Cesta na tron - 12.kapitola

12. kapitola

Netrvalo dlho a Loorea spoločne s Corowou dorazili k sopke Wieroi unavene zosadli z koní.
Tma zahalila svojimi mocnými krídlami krajinu a tá sa ponorila do hlbokého ticha. Ani len lístie na strome nezašušťalo.
„Dnes večer si neoddýchneš, hneď ako doješ opäť vyrazíme aby sme tam boli ešte skôr ako vyjde slnko.“ Loorea len prikývla, bola unavená z niekoľko dňovej cesty. Takmer nedokázala pohnúť prstom. O pár minút už opäť sedela v konskom sedle. Odrazu sa cez lístie stromov predralo svetlo. Najskôr to bol len tenučký pásik no postupne sa rozširoval, zväčšoval. Z čista jasna sa pred nimi zjavila brána, mala klenbový tvar. Zdalo sa, akoby bola vyrobená zo zlata, odrážala od seba jas hviezd.
Loorea i Corowa s vyjavenými tvárami sledovali červené plamene ktoré oblizovali dolnú časť brány. Ifritka sa nedokázala ubrániť pocitu že už viac nepatrí do tohto sveta, ona patrí do sveta za bránou. Vykročila smerom k nej.
„Loorea, počkaj.“ kričala Corowa no ifritka ju nepočula, nevnímala. Iba sem smerovala jej cesta, do sveta za bránou, len tam ju čaká šťastie. Stačí urobiť posledných pár krokov a bude tam, na mieste kde jej už nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Zhlboka sa nadýchla a vykročila v ústrety novej, dobrej budúcnosti.
„Loorea okamž...“ viac nepočula. V tom momente ako prešla bránou sa sotva na pár sekúnd ocitla vo vákum. Nič nepočula, nevnímala. No akonáhle však prešla na druhú stranu, všetky pocity, predstavy zmizli. Rýchlo sa obrátila, bola na druhej strane. Až teraz zazrela ako sa pod poryvmi vetra vlní tenká vrstva látky ktorou bola brána prikrytá.

Corowa neveriacky hľadela na Looreu, chcela ju zastaviť no skôr ako sa vôbec stihla pohnúť zmizla. Jednoducho sa stratila ako popol vo vetre. Okamžite sa rozbehla k tej zlatej bráne, aj ona chcela prejsť na druhú stranu no namiesto toho ucítila na hrudi ochromujúcu silu a odhodilo ju o niekoľko metrov ďalej. Aj napriek páleniu po celom tele vstala, zlostne zavrčala smerom ku bráne. Nemohla nechať Looreu samu, musela jej pomôcť opäť šla smerom k bráne, tentoraz už pomaly, opatrne. Upokoj sa, upokoj sa. Opakovala si neustále v duchu. Natiahla ruku smerom ku sivému závoju. Opäť jej telom preletela silná vlna energie a tak upírka spadla na zem.

