, ktorá bola dosť chabo osvetlená, nato že bolo skoro pravé poludnie, stál akýsi muž a zakričal na mňa. Ponúkal mi vraj veľmi dobrý meč. Podišiel som teda k nemu a naozaj tam mal veľmi solídny meč. Obzrel som si ho temer zo všetkých strán. Ako som si ho obzeral tak som zrazu ucítil bolesť v zátylku a tak som sa otočil. Druhý úder do čela som už nevydržal a upadol som do sna.

Sen bol síce príjemný, ale akonáhle som otvoril oči, uvedomil som si, že neviem kde som. Bol som v lese. V nejakej starej búde. Posteľ bola trochu tvrdá, ale tak necítil som sa zničený. Ak som nerátal rozrezané brucho, ktoré síce bolo zašité, ale aj tak bolelo. Postavil som sa a až vtedy som ucítil tú pravú bolesť. V bruchu som zacítil niečo, čo som už nikdy viac zacítiť nechcel. Hneď som si sadol naspäť. Obzeral som sa radšej v sede. V miestnosti sa toho nenachádzalo veľa, boli tu dve postele. Vpredu bolo niečo čo sa dalo nazývať kuchyňou a v strede bol hrniec na ohni. Keďže sa z neho dymilo predpokladal som, že sa niekto onedlho vráti. Nechcel som čakať kým ma tento človek zneškodní na trvalo a tak som zobral do ruky to čo som mal najbližšie, drevo na kúrenie. Nebol to síce vražedný nástroj, ale čo som mal robiť. Čakal som, to čakanie bolo strašne dlhé, sekundy sa stávali minútami. Zrazu sa otvorili dvere, chystal som sa, že po ňom hneď hodím kus dreva čo som mal v ruke, ale bohužiaľ keď som videl jeho meč u pasu radšej som prestal. Pretože ak by som ho netrafil tak som určite mŕtvy, možno keď mu nič nespravím tak ma pustí. Keď si všimol, že sedím na posteli začal kráčať ku mne. Slabé svetlo prechádzajúce cez okenice osvetlilo jeho postaršiu tvár. Prehovoril na mňa „Moje meno je Malcolm, našiel som ťa pri rieke celý si bol krvavý. Povieš mi čo sa ti stalo?“ toto vysvetlenie ma trošku zaujalo a uvedomil som si, že tento človek mi asi zachránil život. Porozprával som mu čo som si pamätal a on sa zatváril veľmi bolestivo. „Tvoj otec bol knieža Šardický? No tak to mám pre teba zlú správu. Veľmi zlú. Knieža nás opustil a na jeho miesto zasadol Runaša, pretože teba vyhlásili tiež za mŕtveho. Odvtedy sa v tejto krajine žije veľmi biedne. Každý len živorí. Ono bol si dosť dlho v bezvedomí, už som myslel, že sa nepreberieš.“ nebol som príliš spokojný s tým čo mi povedal. Vyhŕkli my slzy do očí, nešlo o to, kto bol pri moci, môj otec bol mŕtvy, ten čo mi bol vzorom, ten ktorý ma naučil základy správneho vedenia kniežactva. Už nikdy neuvidím jeho tvár a nebudem počuť žiadne ponaučenie. Pokúsil som sa postaviť ale Malcolm ma usadil. Povedal mi, aby som ešte nevstával, vraj moje zranenia sú ešte silné. Mal pravdu.

