Cesta na tron - 10.kapitola

10. kapitola

Boli to už tri dni čo sa ich cesty rozdelili a Loorea nedokázala prestať myslieť na tú chvíľu keď Arveho objala. Znova a znova si prehrávala v mysli dookola tých pár sekúnd.
„Neďaleko odtiaľto leží malá dedinka, tam zoženieme nejaké jedlo.“ prehovorila Corowa.
„A mohli by sme im povedať o prichádzajúcej vzbure...“
„Neviem či to bude najlepšie urobiť práve teraz, keď ešte nič nie je isté.“
„Bude to dobré,“ začala Loorea „aspoň budú mať čas rozhodnúť sa, ktorú stranu si zvolia.“
„Ako myslíš, toto je tvoja vzbura.“ ukončila Corowa s úsmevom na červených perách.

Slnko pomaly ale isto zapadalo, obloha sa sfarbovala do červena. Nízke domčeky, učupené na kraji lesa sa ponorili do tmy. Jediným svetlom ktoré žiarilo naprieč nocou bolo slabé svetlo mesiaca a jeho sestier - hviezd. Z lesa vyšli dve postavy, obe zahalené do čierneho plášťa. Ladná, akoby tanečná chôdza jednej z nich prezrádzala že to nebude len len obyčajný človek. Niesla sa ľahko, zdalo sa že sa ani nedotýka zeme. Bez najmenšieho zaváhania kráčali priamo k hostincu. Už zďaleka ste mohli začuť veselý spev opilcov a nadávky hostinského.
Corowa otvorila dvere a spoločne vošli dnu. Vzduch bol ťažký, takmer nedýchateľný priam až presiaknutý dymom a potom. Kráčali priamo k pultu.
„Máte dve voľné izby?“
„Samozrejme že máme voľné izby, problém je však v tom, že si nie som celkom istým tým, že máte čím zaplatiť.“ Upírka z koženého mešca pripnutého na opasku vybrala tri zlaté mince. Krčmár prekvapene vypúlil oči a usmial sa.
„Želáte si aj večeru?“
„Áno, do izby.“ dodala jedna z nich. Spoločne už nasledovali hostinského do izieb. Chodba na druhom poschodí bola priam preplnené dverami, boli všade kam ste sa pozreli. Viedol ich sebavedomým krokom do tých úplne vzadu.
„Večeru vám prinesú o pár minút, keby ste hocičo potrebovali, stačí potiahnúť za šnúrku, ktorú máte neďaleko postele. Dúfam, že sa vám bude u nás páčiť.“ dodal, uklonil sa a odišiel dolu.
„Myslím že je čas ísť spať.“ povedala upírka pozerajúc na zívajúcu Looreu.
„Súhlasím... Dobrú noc.“
„Aj tebe zlatko.“ Ifritka otvorila dvere a vošla dnu. Izba bola malá, no zariadená pomerne slušne. Pod oknom stála drevená posteľ a oproti nej bol stôl s dvoma stoličkami. Loorea sa unavene hodila do postele. Cítila sa tak hrozne unavená, takmer už nevládala držať oči otvorené. V tom sa ozvalo zaklopanie na dvere.
„Vstúpte.“ prehovorila zachrípnutým hlasom. Vošlo mladé dievča, nemohlo mať viac ako pätnásť. V rukách držalo tácku s jedlo, opatrne ju položila na stôl a s úklonom vyšla von. Loorea prekonala svoju únavu a s obrovským sebazaprením vstala. Priniesli jej čudne voňajúcu polievku, kúsok opečeného kuraťa a samozrejme čašu s vínom. S chuťou sa do toho pustila. Polievku, ktorá lepšie chutia ako voňala zjedla ako prvú, jej telo zaplavilo príjemné teplo. Keď konečne dojedla, vstala a poprechádzala sa po izbe.
Celkom v rohu miestnosti zazrela malé zrkadlo. Nedokázala odolať pokušeniu pozrieť sa doň. Odkedy prebudili jej schopnosti, pozrela sa do zrkadla len raz. Z druhej strany na ňu hľadelo dievča asi v rovnakom veku no na starú Looreu sa takmer vôbec nepodobalo. Malo vychudnutú tvár s výrazne vystupujúcimi lícnymi kosťami a samozrejme tetovanie. Veľmi si sa zmenila, pomyslela si. Musela však uznať, že teraz vyzerala oveľa dôstojnejšie.
Postupne, ako ubiehali dni sa jej vracala aj schopnosť cítiť. Stále však necítila tak ako predtým, akoby boli jej emócie ukryté pod hrubým závojom, cez ktorý sa nedalo za žiadnu cenu preniknúť.
