Bitka o pevnosť Asutetas

Bitka o Asutetas
Temná miestnosť. Jedine čo ju osvecuje sú horiace sviečky postavene do kruhu okolo muža ktorý kľačí na kolenách, pričom má zavreté oči a niečo si potichu šeptá sám pre seba. Zrazu sa rozleteli dvere. V nich stojí muž strednej postavy v habite aký nosia mnísi. „Amsut eta tutas, ge eronu go teranosus.“ „Áno, viem o tom. Počul som krik.“ Povedal Gird pričom sa zdvihol do svojej plnej veľkosti. Muž vo dverách odišiel. Gird prešiel do rohu, kde si pomaly navliekal krúžkovanú košeľu a naň platene brnenie. Vyšiel von z miestnosti. Jeho dlhé biele vlasy, ktoré mu siahali až po ramená, a biela tvar s červenými očami spolu s jeho čiernym brnením vytvárali strašidelní obraz, ktorého sa museli všetci báť a rešpektovať. Mal dosť robustnú postavu i keď bolo vidieť že vôbec nehladuje. Mních k nemu opäť pristúpil, pričom bolo vidieť že Gird nie je malého zrastu, mohol mať také dva metre. „Mi garego turis, te nagru so sugorotey. Sigarneja idu gega.“ „Uhm, dobre vedieť. Dobre teda, dones mi Asegit,“ rozkázal si Gird. Mních na chvíľu odbehol a priniesol veľkú katanu, ktorej brit vyzeral akoby bol z vybrúseného ľadu. Gird schmatol Asegit do pravej ruky a svižným krom sa ponáhľal kamenou chodbou. Prešiel niekoľko miestnosti až prišiel na kamenné schodisko.
Pred nim sa odohrávala bitva o nekropolis Asutetas. Paladinovia svetla už prelomili branú predného valu. Bolo ich možno veľa. Chybi bi ľahko rozoznať pretože všetci paladiny a ich armády boli veľmi výrazný na pozadí čiernej trávy a ohňa. Dokonca, bolo jednoduché rozoznať svojich spolubojovníkov pretože boli buď v čiernom brnený alebo to boli rôzne druhy revenantov či gravierov, pričom nekromanty boli viac vzadu.
Gird sa rozhliadol a behom utekal po schodoch do bojového guľášu kosti, kúzel a mäsa. Keď bol už par metrov za schodmi z boku sa na neho rozbehol jeden s paladinou, ktorého brnenie už dostala viacero úderov a bolo na ňom vidieť únavu, s mečom nad hlavou a riadnym rozbehom mieril ku Girdovy. Gird pohodlne vyčkával kým k nemu paladin nedobehne, a keď už paladin bol dostatočne blízko aby sekol. Gird si ležérne ale pritom mrštne kľakol na jedno koleno a jedným úderom do strany urobil s paladina dvoch. Paladinovo telo avšak ešte kúsok zotrvačnosťou letelo, a vrchná polka schytala ešte niekoľko šípov patriacich Girdovy od paladina s rýchlopalnou kušou. Gird sa jemu patriacou ležérnou mršnosťou zvalil na zem, pričom schmatol kamienok na zemi a z otočky ho vrhol proti strelcovi obrovskou silou. Kamienok vrazil strelcovi do krku, a prešiel ním ako by bol z masla, čo bolo ohromne pretože kamienok bol oblý. Gird sa svižne postavil a niekoľkými gestami rúk vysal ostatky životných síl útočnikou, čím ukončil ich posmrtný „tanec“. Gird sa zatriasol zavrel oči a chvíľu mlčky stál, vyskočil na päť metrovú branú do nižšieho nádvoria. Otvoril oči a namieril ruku dlaňou oproti bitve. Opäť zavrel oči a začal potichu niečo šeptať „ .... De akutu sik tak desta!“ a jak to dokričal obloha sčernela ešte viac ako pred tím a z toho mala slnečného svetla čo v týchto temný zemiach bolo, bolo ešte menej. Pričom sa na oblohe vytvárali čierne machule z ktorých začali sršať blesky do paladinou a ich armády. I keď dosť paladinom sa podarilo vytvoriť si magické štíty, ale Girdov zámer sa vyplnil, pretože tam bolo iba malo množstvo tých dostatočne skúsených ktorý dokázali naraz bojovať i udržovať štíty tak vysokého stupňa. Gird opäť veľmi mrštne zoskočil a bežal ďalej do bojovej vravy. Blesky ktoré zoslal boli síce určene paladinom ale i nemŕtva armáda si zobrala svoje. Rady boja dosť zredli lebo nielen už takmer porazená a nie moc inteligentná nemŕtva armáda ale aj paladinovia ktorý boli príliš slabý sa museli stiahnuť do zálohy.
