Osud 1/2

„A prečo má vlastne to dievča zomrieť?" spýtala sa.
„Do toho teba nič. Vykonaj len to, čo musíš a vieš najlepšie, a do ostatných záležitostí nepchaj nos." odvetil jej sucho.
„Pokúsim sa." dodala Kaiya a vstala. Skôr ako otvorila dvere a odišla von, vykonať svoju prácu, zvrtla sa na päte a spýtala sa. „Ako sa majú?"
„Zatiaľ žijú, ak však nechceš aby sa to zmenilo už konečne vypadneš." odpovedal jej a ani len nezdvihol zrak od hrubej knihy ktorú držal v rukách. Kaiya si povzdychla a vypochodovala z dverí.
Dažďové kvapky bubnovali na strechách domov patriacich bohatým mešťanom. Polelfka sa nenápadne blížila k jednémi z nich. Ticho, ako mačka prechádzala ulicou zahalená do čierneho plášťa. Ulica bola takmer prázdna, tackalo sa ňou len zopár podgurážených mladíkov. Veselo si vyspevovali jednu z mnohých pijanských piesní. Jednému z nich sa na okamih aj zazdalo že zazrel postavu v plášti, tá sa však hneď stratila. Mladík to napokon pripísal siedmim fľaškám medoviny ktoré so svojimi priateľmi vypili. Kaiya si opäť povzdychla, nemala chuť zabiť nejaké nevinné dievča, musela to však urobiť ak chcela zachrániť seba a svoju rodinu, ktorú ten prekliaty Narrah väzní. Za predpokladu že ešte vôbec žijú. Nemala totiž žiadnu záruku že jej rodina už dávno nevonia fialky od spodku.
Prešla ešte pár krokov a ocitla sa pred oslnivým domom. Najväčším a najprezdobenejším v celom okolí. Predtým aj ona žila v prepychu a bohatstve a potom sa všetko zmenilo... zatriasla hlavou aby sa zbavila myšlienok na minulosť. Vchodové dvere boli z pevne vyzerajúceho dreva, tadiaľ sa teda cesta do domu nevedie. Jasno modrými očami si prehliadla celý dom. Jedno z okien na prvom poschodí bolo otvorené. Kaiya neváhala, bez problémov sa vyštverala hore a skočila dnu.
Ocitla sa v salóne preplnenom drahým nábytkom, kobercami a množstvom záclon a závesov z hodvábu či iného drahého materiálu. Nedokázala sa dlho opájať nádherou starých obrazov a nástenných malieb, jej úloha bola prostá. Zabiť dievča. Nevinné dievča. Nenávidela sa preto, čo musí robiť aby dokázala zachrániť tých ktorých najviac miluje. Nečujne otvorila dvere a vyšla na chodbu. Taktiež zariadená drahými vecami aby domáci ukázali, že si to môžu dovoliť. Ako jej to Narrah hovoril? Tretie dvere vľavo? Alebo štvrté dvere vpravo? Stavila na intuíciu a vybrala si tretie dvere naľavo. Ako myš prebehla po chodbe a zastavila pred dverami. Z čižmy vytiahla ostrú dýku a zhlboka sa nadýchla. Dvere zavŕzgali, nebolo to však až také hlasné, aby to zobudilo dievčinu ležiacu v luxusnej posteli. Naďalej spala a spokojne odfukovala. Kaiya sa postavila priamo k jej hlave. Dievča mohla mať maximálne osemnásť rokov. Malo bledú pleť a dlhé plavé vlasy. Plné pery len podčiarkovali jej jemné črty tváre. Stále to bolo viac dieťa, ako žena. Polelfka nechcela aby trpela, spraví to bezbolestne. Jednoducho jej vrazí nôž do srdca. Zdvihla ruku no skôr ako sa dýka stretla s bijúcim srdcom sa dievča prebralo. Pohľad do jej najskôr vydesených karamelovo hnedých očí nedovolil Kaiye dokončiť svoju úlohu.
„Vedela som, že to nespravíš." vyhlásilo dievča tenkým hlasom. Polelfka na ňu hľadela v nemom úžase, dýku tuho zvierala v ruke.