Ubehlo mnoho týždňov kým moje zranenia otupili a mohol som sa zúčastňovať rituálov každodenného života. Robil som veci, ktoré som predtým nemohol a všetky ma robili šťastným. Narúbať drevo na podkúrenie, hoci len dať variť vodu. Získaval som mnohé nové skúsenosti do života a zato som bol Malcolmovi vďačný. Po večeroch mi rozprával aké krivdy Runaš pácha a mal som toho pomaly už dosť, chcel som ho ísť zvrhnúť. Avšak Malcolm povedal, že sa mám radšej skryť do ústrania a odtiaľ pomaly hromadiť skupinu proti nemu. Považoval som to za dobrý nápad, ale spýtal som sa ho ako mám založiť nejakú skupinu, keď okrem rozprávania nemám žiadne prednosti, no pravdou je, že viem obstojne jazdiť na koni, ale slovami ľudí nepresvedčím, to skôr činmi. Malcolm sa zamyslel a povedal mi, že ma bude učiť ako sa správať k zbraniam. Nechápal som prečo sa mám nejako správať k zbraniam, ale tak bral som to tak, že sa len pomýlil. Avšak bola to moja mylná mienka, Malcolm odbehol kamsi do štôlne a doniesol mi meč, bol celý z dreva a ja som nechápal načo mi taký meč bude. Na moje reakcie Malcolm nereagoval, povedal že aj ten najslabší meč môže byť silný ak je v rukách toho správneho človeka. A vymenil si so mnou svoj meč. Zobral som ho do ruky a požadoval som ho za veľmi dobrý, na čepeli bol vyrytý nápis nádej. „Útoč!“ povedal Malcolm. Považoval som to za nerovný boj a tak som zaútočil len na ruku. Malcolm nemal vôbec problém vykryť tento útok. Ono ja som sa ani nedivil. Nie som veľmi zručný v boji, ale tak tento meč je ostrý, ten čo má on je len ku dreva. Skúsil som dva tri rýchle útoky, bál som sa že mu ublížim a tak som stále mieril len na ruku. Predsa len ak ho trafím do ruky, snáď ho nezabijem. Útoky na ruku však nezaberali. Malcom spravil pár pohybov a všetky boli zažehnané. Nechápal som to. Veď ten meč by to malo rozseknúť nie? Rozhodol som sa preto pre najsilnejší úder aký som dokázal. Zahnal som sa s celej sily. Mojim cieľom nebolo vôbec zasiahnuť Malcolma, chcel som len rozbiť ten drevený meč. Meče sa stretli. Na môj údiv sa tomu drevenému nič nestalo. „Ako to?“ opýtal som sa, pričom som sa nielen tváril zmätene, bol som zmätený, nedokázal som pochopiť ako tú ranu mohol vydržať. Veď to bol len obyčajný drevený meč. Malcolm mi vzal jeho meč a dal mi ten drevený, bol som spokojný pretože som mal meč, ktorý nikto nezlomí. Keď už vydržal úder takým ostrým mečom a nič sa mu nestalo. Nič ho nedokáže zastaviť. Malcom mi znova prikázal útočiť. Drevený meč mu predsa nič nespraví, maximálne dajakú modrinu. Znova som zaútočil. Malcolm v rýchlosti len nastavil svoj meč a videl som ako čepeľ pomaly pretína môj „nerozbitný“ drevený meč. Zostal som v pomykove stáť bez slova, iba som sa neveriacky pozeral na pahýľ čo s meča ostal. „Musíš sa vedieť k meču chovať.“ Povedal a odišiel opäť do štôlne, vrátil sa s novým dreveným mečom. Podal mi ho a poslal ma von.

Vyšiel som s chalupy a počasie sa mi nepáčilo. Nepršalo veľa, ale bolo blato. Čvachtal som po bahne vo svojich ošarpaných topánkach. Keďže som mal na jednej dieru, cítil som ako bahno preniká dovnútra. Ten pocit nebol príjemný. Ten hnusný pocit medzi prstami na nohách. Cítil som ako mi blato preniká pod nechty. A to som vlastne len prešiel niekoľko desiatok metrov od chalúpky. Dorazili sme k studničke. Pár krát som tu už bol. Bol to totiž jediný zdroj vody pre našu chalúpku. Zvláštne bolo, že som tu nikdy nikoho nevidel. Zasa nechodil som sem tak často, takže mi to až také divné nepripadalo. Bolo dosť hmlisto a ťažko som videl na vrcholky smrečín. Pri studničke boli štyri malé stĺpiky. Každý bol vysoký pol metra. Možno trošku viac. Boli to drevené valcovité stĺpiky. Malcolm mi prikázal chytiť meč a pevne ho zovrieť. Počúval som jeho pokyny a konal som ako vravel. Akonáhle mi však prikázal postaviť sa na jeden stých stĺpikov a stáť tam na jednej nohe, nebol som si istý, či má všetko v hlave v poriadku. Ale tak zachránil mi život a bol skúsenejší ako ja. Dokázal mi to už stým malým súbojom v chalupe. Vystúpil som teda na jeden zo stĺpikov. Postavil som sa na jednu nohu. Stál som, zalial ma pocit radosti, že to dokážem. O pár