Cesta na tron - 5.kapitola

5. kapitola
Nemohla prestať myslieť na tie oči. Neustále sa jej zjavovali pred očami. Purpurovo červené no napriek tomu tie najkrajšie oči aké kedy zazrela. Prenasledovali juj aj počas spánku. Nedokázala sa ubrániť zvláštnemu pocitu ktorý v nej vyvolávali, akoby ich už niekde zazrela. Nevedela kde, ani kedy, bol to jednoducho pocit. Koľko už nevnímala nič čo sa okolo nej deje? Minúty, hodiny, dni? Nedokázala si odpovedať na túto otázku. Opäť si predstavila jeho oči. Úsmev na jeho dokonale tvári posiatej mnohými ranami z boja.
Coorain vytrvalo hľadel na telo novozrodenej ifritky. Ležala na chladnej kamennej dlážke, nehýbala sa. Telo mala neprirodzene skrútené. Počul jej dych, slabý ale rytmický. Boj okolo neho už dávno ustal. To málo upírov čo prežilo, sa zbieralo zo zeme alebo si dopĺňali energiu novou, čerstvou krvou. V dedine už nevládlo typické, nočné ticho. Odvšadiaľ sa ozývali výkriky, plač a hrmot ocele ako sa ľudia i elfovia pokúšajú brániť. Až do pivnice sa doniesol sladkastý zápach krvi. Coorain sa zhlboka nadýchol. Keby sa nebol nakŕmil včera večer určite by už bol dávno vonku a ... užíval si chuť krvi. Bolesť v popálenom líci už takmer necítil. Zasunul meč za opasok a vzal Looreu do náruče. Jej pokožka sa mu zdala byť až neuveriteľne hebká a čistá. V tej chvíli ho pochytila silná túžba ochraňovať ju. Už ju viac nechcel pustiť, túžil ju držať, navždy. Tlkot jej srdca sa mu vryl do pamäti. Túžil aby sa zastavil čas, aby tá chvíľa trvala večne. Zlatovlasá upírka ktorá útok prežila kráčala vedľa neho. Ústa mala pošpinené od červenej krvi. Spokojne si oblizla pery a venovala Coorainovy žiarivý úsmev. Snehovo biele zuby sa jej vo svetle ohňa hrozivo zaleskli. Cooraina striaslo. Doteraz akoby si ani neuvedomil čo musí urobiť, musí Looreu priniesť Niadovy aby ju zabil. Okrem neho a zlatovlasej upírky z pivnice vyšli ešte ďalší dvaja upíry. Očami, lačnými po krvi, hľadali svoju ďalšiu obeť. Honosné elfské domy nedokázali odolať plameňom a tak sa postupne menili na hromadu prachu. Elfovia aj ľudia, bok po boku bojovali aby zachránili životy svojich milovaných i samých seba. V rukách zvierali ostré zbrane a oháňali sa nimi hlava-nehlava. Kráľovi vojaci však s jemnou dravosťou prekonávali ich obranu. Muži trénovaní na zabíjanie nemali problém odťať hlavu svojmu priateľovi a už vôbec im nezáležalo na úplne cudzích ľuďoch. Išlo im o splnenie svojej úlohy, na iné nemysleli. Povstalci bojovali neorganizovane a neobratne. Na útok neboli pripravený. Niektorí elfovia, ktorý boli vždy považovaní za vynikajúcich bojovníkov, utekali aby si zachránili holé životy. Coorain bitke nevenoval ani jediný pohľad, sústredil sa jedine na Looreu. Po pár minútach chôdze sa dostal na malú čistinky kde si priviazali kone. Prekrásne čierne tátoše, trénované na to aby dosiahli čo najvyššiu rýchlosť. Jeden z nich bol zapriahnutý do koča, zdanlivo starého a napoly rozpadnutého. Ten koč mal však oveľa väčšiu moc ako si mohol kto ktokoľvek myslieť. Upír otvoril dvere a položil Looreu dnu. Neboli tam nijaké sedadlá, iba chladná drevená