„Ja viem, ako sa cítiš, začalo dievča, ale teraz mi ver. Ja som jediná, kto ti môže pomôcť vyslobodiť tvoju rodinu." Kaiya neveriacky zažmurkala. Toto všetko musí byť len jeden bláznivý sen. Dievča, ktoré má zabiť jej tvrdí, že vie ako sa cíti a že ona jediná dokáže zachrániť jej rodinu? To hlúpe dievča nemá ani najmenšie tušenie aké je to žiť s pocitom že ľudia ktorých milujete sú držaní proti svojej vôli ďaleko od vás a vy im dokážete pomôcť jedine tým že zabíjate ľudí ktorých vám prikážu zabiť. Nikdy nezažilo pocit s ktorým sa ona každé ráno prebúdza a nikdy nepocítila tie okovy ktorými je spútaná. To dievča, skoro žena si žije ako v bavlnke, pod nohy jej hádžu ruže...
„Ty o mne nevieš vôbec nič." nahnevane precedila skrz zuby Kaiya.
„Viem toho oveľa viac ako si myslíš." dodala a vstala z postele. Kaiyu prekvapilo že dievča malo oblečené cestovné oblečenie. Úzke jazdecké nohavice a čiernu tuniku previazanú červeným korzetom.
„Čo si myslíš že robíš?" spýtala sa polelfka. Dievča si začalo obúvať čižmy a skackajúc na jednej obutej nohe si šla pre cestovný plášť.
„Pripravujem sa na cestu."
„Na akú cestu, preboha?" Kaiya už pomaly začala strácať trpezlivosť.
„No predsa........na cestu, na konci........ktorej nás čaká...........záchrana tvojej rodiny. Mimochodom, volám sa Niley." dodala skackajúc cez celú miestnosť. Polelfka, nevedela čo má robiť skôr. Či sledovať kedy Niley nečakane spadne, aby ju zachytila alebo radšej pekne rýchlo zdrhať z tohto blázinca. Neveriacky hľadela na to nemotorné dievča, ktoré si ani poriadne nevedelo zapnúť sponu v tvare motýľa na plášti. Už sa na to viac nedokázala pozerať, podišla k nej a šikovnými prstami jej sponu zapla.
„Ďakujem." zašepkala Niley a rozbehla sa na druhý koniec izby odkiaľ vytiahla pripravený batoh. Keď zazrela na výraz na Kariynej tvári, teubránila sa výbuchu smiechu.
„Hm... ty so zrejme tušila že prídem." vyzvedala roztržito polelfka.
„Prvú víziu o tvojej návšteve som mala asi pred trinástimi rokmi, čiže áno veľmi dobre som vedela že ma raz navštíviš." Na kožený opasok si pripevnila pošvu meča a do čižmy skryla kratšiu dýku.
„Pripravená vyraziť." takmer vykríkla Niley.
„No tak dievča, kroť sa trochu. Takže za prvé, vôbec ťa nepoznám a nepociťujem ani najmenšiu túžbu nejak ťa spoznať, za druhé dosť ma desíš tým tvojím... tušila som že prídeš... a podobne. Takže si pekne krásne vybaľ tých tvojich sedem slivák, ktoré si si zbalila, ľahni si späť do postele a tvárme sa že sa nič z toho nestalo. Ja ťa nezabijem a ty budeš žiť pekne krásne ďalej vo svojom prepychu ale ďaleko odtiaľto, kde ťa nik nebude poznať. Jasné? Rozumieme sa?"
„Zdá sa, že si to nepochopila Kaiya, mojim osudom je pomôcť ti oslobodiť rodinu. Narodila som sa preto a len keď splním to čo mi bolo osudom dané dostanem sa na druhú stranu. Ja to nerobím kvôli tebe ale v prvom rade kvôli sebe."
„Odkiaľ poznáš moje meno?" jedine toto dokázala zo seba vysypať Kaiya.
„Viem o tebe úplne všetko. Poznám všetky tvoje spomienky na detstvo, spolu s tebou vnímam všetky emócie a okrem toho viem aj aké prasačinky si stvárala spolu s Bakanom v stodole neďaleko Gostathu predtým ako ho odviedli." Pri poslednej poznámke sa polelfka musela chtiac-nechtiac začervenať.