„Kto si?“ spýtalo sa dievča v červených šatách, jej tvár lemovalo tetovanie. Nemohla byť staršia ako Loorea.
„Volám sa Loorea a tvoje meno je?“
„Oliwien.“ odpovedalo dievča a čiernymi očami si premerala Looreu. Malo dlhé vlasy farby pšenice a pleť farby mlieka.
„Upírka“ zasyčala Oliwien keď zazrela Corowu na druhej strane.
„Ona je tu vlastne so mnou.“
„Odkedy sa ifriti spolčujú s upírkmi?“
„Ja s ňou nie som spolčená, je to moja matka.“
„Matka?“
„Prečo sa nemôže dostať k nám?“ povedala Loorea prechádzajúc prstami po závoji.
„Cez bránu sa dostanú len ifriti, nik iný.“
„Idem za ňou.“
„Späť sa nedostaneš pokiaľ nemáš ukončený výcvik.“
„Ale ja musím ísť za ňou.“
„Von sa nedostaneš ale ak jej chceš niečo odkázať môžem to urobiť aj ja.“
„Dobre. Povedze jej, že som v poriadku.“ dievča prikývlo a s hlbokým nádychom prešlo skrz závoj. Loorea so záujmom sledovala ako sa postupne mení výraz na tvári jej matky, nakoniec sa len usmiavala, zamávala Loorei aj napriek tomu že ju nevidela a usadila sa do mäkkého machu. Oliwien jej však niečo povedala a tak vstala a vyjavene si ju prezerala napokon sa otočila a rozbehla do lesa.
„Čo si jej povedala?“ spýtala sa Loorea prekvapene.
„Len to, že jej pomoc teraz potrebuje niekto oveľa, oveľa viac.“ Loorea sa opäť chcela niečo spýtať no dievčina len zavrtela hlavou.
Až teraz si Loorea všimla aký je ten svet za bránou rozdielny. Tam, na druhej strane vládla hlboká noc zatiaľ čo tu svietilo jasné, žiarivé slnko. Vychutnávala si ten čerstvý vzduch, sviežu vôňu lúčnych kvetov, lúče slnka hladiace ju po tvári. Všade samé lúky, kvety a živé bytosti. Mnoho zvierat, srnky, zajace, medvede. Všetky však boli úplne krotké, pokojne sa prechádzali okolo dvoch dievčat ktoré šli popri nich.
Únavy sa Loorea zbavila neskutočne rýchlo. So záujmom si prezeral krajinu v ktorej sa ocitla.
„Ako je možné že tam, na druhej strane vládne noc, zatiaľ čo tu je krásny letný deň?“
„Aj tu je noc,“ začala Oliwien „všetko to čo práve v tomto momente vidíš je len kúzlo ktoré sme vytvorili. Určite vieš že upíry sú najmocnejší v noci a tak sme si tu vymenili deň za noc aby sme sa mohli v prípade potreby lepšie brániť.“
„Netušila som že ifriti sú taký mocný kúzelníci.“
„Ifriti skrývajú mnoho tajomstiev.“ povedala. Stáli pred mocne vyzerajúcim dubom.
„Priprav sa na jedno z nich.“ zašepkala záhadne a predniesla dve slová v jazyku ktorému Loorea nerozumela. Dub sa z hlasným zapraskaním presunul doľava a odhalil mesto, mesto plné ohňa. Loorea s otvorenými ústami hľadela na tú nádheru ktorá sa jej rozprestierala pred očami. Vysoké veže sa tiahli do výšky oblakov a ich vrchol sa zo zeme ani nedal zazrieť. Bolo ich tam niekoľko desiatok, či dokonca stoviek. A potom ten obrovský plameň uprostred všetkého. Potichu praskal a dodával energiu všetkým ifritom ktorý žili v tomto meste. Bol obrovský, nie priam gigantický. Zhlboka sa nadýchla, aj ona chcela prijať energiu ktorú jej plameň núkal. Z radosťou ktorá jej bola doteraz neznáma pohľadom zastavila na najväčšej a najdokonalejšej budove.
„Je to katedrála.“ povedala Oliwien akoby čítala jej myšlienky. Budova bola postavená z lesknúceho sa čierneho mramoru.
„Práve tam oslavujeme oheň.“ prehovorilo dievča keď po mramorových schodoch schádzali do mesta. Každý ich krok bol sledovaný stovkami čiernych očí. Ifriti neboli zvyknutí na cudzincov. Niektorí hľadeli vyľakane, iní prekvapene a ďalší nahnevane. Bolo to už veľmi dávno čo stretli niekoho nového, cudzieho.
„Kto to je?“ ozval sa ifrit ktorý im skočil do cesty. V jeho čiernych očiach sa zračila zlosť.
„Do toho teba nič, ona ide priamo za Neirlenom.“ pri vyslovení toho mena ifrit o krok ustúpil a sklopil zrak.
Kráčali sotva pár minút až sa ocitli pred veľkolepým domom. I on bol postavený z čierneho mramoru a jeho dvere boli zdobené najrôznejšími drahými kameňmi.
„Tu býva Nierlen.“ prehovorila Oliwien.
„Hm... a kto to ten Nierlen vlastne je?“
„V podstate niečo ako náš vodca a zároveň aj učiteľ.“ viac nepovedala, jednoducho vykročila do domu.
Dvere sa otvorili ešte skôr ako siahli na kľučku. S ľahkosťou prekročili prah a ocitli sa v luxusnej sále. Všade okolo stál drahý nábytok, zlaté, strieborné či dokonca medené svietniky. V každom z nich horela svieca. Aj napriek tomu vládla v izbe strašidelná tma. Na stenách viseli desivé obrazy. Ich oči akoby sledovali každý ich krok.
„Vitajte.“ prehovoril chrapľavý hlas.
Z tieňa sa vynoril vysoký, starý muž. Hnedé vlasy mal prepletené striebornými prameňmi no jas v jeho čiernych očiach žiaril jasnejšie ako kedykoľvek predtým. Na snedej tvári sa vynímalo jeho tetovanie.
„Oliwien, ďakujem že si ju priviedla.“ Ifritka sa len uklonila, zvrtla sa na opätku a vyšla von.
„Moje meno je Nierlen.“ predstavil sa ifrit s miernym úklonom hlavy.
„Ja som Loorea.“
„Ja viem a dokonca poznám aj dôvod prečo si prišla. Poviem ti len jedno, ifriti budú bojovať po tvojom boku ale najskôr budeš musieť absolvovať výcvik. Budeš sa musieť naučiť používať tvoje nové schopnosti. Pomaly sa blíži chvíľa keď sa všetky tvoje emócie vrátia, budeš sa musieť na tú chvíľu pripraviť.“ hovoril a pritom sa neustále prechádzal po izbe.
„Dobre.“ odpovedala len, vedela že hádať sa je zbytočné a okrem toho schopnosti ktoré v nej driemali sa o chvíľu prederú na povrch a ak ich nebude vedieť ovládať môže sa stať niečo skutočne zlé.
„Výcvik začne už zajtra ráno.“ oznámil jej s kamennou tvárou.