podlaha. Kráľovstvo o väčšinu takýchto kočov prišlo, Coorain sa domnieval že práve tento je posledný. Bol vytvorený na to, aby udržal pod kontrolou moc ifritov. Ifrit mohol robiť čo len chcel, mohol sa pokúsiť spáliť kočiar alebo mohol vzplanúť no s kočom by sa vôbec nič nestalo. Látkové steny kočiaru pohlcovali energiu ohňa a využívalo ju na oslabenie ifrita. Čiže čím viac ifrit používal oheň, tým viac bol unavený. Ktovie odkiaľ vzal Coorain deku a prikryl ním Looreu. Dievča sa pri jeho chladnou dotyku zachvelo. Nahlas si vzdychol a zavrel dvere. Ostatní upíry už sedeli na koňoch a nevzrušene sa rozprávali o tom, koľko ľudí stihli zabiť. Coorain svižne vyskočil na miesto kočiša a popohnal koňa. On nebol ako ostatní, on netúžil vraždiť, netešil sa zo strachu ktorý vzbudzoval. Nenávidel sám seba, nenávidel deň keď bol ešte mladý a nechal sa presvedčiť že život upíra je to najlepšie čo ho môže stretnúť. Pamätal si to presne, ten letný vetrík ktorý ho chladil po tvári, tú vôňu ruží a smiech hrajúcich sa detí. Sedel pod starým košatým dubom a odpočíval. Bol unavený z tréningového súboja ktorý predtým vyhral. Na čele sa mu perlil pot. A vtedy sa to stalo, prudká bolesť ktorá ho zasiahla. Učili ho čo to znamená, že sa niekto snaží dostať do jeho hlavy. Zaťal zuby a bránil sa. Jeho snaha však bola menej ako márna, protivník s ľahkosťou prekonal jeho obranu. Neznámy dotyk mysle bol však iný ako očakával. Nebolel, práve naopak spôsoboval mu radosť. Hlas v jeho hlave mu prikazoval čo má robiť. Má vstať, Coorain neváhal v priebehu pár sekúnd stál na nohách a očakával ďalšie príkazy. Poslúchať hlas v jeho hlave mu spôsobovalo radosť ba čo viac, túžil spôsobiť radosť aj svojmu protivníkovi. Poď do lesa, prikazoval mu hlas. Nečakal ani chvíľu a rozbehol sa smerom ku starému, hrozivo vyzerajúcemu lesu. Do tohto lesa nechodil takmer nik, bol opradený mnohými hrôzostrašnými legendami a príbehmi. V lese vládla tma a podivné ticho. Nebolo počuť šum listov a spev vtákov. A v tom ho zazrel. Muža odetého do čierneho plášťa ukrytého za kmeňom stromu. Nevidel mu do tváre no bol vysoký a mal až neuveriteľne široké plecia. Pochytil ho strach a naskočila mu husia koža. Vlasi mu vstávali dupkom.
,,Poď bližšie.“ prehovoril muž slizkým hlasom. Coorain mal chuť uniknúť a nechať muža samého no nedokázal to. Stál ako prikovaný. Keď si muž v tieni uvedomil že mladík sa už ani nepohne vykročil. Niekoľko slnečných lúčov prešlo cez hrubú vrstvu listov a ožiarilo mužovu tvár. Dokonale oholený, so snehovo bielou pokožkou a očami farby rubínu. Kráčal k nemu, v očiach sa mu zračil hlad. Skrivil pery v smrtonosnom úsmeve pričom odhalil dokonale biele a ostré zuby. Prešiel posledných pár krokov, stál rovno pred Coorainom. Chlapec nedokázal potlačiť strach, krv v žilách mu stuhla. Uteč, uteč, no tak uteč ty idiot. Neustále sa mu ozývalo v hlave lenže jeho nohy sa nedokázali ani pohnúť. Muž sa natiahol a zahľadel sa na Coorainov krk. Pod pokožkou pulzovala krv. Sladká, opojná a životodarná tekutina. Načiahol krk a ... zahryzol sa. Coorainovy sa podlomili kolená a klesol