„Dobre teda...len už buď prosím ticho." zašepkala Kaiya ktorá trápila svoju myseľ otázkami ohľadom mladého dievčaťa. Odkiaľ mohla vedieť že príde? Ako to že poznala jej meno a dočerta, ako mohla tá malá vedieť čo robila s Bakanom. Potichučky vyšli z izby a smerovali do salóna s otvoreným oknom. Netrvalo dlho a Kaiya stála dole a pozorovala ako sa to nemotorné dievča snaží zliesť. Dalo jej dosť zabrať aby nevybuchla smiechom.
„A ty mi máš pomôcť zachrániť moju rodinu? Veď ani nedokážeš zviesť z prvého poschodia. No amen tma." prehovorila polelfka. Niley sa tvárila akoby nič, trasúcimi rukami si oprášila oblečenie.
„Povedzme, že som dobrá v iných veciach."
„Tak mi povedz aspoň jeden príklad."
„Napríklad dokážem predpovedať budúcnosť."
„Hm.. to je síce pekné ale v boji ti to bude prd platné, pretože pokiaľ viem, veštkyne, či ako sa vy strelené nazývate, majú vízie len počas spánku alebo meditácie."
„Ako ktoré, ale mi mladšie ročníky si dokážeme víziu navodiť aj samé." vysvetlila.
„Ale predpokladám, že ovládaš aspoň nejaké základy boja, alebo nie?"
„Tak povedzme že viem, ako správne držať meč a dokážem ešte vykryť základný útok a možno by som zvládla aj sama zaútočiť."
„Aha... takže ty celý život vieš že jedného dňa k tebe príde polovičná elfka, ktorá ťa bude chcieť zabiť, lenže ty ju napokon nahovoríš nech ťa vezme so sebou aby ste spoločne zachránili jej rodinu ale ty sa aj napriek tomu nenaučíš bojovať? Tak, ale to je veľmi zaujímavé.
„Milá moja Kaiya, moji rodičia totiž nemajú ani najmenšie tušenie o dare, ktorý som dostala do vienka a ani sa o tom nikdy nesmú dozvedieť. Práve preto som sa nemohla učiť bojovať, veď ktorá slušne vychovaná mladá dáma vie narábať so šabľou alebo mečom? Bolo by veľmi zvláštne že dievča z vyššej vrstvy sa učí bojovať. No ale namiesto boja viem dokonale variť a to mi ver. Dokážem spraviť vajce na päť spôsobov a keď ochutnáš môj čaj budeš mať pocit, že si v nebi."
„Aha, takže dokážeš uvariť čaj a vajce. No vybrala som si veľmi dobrú spoločníčku." dodala sarkasticky Kaiya.
Pomaly, ale isto začalo vychádzať Slnko. Prvé ranné lúče objímali koruny stromov, žlté hlávky púpav a mnoho iných rastlín i drobných zvierat. Slnko prebúdzalo k životu všetko živé, mravce i včely sa usilovne pustili do práce, deti sa začali hrať pri svojich rodičoch ktorý tvrdo pracovali na panských roliach. Kaiya i Niley spoločne, bok po boku, kráčali spletitými, kamennými uličkami starodávneho mesta. Obe boli unavené no bolo potrebné nájsť nejaké bezpečné miesto na oddych. Miesto, kde by sa nik nezaujímal o dve mladé ženy.
„Neďaleko odtiaľto stojí úkryt pre hľadaných zločincov, tam budeme v bezpečí."
„A to tam budú, akože aj nejaký zločinci?"
„Skús si to vyveštiť." dodala Kaiya a zasmiala sa. Niley jej venovala dlhý, vyčítavý pohľad. Kráčali už len pár minút, keď narazili na ošarpaný, drevený domček. Chýbali mu dvere i okenica a prinajlepšom by sa o ňom dalo povedať, že už má najlepšie roky za sebou. Ťažko sa dalo uveriť tomu, že ho nezničí aj obyčajný závan vetra. Niley si ho poriadne prezrela.
„To si robíš srandu, však? Toto má byť nejaký tajný zločinecký brloh?" dodala so zdeseným výrazom na tvári. Kaiya sa len usmiala a vošla dnu.
„Ona sa musela určite zblázniť." zašepkala si Niley a vošla za polelfkou.