Rukou sa dotkla tetovania, po celom tele je prebehli zimomriavky. Nebolo jej to však vôbec nepríjemné, práve naopak upokojilo ju to. Usmiala sa na tú známu neznámu v zrkadle a ľahla si do postele. O pár minút prišiel spánok.
Tak ako každý večer sa jej aj dnes snívalo o Arvem a Coorainovy. Najskôr zazrela upíra ako sa na ňu veselo usmieva no ruky i ústa ma špinavé od krvi. Volal ju k sebe no ona sa nedokázala pohnúť. Potom sa objavil Arve, v ruke zvieral luk a mával jej. Loorea sa však nedokázala ani pohnúť. O chvíľu sa obaja stratili a ona mohla pokojne spať.

Ifritka sa zobudila kvôli slnečným lúčom ktoré ju láskali po tvári. Spokojne zazývala a vstala. Na stole ju už čakali raňajky. Tvár si umyla v porcelánovej mise, ktorú mala pripravenú na nočnom stolíku a vlasi si prečesala hrebeňom. Takmer zhíkla keď zazrela nové šaty, ktoré boli úhľadne uložené. Rýchlo si vyzliekla tie staré a hurá do nových. Konečne, po dlhom čase bola so sebou spokojná. Vyšla von z izby a zaklopala na dvere do izby kde mala prenocovať Corowa. Nik sa neozýval. Zaklopala teda ešte raz... stále nič.
„Zvláštne.“ zašepkala a po schodoch zišla dole. Aj napriek tomu že bolo skoro ráno, v hostinci už sedelo niekoľko ľudí. V zjavne podguráženej nálade ešte zo včerajšieho večera riešili najnovšie mieste klebety. Upírku zazrela sedieť v tom najtmavšiom kúte, kde nedopadal žiaden lúč svetla.
„Dúfam že sa ti páčia.“
„Žartuješ? Sú to tie najkrajšie šaty, aké som kedy mala. Ďakujem mama.“ dodala a silno Corowu objala.
„Ak sa chcem čo najrýchlejšie dostať k sopke, bude musieť zohnať nejaké kone.“ povedala zamyslene.
„A ja by som dnes mala prehovoriť pred ľuďmi.“
„Ty...ty... si ifritka.“ vykoktal hostinský ktorý práve kráčal okolo ich stola. V zelených očiach sa mu zračilo prekvapenie i strach.
„Ja som si myslel že ste všetci vyhynuli.“
„Ona nie je len tak obyčajná ifritka,“ začala upírka „ona je dcérou Diana, najlepšieho kráľa Elaqui.“
„Takže je pravda to čo sa hovorí, že skutočná kráľovná prichádza.“ posledné slová zašepkal. Upírka ani ifritka nedokázali určiť či ho toto nové poznanie potešilo alebo len prekvapilo. Ešte niekoľko ráz si Looreu premeral až napokon zvolal: „Pomôžem vám. Zvolám ľudí, aby pred nich ich budúca kráľovná mohla predstúpiť.“
„Ďakujem.“ odvetila mu Loorea trasúcim sa hlasom. Hostinský ich opustil.
„Zvládneš to.“ povzbudila ju Corowa.
„Len aby.“ Ešte nikdy nerobila niečo také. Vždy patrila k tým, ktorý stáli v dave a počúvali, nikdy nebola tá ktorá mala rozprávať. Keď si to uvedomila ucítila v bruchu nepríjemné mravčanie. Nahlas si povzdychla. O pár minút sa hostinský vrátil.
„Vonku na vás čakajú ľudia.“ povedal s hlbokým úklonom. Ifritka pomaly vstala, kolená sa jej triasli od strachu. Krčmár ich vyviedol von, na malé okrúhle námestie zaplnené davom ľudí. Uprostred neho stálo malé, okrúhle pódium. Loorea kráčala priamo k nemu. Cestou je sprevádzali prekvapené i nenávistné pohľady ľudí. Niekoľký ľudia sa na ňu povzbudzujúco usmiali. Mala chuť utiecť, utiecť niekam ďaleko kde by od nej nik nechcel príhovor. No tak, Loorea premôž sa, zvládneš to. Opakovala si neustále v duchu. Vyšla po drevených schodíkoch. Stála tvárou v tvár svojmu ľudu. Strach z nej akoby zázrakom opadol a ona sa usmiala.
„Ďakujem vám, že ste sa dnes zhromaždili aby ste si vypočuli to, čo vám chcem povedať. Volám sa Loorea, som dcérou kráľa Diana,“ dav si začal šepkať „a tým pádom aj právoplatná kráľovná Elaqui. Chcem vás požiadať o pomoc pri mojej ceste na trón.“
„Ako vieme, že nám neklameš a že si skutočná kráľovná?“ vykríkol niekto z davu.