na zem. Muž teda vlastne upír sa ho však nepustil. Mocnými rukami ho chytil za hlavu a sal. Mladík strácal vedomie, opúšťali ho sily. Ani len nezdvihol ruku, aby sa mohol brániť. Muž zrazu odtiahol hlavu a rukávom si utrel ústa pošpinené krvou. Žiadostivo sa zahľadel na krv vytekajúcu z rany no ovládol sa. Zdrapil chlapca za ruky a ťahal ho po vlhkej zemi plnej kamienkov a suchého lístia. V Coorainovom tele prúdil jed, vtedy už nevnímal čo sa s ním deje, zrak mal zastretý a v hlave počul pulzovať vlastnú krv. Keď sa o štyri dni prebral, ležal v nejakej ošarpanej chalúpke ktorá vyzerala akoby ju mohol zničiť aj ten najslabší poryv vetra, našťastie vydržala. Celé telo ho príšerne bolelo, to však bolo nič oproti tomu čo zažíval dni predtým. Najhoršie však na tom všetko bolo to sucho v hrdle. Príšerne ho pálilo. Pocit cudzej mysle v jeho hlave odvtedy nezmizla. Neustále ho prenasledovala, ako hrozná nočná mora. Ten hlas mu prikazoval čo má robiť a on poslúchal. Musel.
Coorain zatriasol hlavou. Obrazy v jeho hlave sa stratili. Načo vlastne spomínal? Aj tak mu to nepomôže vrátiť čas späť a zmeniť niektoré svoje zlé rozhodnutia. Ostatní upíry ho obkľúčili zo všetkých strán, aby ho mohli v prípade potreby chrániť. Až teraz si uvedomil, čo vlastne robí. On privedie Looreu k Niadovy aby ju zabil. To nechcel a zároveň aj nemohol urobiť. Ani sám nedokázal vysvetliť prečo. Chcel Looreu odviesť niekam ďaleko, niekam kde by boli spolu samy. To nech ťa to ani nenapadne. Oslovil ho hlas v jeho hlave. Bolo to už dávno čo prestal mať Niad nad ním neobmedzenú moc. Naposledy pred pätnástimi rokmi. Cítil, ako sa Niad hnevá. Jeho emócie prešiel Coorainom ako elektrický prúd. Keby mu v žilách kolovala krv určite by ju to zmrazilo. Ku jazde upírov sa pridala ďalšia postava na čiernom koni. Postavu mala zahalenú v čiernom plášti, Coorain však dobre vedel, kto to je. Pricválala ku koču a stiahla si kapucňu. Čierne, kučeravé vlasy jej spadli na plecia.
,,Je v poriadku?“ spýtala sa bez pozdravu. Coorain len prikývol a vrátil sa k svojim myšlienkam. Žena pritiahla opraty koňa a otvorila dvere do kočiaru. Bleskurýchle skočila dnu. Jej kôň s ľahkosťou klusal vedľa neho, akoby si ani nevšimol že nemá jazdca.
Corowa sa zahľadela do tváre svojej dcéry. Jej pravé líce lemovalo tetovanie. Tetovanie, ktoré ju odlišovalo od ostatných, obyčajných ľudí. Len vďaka takýmto tetovaniam ste mohli rozlíšiť ifrita, pána ohňa a obyčajného smrteľníka. Corowa si spomenula na tetovanie, ktoré má na tvári Minar, priateľ ktorého už roky nevidela. Loorea prehovorila zo sna. Spomínala oheň a zápach spáleného mäsa. Pohladila ju po vlasoch, dievča sa myklo. Corowa nemohla, nechcela priviesť svoju jedinú dcéru k Niadovy. Tam by ju čakala istá smrť. Musím ju odtiaľto dostať, pomyslela si. Dostaneme ju odtiaľto spolu. Zadunel jej v hlave Corainov hlas. Tak predsa v tebe zostalo trocha ľudskosti. Nato jej Corain neodpovedal. Uzavrel sa do seba, chcel byť sám len so svojimi myšlienkami. Upírka otvorila dvere kočiara a ladným skokom sa dostala opäť na koňa. Ten hlasno zaerdžal no klusal ďalej.