V jedinej malej miestnosti ktorá v dome bola vládla tma. Všade sa rozprestieral ťažký pach plesne a rôznych iných vecí nevoňajúcich práve po ružiach.
„Vitaj, Kaiya." ozval sa zrazu hrubý, mužský hlas. Z temnoty sa vynorila vysoká postava.
„Vidím, že si si priviedla aj hm.... kamarátku. Takže dnes zaplatíš dvojnásobok." dodala postava.
„Ale no tak, dobre vieš aké ťažké je v tejto dobe zohnať nejaké peniaze, nemohol by si spraviť výnimku a povedzme, udeliť mi vernostnú zľavu?"
„Poznáš pravidlá, žiadne zľavy, žiadna náhrada škody. Buď zaplatíš celú sumu, ale môžeš spolu s kamarátkou vypadnúť."
„Dobre teda." odvetila polelfka a s hlbokým povzdychom podala mužovi vrecúško s peniazmi. Muž ho poťažkal a s úsmevom na tvári otvoril dvere vedúce do pivnice.
„Prajem príjemný pobyt." prehodil predtým, ako drevené dvere s buchnutím zavrel.
Pivnica nevyzerala o nič lepšie ako chalúpka. Bola síce obrovská, ale zato plná ľudí. Krčili sa tu v kútoch muži, ženy a dokonca aj deti. Niektorý si spokojne vychutnávali hru s kockami a pochlipkávali pri tom alkohol z malých pohárikov. Ďalší si užívali svoje drahé cigary a zabávali sa tým že sa snažili vypúšťať dymové kruhy. Kaiya schmatla Niley že ruku a viedla ju do najvzdialenejšieho kúta. Tam si spoločne sadli na zem pokrytú nejakým starým, deravým kobercom.
„Takže kde chceš začať?" spýtala sa Kaiya.
„Neviem.. čo napríklad vieš o tom mužovi ktorý tvoju rodinu väzní." odpovedala s myknutím pliec.
„Volá sa Narrah a je niečo ako kráľov najbližší radca."
„Takže bude mať okolo seba množstvo strážcov. Je vôbec nejaká šanca sa k nemu dostať?"
„Narrah strážcov nepotrebuje, on sa vie o seba postarať viac ako dobre. Mohli by sme sa k nemu dostať aj dnes večer. Len neviem, ako by sme s neho mohli dostať nejaké informácie."
„Získavanie informácií, nechaj na mňa. Máš nejaké tušenie kde sú držaní?"
„Pred pár rokmi som počula niečo o veži v Starej kotline. Tam vraj kedysi väznil niekoľkých svojich nepriateľov. Nikdy som tam však nebola."
„Stará kotlina? Nie je to miesto, kde sa pred 534 rokmi odohrala bitka o starý lom na zlato?"
„Hm... myslím že by to aj mohlo byť ono."
„Je tam jedná stará veža a kolujú o chýry že vraj tam žije rozhnevaný duch. Dosť často totiž odtiaľ počuť výkriky a štrngot reťazí." Na túto poznámka nemala Kaiya silu odpovedať. Takže jej rodina možno predsa len žije v nejakej starej veži kde budú zrejme mučení. Toto nové poznanie jej do žíl vlialo silu bojovať a zachrániť tak svoju rodinu.
„Nebolo by najlepšie vyraziť hneď teraz?" spýtala sa Kaiya, už ďalej nechcela len vyčkávať a plniť cudzie rozkazy. Bola rozhodnutá zachrániť svoju rodinu za každú cenu, aj za cenu vlastného života.
„Wau.. nejak si sa rozohnila. Ale prečo nie. Poznám jedno miesto, kde vedie všetci o všetkom, myslím že tam nájdeme nejaké informácie." dodala a vstala. Únava z nich opadla tak rýchlo, že nestihli ani vysloviť zbohom. Dlhými krokmi preleteli cez celú pivnicu až k dverám ktorými prišli. Kaiya na ne silno zabúchala. Najskôr sa nič nedialo no po pár sekundách sa dvere otvorili a muž ich pustil von.
