Cesta na tron - 8.kapitola

8. kapitola

Rukou sa dotkol rany, medzi prstami ucítil lepkavú tekutinu - krv. Celé telo ho nesmierne bolelo. Opatrne sa posadil, pred očami sa mu zahmlilo. Ešte stále bol v pivnici, okolo neho ležali telá. Mŕtve telá jeho spoločníkov i priateľov. Všade bola krv, na kamenných stenách, na zemi, na mŕtvych. Po schodoch kráčala nejaká postava, Minar nedokázal rozoznať o koho šlo.
„Tu je, našla som ho“ zakričala postava ženským hlasom a rozutekala sa k Minarovy. Kľakla si priamo pred neho, ešte stále nevedel kto to je.
„Minar, počuješ ma?“
„Ja...“ viac zo seba nedokázal dostať. Viečka mu ochabli a on opäť upadol do bezvedomia, ktoré ho zbavilo tej hroznej bolesti. O chvíľu prišlo do pivnice pár ďalších elfov a ľudí. Bola to časť z tých ktorý prežili. Opatrne Minara zdvihli a odniesli ho do jedinej nezničenej stavby, kamenného kostolíka. Na drevených laviciach sedelo alebo ležalo niekoľko zranených. Rany mali obviazané čistým, bielym plátnom ktoré sa postupne farbilo do červena. Vzduch v kostolíku bol ťažký a páchol po plesni a krvi. Pomaly Minara položili vedľa ostatných zranených a začali ho ošetrovať. Žena, ktorá ho našla mu ranu na hlave vyčistila a obviazala, potom nasledovalo zranené rameno.
„Ako je na tom?“ spýtal sa jeden zo zranených, ktorý ležal pri Minarovy.
„Stratil veľa krvi, ale dostane sa z toho.“ odpovedala mu žena. Zranený sa spokojne usmial a zavrel oči. Žena, ktorá bola predtým ako sa k moci dostal Niad uznávaná bylinkárka, odišla od zranených do rohu kostolíka. Tam už bol pripravený kotlík s podivne zapáchajúcou, bublajúcou tekutinou. Zhlboka sa nadýchla tej omamnej vône a prihodila niekoľko sušených byliniek. Tekutina vyprskla do výšky a zmenila farbu z žlnej na červenú. Drevenou vareškou začala miešať, pomaly, opatrne pretože nič sa nesmie uponáhľať. Nad kotlíkom sa vznášal sivý opar. Vôňa elixíru sa rozšírila po celom kostolíku, niekoľký zranený zvedavo hľadeli na starú bylinkárku. Peola s vytreštenými očami miešala tekutinu a odriekavala pri tom potrebné zaklínadlá. Jej pery sa síce pohybovali no nevydali ani hlások. Odrazu stíchla, opar nad cínovým kotlíkom sa stratil a v kotlíku vrela bezfarebná tekutina. Opatrne si trochu naliala do sklenenej fľaštičky a rozbehla sa k Minarovy. Na to, aká bola stará bežala dosť rýchlo. Zastavila pred Minarom a prehľadnú tekutinu mu bez okolkov naliala do hrdla. Ifrit poslušne prehĺtal. Mŕtvolne bledá pleť pomaly dostala farbu a Minar otvoril oči.
„Kde to som?“ spýtal sa zachrípnutým hlasom.
„V kostole.“ odpovedala mu bylinkárka
„Čo sa stalo?“
„Náš tábor vypálili.“
„Takže to nebol iba sen. A Loorea je kde? Len mi nepovedz že ju skutočne uniesli.“
„Bohužiaľ.“ Minar sa pokúsil postaviť, jeho pokus nevyšiel a on klesol späť na lavicu.
„Musíme jej okamžite niekoho poslať na pomoc.“
„Pane, väčšinu bojovníkov zabili a tí čo prežili sú zranení alebo až príliš unavení.“
„Tak pôjdem ja.“ dodal ifrit a opäť sa pokúsil vstať, tento raz úspešne.
„Prichystaj mi veci na cestu.“ prikázal.
„Ale pane,...“
„Už som povedal.“ Bylinkárka sa uklonila a odkráčala niekde preč. Minar sa poobzeral okolo seba, takmer všetky lavice boli obsadené. Niektorí zranení stonali, iní len ticho čakali na smrť. Nahlas so povzdychol. Roky a roky pracoval na tom, aby udržal Hnutie odporu pokope a aby nik nezistil kde sú ich sídla a potom príde jediný deň a všetko je stratené. Bojovníci sú mŕtvi a spolu s nimi zomrela aj nádej na porazenie Niada. Bylinkárka sa o chvíľu vrátila, v jednej ruke zvierala dlhý, ostrý meč a sťít zatiaľ čo v druhej ruke mala brnenie. Všetko podala Minarovy.
„Kone a ostatné veci sú pripravené a čakajú vonku.“
„Kone?“ prekvapene sa spýtal Minar.
„Samozrejme, hádam ste si len nemysleli že vás nechám íšť samého a ešte k tomu v takomto stave.“
„A kto sa bude starať o zranených? Peola potrebujú ťa tu.“
„Moje dve žiačky to zvládnu a ja zatiaľ pomôžem nájsť to úbohé dievča.“ povedala rozhodne a vypochodovala von. Minar nahnevane zakrútil hlavou, obliekol si krúžkovanú košeľu, pripol opasok s mečom a i on vyšiel von. Pred kostolom stáli dve kone, majestátne hnedáky nervózne hrabali kopytami. Peola už na jednom z nich sedela. Minar sa usmial, keby nebol zranený, určite by sa svižne vyšvihol do sedla ale tentoraz vysadal pekne pomaly.
„Vieš ktorým smerom sa vydali?“ spýtal sa keď konečne sedel na koni. Uprel pohľad na bylinkárku, jej normálne hnedé oči sa menili na belasé, to znamenalo že Peola má opäť jednu zo svojich vízií.
„Áno, a okrem toho viem aj to že Loorea už nie je s upírmy.“
„Chceš mi tým povedať, že sa jej podarilo utiecť?“
„Pomohol jej pri tom váš brat.“
„Môj brat?“
„Áno pane, váš brat pomohol Corowe vziať Looreu a utiecť.“
„Čože? Corowa žije?“
„Prešli cez Rewnu.“ dodala Peola, spojenie sa prerušilo. Minar chcel vedieť viac, no vedel že ako sa raz spojenie preruší už sa nedá opäť nadviazať. Uprel pohľad na zničenú dedinu. Väčšina domov sa zmenila na popol a tých pár ostatných ešte doháralo. Nízke plamene sa veselo zahryzli do drevených základov a zanechali po sebe nevídanú spúšť. Úzke uličky boli plné mŕtvol.
„Určite nás niekto zradil. Ale kto to mohol byť?“ spýtal sa Minar sám seba.
„Elf menom Wiaolin“ odpovedala mu takmer okamžite bylinkárka.
„Ako to vieš?“
„Pane, ako som má už raz povedala, viem toho mnoho.“ dodala a popohnala koňa. Minar sa opäť zahľadel na dedinu. Potom popohnal koňa aby dobehol Peolu. To bol naposledy čo ho niekto videl v dedine Hnutia odporu