sekúnd som však spadol. Malcolm mi prikázal znova sa postaviť. Udržal by som sa tam aj dlhšie ale musel som držať meč v obrannej pozícií čo mi dosť znižovalo stabilitu. Jednoducho som sa nedokázal udržať. Avšak skúšal som to znova a znova. Čím dlhšie som to skúšal tým menej som to vydržal, aspoň ja som to tak videl. Ešte sa my aj šmýkalo, blato s topánok sa dostalo na stĺpik a potom sa mi šmýkalo. Neviem koľko času ubehlo, ale mne to pripadalo ako hodiny. Po tomto ťažkom tréningu som mal sto chutí ísť si ľahnúť do postele a vykašlať sa na všetko. Spomenul som si na Runašu a teraz už jeho poddaných a hneď som mal nové sily. Bolo to dobre, pretože Malcolm mal iné plány ako sa ísť vyspať. Išli sme k nejakému ďalšiemu divnému bodu tohto lesa. Veľký kamenný kváder. Pozrel som sa na Malcolma a spýtal sa čo tu robíme. Odpovedal mi jednoslovne a výstižne „Tlač.“ Tlač, nad týmto slovom som sa zamyslel, sprvu som myslel, že žartuje, potom som pochopil, že nie. Zaprel som sa teda do tohto kvádra ramenom. Začal som tlačiť. Kameň sa nehýbal a ja som sa strašne šmýkal na blate. Aký zmysel má do niečoho tlačiť, stým nikdy nepohnem. Zveril som sa Malcolmovi so svojimi myšlienkami. Povedal, že mám myslieť pozitívne a dokážem pohnúť zo všetkým. Tejto úvahe som nedôveroval. Jedna vec je dokonale ovládať zbrane, druhá vec je tlačiť neviem koľko kilové kamene. Bol som premoknutý na kosť. Stekal zo mňa pot a miešal sa s dažďovými kvapkami. Keď už som myslel, že nastala moja smrť. Kameň sa stále nehýbal a moje sily boli tak vyčerpané, žeby som nedokázal odtlačiť ani lienku, Malcolm povedal, že na dnes stačilo a pobrali sme sa domov. Nebola ešte ani poriadna tma. Ak teda nerátam tmu spôsobenú dažďom a hmlou a ja už som si ľahol do postele. Trochu som sa zasníval.

Prebudil som sa až ráno za riadneho svetla. Malcolm sa na mne smial, že som spal ako bábätko. Bol čas už skôr na obed ako na raňajky. Do sýta som sa najedol, aby nie bol som hladný ako vlk. Včera som bol totiž taký unavený, že som sa aj najesť zabudol. Každý sval na mojom tele pulzoval, každý pulz ma strašne bolel. Nič sa mi nechcelo, no Malcolm ma znova vytiahol na tréning. Znova pri studničku a pri balvan. Aj keď už nepršalo, mokro bolo stále a zem tiež nebola ešte vyschnutá. Oproti včerajšku som sa vôbec nezlepšil a tak som nebol vôbec spokojný. Tento krát som sa však nezabudol navečerať. Prešli dva týždne čo som pilne trénoval deň čo deň, teda okrem soboty. To z nejakého zvláštneho dôvodu sme nikdy nič nerobili. Iba sme celý deň odpočívali. Vždy raz do týždňa si Malcolm pri západe slnka vytiahol fajku a bafkal si na lavičke pred chalúpkou. V ten okamih nevravel nič. Len sa sledoval ako slnko pomaly zapadá za oblohu. Ja som počas jeho chvíľky pracoval s drevom. Snažil som sa vystrúhať si píšťalku, no nevedel som ako nato. Na tieto chvíľky som spomínal pri každodennom tréningu. Avšak po dvoch týždňoch nenastala žiadna zmena. Teda na jednej nohe som dokázal stáť dlhšie. Hlavne kvôli tomu, že nepršalo. Ale s kameňom som stále nedokázal pohnúť. Malcolm mi povedal, že mám trénovať, že to chce čas. Ja som mu veril čím ďalej tým menej. Ale trénoval som, pretože som ho nechcel sklamať a v kútiku duše som dúfal, že má pravdu. A mal, po mesiaci tvrdej driny sa mi to podarilo. Pamätám si akoby to bolo dnes. Pristúpil som ku kameni, najskôr som naň položil obidve ruky len tak jemne a skúsil potlačiť. Vedel som, že to takto nepôjde, tak som sa oprel ramenom. Tlačil som, terén mi dovoľoval zaprieť sa o zem. Začal som tlačiť celou silou a celé moje telo sa začalo triasť. Každý sval vykazoval maximálne napätie. Pocítil som to. Kameň sa pohol, bol to možno len milimeter, ale ten pocit. Bol to jeden z tých pocitov keď sa cítite ako šampión. Niekomu to možno príde ako bezvýznamný posun, ale pre mňa to znamenalo veľa, zvíťazil som nad svojimi obavami, že to nikam nevedie. Moje nadšenie nepomíňalo. Napĺňal ma pocit víťazstva. Malcolm na mne videl tú radosť a pousmial sa. Tlačil som ďalej, ten deň som už s kameňom nepohol, ale aj tak to bol jeden z najúspešnejších dní môjho života. Kvôli takýmto pocitom sa naozaj oplatí žiť.

