Cesta na tron - 3.kapitola

3. kapitola

O 15 rokov neskôr

"Nezabudni, dnes máš hodinu streľby." dodala Asunta pri príprave obeda. Loorea sedela za stolom a dojedala ovsenú kašu. Asunta bola jedna zo žien ktoré sa starali o deti bez rodičov ktorých bolo v Hnutí odporu naozaj dosť. Sama o svoje deti prišla keď Jazdci tmy vypálili jej dedinu, nik okrem Asunty neprežil. Loorea vstala, umyla svoju misku a utekala von z kuchyne. Dnes bol jeden z mála dní keď nemusela Asunte pomáhať pri domácich prácach, dnes si mohla ísť zastrieľať. Strieľanie z luku bola jej najobľúbenejšia činnosť, samozrejme okrem čítania kníh. Kráčala cez dlhú chodbu, ktorá bola lemovaná mnohými dverami. Loorea však presne vedela ktorými má ísť. Otvorila vonkajšie dvere a vyšla von.
Tento pohľad sa jej už síce naskytol najmenej tisíckrát no zakaždým ju ohúril. Cez koruny stromov prenikalo na zem jasné slnečné svetlo ktoré osvetľovalo pri zemi postavené kamenné domčeky, kostolíky v ktorých ľudia uctievali svojich bohov a samozrejme domy v ktorých žili elfovia. Tieto majestátne drevené stavby boli vyzdobené najrôznejšími maľbami, sochami. Elfovia si dávali veľmi záležať na tom aby ich domy pôsobili čo najlepším dojmom. Čím veľkolepejšie a pestrejšie tým lepšie. Cvičisko bolo postavené neďaleko dediny.
Netrvalo dlho a Loorea držala v rukách napnutý luk ktorým mierila na terč. Luen stálo kúsok ďalej a výkrikmi ju upozorňoval na chyby ktoré robí.
"Ty určite chceš aby som sa s teba zbláznil, ako ten luk držíš?" Loorea si ale s teho nič nerobila, jednoducho si na jeho krik už zvykla. Luen totiž kritizoval všetko a úplne všetkých. Cvičisko bolo plné bojujúcich. Jedni strieľali z luku, ďalší bojovali s mečom, no našli sa aj taký ktorý v rukách zvierali vidly alebo ostrý kosák. V Hnutí odporu nerobili rozdiely, bojovať sa učili muži i ženy a každý so zbraňou s ktorou to vedel najlepšie. V prípade útoku mohla iba táto jedna dedina poskytnúť takmer tisíc bojovníkov. Loorea vystrelila, šíp našiel svoj cieľ. Zavŕtal sa do stredu terča.
,,Výborne." ozvalo sa Loorei za chrbtom, obzrela sa. Stál ta Minar sa usmieval sa. Odvtedy čo Looreu zachránil pred istou smrťou sa veľmi zmenil. Čierne vlasy zredli a ošediveli. Svetlo v čiernych očiach pohaslo. Už sa neusmieval tak často. Pokynul hlavou a Luen odišiel.
,,Loorea, spomínaš si čo som ti povedal o prebúdzaní tvojich schopností?" Loorea prikývla "Stane sa to dnes večer. Teraz pôjdeš so mnou." dodal akoby nič. Nečakal kým Loorea odpovie, zvrtol sa na päte a pomalým krokom kráčal cez celú dedinu až do svojho domu, dievča šlo za ním. Minarov dom nepatril k najväčším a najkrajším domom, vlastne to bola obyčajná drevená chalúpka s dvoma izbami. Pred dverami však strážilo bezpečnosť svojho vodcu niekoľko po zuby ozbrojených vojakov. V rukách držali dlhé kopije a za opaskami mali pripnuté nebezpečne vyzerajúce meče. Keď zazreli Minara, hlboko sa uklonili. Jeden z nich otvoril dvere a tak Minar i Loorea vošli dnu.
Na drevenom stole čakali dve šálky s ktorý stúpala príjemne voňajúca, sladkastá para. Spoločne sa usadili.
,,Potom čo dnes večer vykonáme prebúdzanie budú tvoje zmysly oveľa citlivejšie ako teraz, bude to dosť nepríjemné, ale postupom času si na to zvykneš. Najhlavnejšie však je, aby sa ovládala. Nesmieš sa nechať len tak rozhnevať, budeš musieť kontrolovať svoje emócie aby si nám náhodou nevzbĺkla." povedal Minar pri chlipkaní horúceho čaju. Loorea sa cítila veľmi zvláštne, bolo jej mdlo a viečka jej oťažievali. Skôr ako stihla odpovedať, zaspala.