„To že som skutočná Dianova dcéra vám nemám ako dokázať, takže je len na vás či mi uveríte alebo nie.“
„Dôkaz máme,“ ozvala sa zrazu upírka a postavila sa k Loorei „ kráľ Dian mi dal pri Looreinom narodení pradávny amulet so symbolom jeho rodu.“ Strčila ruku pod čierny plášť ktorým mala pred slnečnými lúčmi ukrytú pokožku a vybrala tmavé zamatové vrecúško. Potiahla za šnúrku a vybrala amulet. Zlatý kov sa odrážal od ranného slnka a svietil do očí prítomných.
„Ten symbol poznám.“ vykríkol niekto a do vzduchu sa zdvihla ruka s prsteňom na ktorom bol rovnaký znak.
„Tento prsteň som dostal od kráľa pri jednej z mojich návštev pred sedemnástimi rokmi.“ vysvetlil hlas a stíchol.
„Takže dôkaz máme.“ zašepkala ifritka a usmiala sa na svoju matku. Slova sa ujala Corowa.
„Ľudia, určite už máte dosť života v biede a neustálom strach z útokov upírov. Vzoprite sa Niadovy. Pomôžte mne a mojej dcére a sľubujem vám, že sa za jej vlády budete mať oveľa, oveľa lepšie ako dnes. Už sa ďalej nebudete musieť báť útoku upírov pretože ich všetkých do jedného vyhladíme. Opäť nastane zlatý vek, budete žiť slovodne šťastne. To vám prisahám.“ Dav stíchol, chvíľami sa zdalo že ani nedýchal. Ľudia hľadeli jeden na druhého, nevedeli čo povedať. Napokon sa predsalen ozval nadšený jasot. Dav tlieskal a kričal.
Corowa sa taktiež šťastne usmiala a objala ifritku.
„Už by sme mali vyraziť.“ povedala Corowa. Loorea len prikývla a zišla medzi ľudí. Mnohí sa jej uklonili, iný je popriali mnoho šťastia. Našli sa aj taký, najmä deti, ktoré sa chceli skutočnej kráľovnej dotknúť.
Upírka podišla k hostinskému ktorého oči priam žiarili od šťastia.
„Kde sa tu dajú zohnať dva kone?“ spýtala sa Corowa.
„Čože, vy už odchádzate? Určite vás čaká niečo dôležité. Kone vám zoženiem, nechajte to na mňa.“ dodal a stratil sa v dave radujúcich sa ľudí. Corowa s úsmevom na perách sledovala ako sa Loorea hrá z deťmi. Veselo sa s nimi držala za ruky a tancovala. Všetko vyzeralo tak dokonale. Lenže upírka vedela že takto to nebude stále, nadíde deň keď väčšina s týchto ľudí položí život za jej dcéru. Cítila že bitka v ktorej sa rozhodne o osude celej Elaqui sa blíži. Tam sa uvidí, či zvíťazí dobro v podobe Loorei alebo zlo v podobe Niada a jeho besniacich upírov. Bude to tá najhoršia vojna akú Elaqua zažije a mnoho dobrých ľudí v nej stratí to najcennejšie - svoj život. Smutne si povzdychla. Videla šťastie v detských očiach a nechcela, netúžila ho zničiť či dokonca zmeniť na bolesť. Lenže inak to nejde, ak ľud nechce žiť v krutovláde Niada musí sa vzoprieť, musí bojovať. Hostinský sa o chvíľu zjavil. Tvár mal červenú a na čele sa mu perlil pot.
„Zohnal som vám kone,“ prehovoril zadýchane. „prikázal som, aby ich pripravili na cestu.“
„Ďakujem.“ odvetila zamyslene. Loorea sa z úsmevom postavila k matke.
„Budeme u musieť ísť.“ povedala jej Corowa, tvár mala bez výrazu.
„Dobre.“ Spoločne, vedené hostinským, kráčali cez dedinu. Ľudia im na rozlúčku mávali, usmievali sa, priali im veľa šťastia. Neďaleko lesa stál mladík a za uzdy zržal dva kone. Jedného bieleho ako čerstvý sneh a druhého černejšieho ako tá najčernejšia noc. Obe vyskočili do sediel.
„Večne vám zostanem vďačná za to čo ste pre nás urobili.“
„Niet zač, kráľovná Loorea. Ste si isté, že nepotrebujete nejakých ochrancov, naši muží by ochotne obetovali svoje životy, za ten váš.“
„Sme si isté, tam kde ideme, nebude potrebovať žiadnych ochrancov.“
Naposledy sa na hostinského usmiala a spoločne s Corowa popchli kone.