Uličky sa napĺňali ľuďmi a zápachom „čerstvých" rýb. Obchodníci pútali zákazníkov na kúpu svojho tovaru nie len nízkou cenou ale aj výstižnými a najmä hlasnými sloganmi, ktoré vykrikovali do všetkých strán. Tržnica sa hemžila ľuďmi rôznych postavení, od tých najchudobnejších, ktorí mali sotva na chlieb až po tých najbohatších, ktorý by si mohli dovoliť kúpiť celé mesto a ešte by im zostala viac ako polovica ich majetku.
Museli sa predierať davom ľudí aby sa dostali na druhú stranu. Chvíľami sa to zdalo takmer beznádejne no predsa len sa im to podarilo. Zabočili doprava, a neustále kráčali rovno až sa ocitli pred hostincom U starého vola. Krčma nepôsobila nijak dôveryhodne. Cez nízke zábradlie bol prehnutý nejaký opitý občan a veselo vracal na kvety krčmárovej manželky. Kaiya sa prekvapene pozrela na Niley, tá sa začervenala a uhla pohľadom.
„Dievča, ty ma normálne prekvapuješ." zasmiala sa Kaiya.
„Hm... noo... stáva sa. Ty ale radšej počkaj vonku väčšina tunajších návštevníkov by boli radi keby mohli odovzdať nejakú polelfku kráľovi." dohovorila a už aj zmizla za zavretými dverami. Kaiya sa zatiaľ chrbtom oprela o kamennú stenu. Slnko stúpalo čoraz vyššie a prinášalo so sebou aj neznesiteľné horúčavy. Polelfka na tom bola ešte horšie pretože musela mať tvár zahalenú kapucňou. Nikto nesmel vedieť, čo je zač.
„Toto je fakt šialený deň." zašepkala „a všetko to začalo tak normálne." Obyčajná nájomná vražda sa zmenila na niečo tak neuveriteľné, ako je to mladé dievča. Ale čo ak Niley hovorí pravdu? Čo ak jej má práve ona pomôcť oslobodiť rodinu. Zvládnu to? Dokáže sa potom pozrieť do očí svojej matka? Svojmu otcovi? Po tom všetko čo spáchala? Po všetkých vraždách ktoré vykonala? A čo povie Bakanovy? Miluje ho ešte stále? Zavrela oči. Nemalo význam trápiť sa týmito otázkami pokiaľ nie je isté že jej rodičia a milenec skutočne ešte žijú. Ale čo ako nie? Čo ako sú už dávno po smrti a ona všetkých tých ľudí zabila zbytočne?
Dvere sa otvorili dokorán a vybehla z nich Niley. Povzbudivo sa usmievala a niesla pod pazuchou nejaké staré pergameny. Venovala Kaiyre dlhý pohľad a naznačila jej, nech ju nasleduje.
„Takže, čo máš?" spýtala sa nedočkavo polelfka.
„Mám dve správy, jednu dobrú a jednu zlú. Ktorú chceš počuť ako prvú?"
„Tú dobrú."
„Stretla som tam jedného chlapíka, donedávna pracoval pre Narrada práve v starej veži, kde mal dávať pozor na dvoch elfov a jedného človeka. Čiže dobrá správa je, že tvoja rodina ešte stále žije."
„A tá zlá správa?" vyzvedala nedočkavo. Pri svojom povolaní, si už zvykla na to, že nič nie je také dobré ako sa to na prvý pohľad môže zdať.
„Ten Narrad sa už dozvedel o tom že si ma včera večer nezabila a niekedy okolo poludnia vyráža do veže aby ich zabil." zašepkala. Kaiya zalapala po dychu. Pred očami sa jej zjavili hviezdičky, no okamžite sa zas stratili. Musí zabrániť Narradovy dostať sa k jej rodine.
„Tak mu v tom zabránime."
„Tušila som, že to povieš preto som od neho zohnala tieto staré mapy, Je v nich zaznačená cesta k veži, už stačí len zohnať kone."
„To nechaj na mňa. Teraz choď priamo ku severnej bráne a opusti mesto. Počkaj ma míľu od hradieb." dodala Kaiya a zabočila do tmavej, kľukatej uličky. Niley hľadela ako jej silueta mizne v tme.
„Toto bude ešte veľmi dlhý deň." zašepkala a urobila krok smerom ku severnej bráne.