Odrazu sa v miestnosti zjavila ďalšia žena.
,,Skutočne si myslíš, že takto to bude najlepšie?" spýtala sa Minara pri otváraní dvier v podlahe. Minar chytil Looreu a pomocou druhej ženy ju zniesol dole do pivnice ktorá bola osvetlená svetlo sviečok. Uprostred kruhovej pivnice stál oltár z kameňa, nebol nijak zvláštne upravený. Opatrne naň Looreu položili. Do pivnice neustále prichádzali ďalší a ďalší ľudia i elfovia zahalený do čiernych masiek a plášťov. Utvorili okolo oltára kruh a chytili sa za ruky, Minar sa postavil k Loorei, v ruke držal dýku a hlinenú misku.
,,Viete čo máte robiť." prehovoril a dýkou sa porezal na dlani. Krv stekala do misky. Elfovia a ľudia v kruhu začali tichými hlasmi spievať piesne v jazyku ktorému rozumeli jedine oni. Slová sa rinuli z ich úst. Melódia postupne zrýchľovala až sa napokon slová nedali rozoznať vôbec, spojili sa do dlhého tónu. Keď už bola miska plná po okraj Minar odtiahol ruku začal taktiež spievať. Nie však to isté ako ostatní, jeho pieseň bola oveľa pomalšia, pokojnejšia. Slová ktoré hovoril počula aj Loorea, cítila ako sa jej ukladajú do hlavy. Vedela že už na ne nikdy viac nezabudne. Niekto jej navlhčil pery. Cítila, že to nebola voda, bola to krv. Krv ktorú musí Minar obetovať aby v nej oživil moc jej predkov. Moc ktorou dokázala ovládnuť oheň, nie moc pomocou ktorej sa stala ohňom. Srdce jej bilo ako splašené, jeho tlkot prehlušil aj Minarov spev. Bum-bum, ozývalo sa jej v hlave. Cítila ako krv koluje v jej žilách, rýchlejšie a rýchlejšie. S týmto všetkým prichádzal aj nový pocit, pocit ktorý doteraz nezažila a dokonca ho nedokázala ani opísať. A zrazu to prišlo, bolesť. Zdalo sa jej akoby celé jej telo bolo v plameňoch, akoby každú jej bunku spaľoval pekelný oheň. Nemohla si pomôcť, vykríkla. Ako rýchlo sa bolesť zjavila, tak rýchlo aj zmizla. Loorea si vydýchla. Ucítila mravčenie na ľavej ruke, začínalo na prstoch a postupovalo stále vyššie odkiaľ sa rozšírilo po celom tele. Minar jej opäť navlhčil pery. Už počula spev elfov i ľudí no slová nerozoznávala. Cítila teplo ktoré sála z ich tiel a tak presne vedela kto kde stojí. Najviac ju však lákal plameň sviečok ktorý sa ohýbal pod poryvmi vzduchu. Cítila silu ktorá v ohni drieme, túžila si ho podmaniť. Minar jej na čelo položil ruku, vnímala energiu ktorú jej telo prijímalo a užívala si ten pocit. Cítila sa silná a mocná.
,,Otvor oči." zašepkal jej. Loorea oči otvorila, Minar stál nad ňou a usmieval sa. Bol síce o niečo bledší ale aj napriek tomu vyzeral oveľa lepšie ako posledných pár mesiacov.Ostatní prítomní si zložili masky a taktiež sa usmievali. Nejaké elfka priniesla k Loorei veľké zrkadlo, postavila sa priamo pred ňu. Pohľad ktorý sa jej naskytol ju prekvapil. Na ľavom líci mala tetovanie ktoré sa tiahlo až k pravej ruke. Vyzeralo úplne rovnako ako tetovanie ktoré mal Minar. Najviac ju aj tak prekvapili jej oči, predtým ich mala jasno modré teraz boli čierne ako havranie krídla.
,,Vitaj medzi nami, ifritka." prehovorila elfa držiac zrkadlo. Loorea ju však nevnímala, sústredila sa na plameň sviečky. Zdalo sa jej akoby niečo šepkal, slová ktoré počula jedine ona. Jeho hlas ju mámil.
,,Loorea? Si v poriadku?" spýtal sa Minar a vyrušil tak Looreu zo zamyslenia. Niekoľko postáv v čiernych plášťoch spadlo na zem. Vzduchom zasvišťali šípy, niekoľko postáv v čiernych plášťoch padlo k zemi. Minar niečo vykríkol ťahal Looreu za kamenný oltár. Tej však akoby nohy skameneli, nechcela sa pohnúť, chcela ísť k tomu plameňu.
,,Zostaň tu." zavelil a odbehol preč.