Tú noc som mal krásny sen ako znovu preberám žezlo nad krajinou. Bohužiaľ som sa prebudil do reality, a nebolo to veru príjemné prebudenie. Otvoril som oči a pocítil som štiplavý dym. Zvláštny opar sa niesol nad mojou posteľou. Rýchlo som vstal a utekal von. Až vtedy som si uvedomil čo sa stalo. Dom bol v plameňoch. Ospalý som sa prizeral ako sa môj nový domov mení v trosky. Malcolm ma chytil za plece a snažil sa ma upokojiť. „Všetko bude v poriadku, postavíme si nový.“ Stály sme tam teda dvaja a spoločne pozerali na skazu. Plameň nám bral náš domov a my sme boli bezmocný. Malcolmovi zvieralo päsť a videl som, že mu je do plaču. Po jeho tvári stiekla slza. V tom okamihu sa celou čistinou ozval výkrik „Tam sú!“ Nevedel som o čo sa jedná, ale zo severu sa začali vynárať postavy. Malcolm ma chytil a začali sme utekať opačným smerom. Neviem kto to bol, ale len som dúfal, veril že nás nedolapia. Utekali sme čo nám sily stačili. Bežali sme okolo kameňa, s ktorým som spravil tak výrazný pokrok, utekali sme okolo tyčí rovnováhy, a nakoniec sme skončili hlboko v lese. Malcolm sa ku mne otočil a rázne riekol „Musíme sa rozdeliť, si pripravený, musíš si len veriť. Odlákam ich od teba, musíš nájsť vlastný cieľ!“ akonáhle to dopovedal vzal svoj meč pevne do rúk a začal utekať smerom, ktorým sme prišli.

Neostalo mi nič iné len sa vydať vlastnou cestou, neviem kto boli tí muži čo na nás kričali, ale viem že mojím poslaním je bojovať proti Runašovi a tak aj budem konať. Síce ma Malcolm nenaučil ako bojovať, ale naučil ma veriť si. A nič nie je mocnejšia zbraň ako viera. Vyrazil som ďalej, pokračoval som v smere od chalupy. Moje mozgové závity pracovali na plno a rozmýšľal som nad všetkým čo sa stalo. Aj keď som sa snažil veriť, nebol som bez iného pocitu. Začal ma pohlcovať strach, strach s nepoznaného. Ostal som sám v lese a jedinú zbraň, ktorú mám proti divej zvery, je môj drevený meč. Nielenže neviem s mečom narábať, ale ešte je aj drevený takže môžem zviera len omámiť. A banditu tak isto. Upokojovalo ma však vedomie, že aj drevený meč môže byť tvrdší ako oceľ, stačí sa len správne chovať k zbrani. Mal som šťastie a žiadnu divú zver som nestretol a tak som nemusel skúšať teóriu v praxi. Po blúdení lesom som sa dostal na čistinku, ktorá viedla pri prašnej ceste. Pri ceste tiekol aj potôčik. Táto cesta vyzerala veľmi málo používaná, za potôčikom stála malá chalúpka. V rámci toho, že som dlho nejedol, som sa odhodlal vstúpiť do tohoto domu a požiadať o trochu chleba a vody. Zaklopal som a otvoril mi statný muž asi v mojom veku. Bol veľmi veľký a tak som sa ho trošku zľakol. Vypýtal som si pohár vody a mi ukázal na studňu, že mu môžem priniesť celé vedro a on mi dá z neho odpiť. Dohoda to bola dobrá a tak som aj spravil. Keď som ho požiadal aj o kúsok chleba, odpovedal mi že nemá, pretože všetko musí dávať Runašovym vyberačom daní. Vraj má už len jednu kravu a tri sliepky s kohútom. Vraj má aj pole v lese pri jaskyniach kam Runašovi muži nechodia lebo sa boja medveďov, ale tí tam nežijú. V jaskyniach sú vraj len netopiere a pramení tam potok ktorý tečie aj okolo jeho chalúpky. Bol som rád, že bol ku mne úprimný a tak som mu porozprával aj ja o sebe. Aj sa mi predstavil, a tak som získal nového známeho. Vraj mu nikto inak nepovie ako tučný Marek. Keď som sa ho spýtal na priezvisko tak vravel, že ho prestal používať. Ale dokázal som ho z neho dostať. Bol to Marek Jatoš.

Chcel som odísť a vydať sa preskúmať jaskyne o ktorých mi tučný Marek hovoril, ale ako som sa chystal opustiť jeho dom, uvidel som troch mužov, ktorý ma naháňali. Povedal som mu, že to sú tí čo ma naháňali a on zakýval hlavou, boli to Runašovi chlapi. Rýchlo som sa bežal skryť do maštale ku krave. Musel som sa za ňou stále skrývať, ale aj tak mi to nedalo a pozoroval som rozhovor medzi Marekom a jedným z nich. Bola to chyba pretože ma asi zahliadol. Počul som ako sa pýta Mareka koho skrýva v maštali. On zapieral, že o nijakom návštevníkovi nevie. Pripravil som si svoj drevený meč. Skryl som sa za kravou tak aby nebolo vidieť, že tam som. Videl som topánky muža, ktorý sa približoval. Dostal sa cez kravu a ja som vedel že musím zasiahnuť inak ma objaví. Skúsil som ho buchnúť po hlave mečom, ale on sa na mňa zle otočil a meč ho zasiahol priamo do oka. Človek sa síce zložil a vykríkol bolesťou, ale nemohol som čakať kým sa po mne vrhnú ďalší dvaja čo tam boli sním. Začal som utekať smerom k jaskyniam. A znova som bol na úteku, bežal som najrýchlejšie čo moje nohy zniesli. Zavesili sa na mňa ako poľovnícke psy, vedel som, že jediná možnosť ako im ujsť je zavliecť ich do jaskýň, tam sa dá ľahko skryť.

Netrvalo dlho a vybehol som z lesného porastu priamo do potoka. Ten vytekal s dvoch jaskýň a vytváral tak jazierko, v ktorom strede bol malý ostrovček plný žita, toto bola asi tajná farma Mareka. Nebol čas sa kochať matkou prírodou a tak som to zamieril do strednej jaskyne. S tých dvoch vyvieral potok a ja som si nechcel zaplávať, už som bol mokrý dosť. Rýchlo som sa prebrodil k jaskyni a pritom ako som vchádzal dovnútra som sa obzrel, dvaja muži čo ma prenasledovali tam len tak stáli a zastali pred potokom. „To je šialenec, do svetloplachovej jaskyne nejdem, ten ho usmrtí, poďme preč.“ Povedal jeden z nich a naozaj, odišli. Vnoril som sa hlbšie do jaskyne a nenašiel žiadneho svetloplacha. Nebolo tu nič, ale bol som rád že som v bezpečí. Začalo sa stmievať a tak som si sadol k vstupu jaskyne a pozeral sa do jazierka vytvoreného prameňom potoka. Ryby v ňom neboli, ale bola to celkom pekná noc, sledovať hviezdy a sedieť pri priezračnom jazierku bol pekný pocit, len ten hlad čo ma pohlcoval. Z lesa vyšla mohutná postava, najskôr som nevedel rozoznať kto to je, ale mesiac mi čoskoro napovedal, že sa jedná o tučného Mareka. Prišiel mi povedať, že mu musím pomôcť, pretože zajtra si prídu Ranušovi výbercovia pre jeho sliepky. A to by nemal z čoho žiť. Neváhal som a odišiel som sním k jeho príbytku. Začali sme všetky jeho veci prenášať k jazierku a do jaskýň. Zvieratá sme nechávali v maštali na záver. Počas sťahovania som sa spýtal na Svetloplacha. Marek mi porozprával historku o medveďovi ktorý žil v jaskyni a vždy v noci vychádzal a napádal volne pasúce sa stáda. Bol to veľmi veľký a nebezpečný medveď. Ale ubezpečil ma že videl jeho mŕtvolu a aj ju pekne speňažil, vraj za jeho kožuch si kúpil práve kravu ktorá mu dáva mlieko. Keď sme presťahovali všetok majetok Mareka aj so zvieratami, ľahli sme si len tak pred jaskyňu a dívali sa na mesiac a hviezdy. Prehovoril som k Marekovi o mojom nápade, založiť odboj proti Ranušovi, a tiež že sídlo v týchto jaskyniach by bolo dobré. Marek súhlasil a tak Svetloplachovia vznikli a ja Ľuboš Šardický, šľachtic a budúci panovník, som sa stal zlodejom a zároveň vodcom Svetloplachov.