Gird zasunul svoju katanu do pošvy na chrbte, zamračil sa a pomalí začal vykračovať do stredu bitky. Po niekoľkých metroch sa na neho rozbehol jeden z vojakov. Odhodil ho šmahom pravej ruky ako kus handry, bez väčšieho úsilia. Takto prechádzal bojiskom, s riadnou dávkou nudy v tvári. Konečne sa dostal do stredu bitky. Zrazu z nenazdania na Girda zavolal niekto sprava „Čau Gird, ty lofas starý, ako sa máš?“ Bol to Megal. Bol odetý celý v Mitrilovom brnený a rukách držal obojručnú sekeru taktiež z mitrilu. Gird sa pozrel do neba a letmým pohybom ruky odhodil zúrivo vyzerajúceho paladina, čo sa neho rútil ako besný. „Ale. Čo ty poviem. Mám sa úplné na prd.“ „A čo že sa ty stalo?“ Povedal Megal veľmi ironicky. „Napríklad dnes ráno. Teším sa, ako sa konečne telepaticky porozprávam s Frnegom, a v tom začne poplach že nejaký debili útočia, vieš si predstaviť čo je potom roboty a nervozita a iných nezmyslov ktoré vôbec nepotrebujem. Tak rozmýšľam idem za generálom ktorý útočí. Zabijem ho a pošlem pešiakov domou, reku budem mať pokoj ja aj oni. Tak a som tu.“ „To ma byť výzva, Gird?“ „No né, to je dobre maskovaná kliatba aby si sa premenil na blato, ty debil.“ Pričom ironický a výsmešný tón tejto vety nemohol vytvoriť dajaký obyčajný druhoradý dlhoveký. „Do frasa. Na tej kliatbe budeš musieť ešte popracovať.“ Pričom Megal už bežal oproti Girdovy svojou plnou rýchlosťou. Gird sa len zaškeril a v poslednej sekunde sa teleportoval za Megala ktorý sa zahnal do prázdna a takmer spadol na zem. Megal sa prudkým pohybom otočil, pričom sa pokúsil trafiť Girda s otočky. Gird u ale s výsmešnou ležérnosťou chytil čepele, i keď iným by to už zlomilo ruku, druhou rukou vytiahol Asegit a vpichol ho Megalovy do zátylku. Pretože prepichol Megalovy krk nevídal zo seba ani hlásku. S čepele meča ktorá vyšla Megalovy s hrdla kvapkali kvapôčky krvi na jeho plechové topánky. Gird vytvoril okolo seba silové pole aby ho žiadny s paladinou nevyrušoval a telepaticky nariadil podriadému vojsku schovať sa za hradby. Odťal Megalovej mŕtvole hlavu. Prezrel si čepeľ Asegitu, na ktorom nebola už žiadna krv lebo všetka zmrzla a opadala, a zasunul ho do pošvy. Zdvihol Megalovu hlavu a teleportoval sa na hradby. Paladinovia si samozrejme mysleli že nepriateľova armáda sa sťahuje späť za hradby preto začali ešte krvilačnejšie útočiť a dobývať sa dovnútra do opevnenia.
Gird sa postavil na kraj hradieb zavrel oči a vyslovil “Achu eta guerta duge sa duera te gaduerta no sajokal sa megia.“ Zrazu zmizol zvuk. Nikto zo seba nevydal ani slabé písknutie, všetky výkriky sa zmenili len v otváranie úst, ani uder meča, ani vietor, ani nič iné nebolo počuť. Všetci paladiny zrazu zastali pri svojom útoku a započuli Girdov hlas znejúci ako Blesk ktorý vás pravé trafil, a pritom stále len v ich hlavách „Paladinovia impéria. Váš vodca Megar je mŕtvy. Okamžite odíďte. Ktokoľvek tu ostane bude zabitý. Avšak musíte tu zanechať vaše zbrane a vašich mŕtvych druhou.“ Zvuk sa opäť navrátil. Paladinovia hlava-nehlava odhadzovali svoje zbrane, niektorý aj iné časti svojich brnený, a utekali ako splašené zajace. Gird si otočil Megalovu hlavu tvarou k sebe “Megal, Megal. Ako keby som ty to nepovedal na akadémii aspoň sto krá. To že mám pupok a vyzerám jak tlsťoch neznamená že som pomalý či nebodaj slabý.“ Gird sa otočil a zahodil Megalovu hlavu poza plece cez hradby. Gird zoskočil z hradby a ležérnym krokom pokračoval dovnútra. Ešte počas cesty ho zastavil Pagar, jeho správca, ktorý dostal rozkazy ohľadné toho že už nemajú kam dať mŕtvoly a zbrane po útočníkoch. V podstate musel aj Gird rozmýšľať, pretože všetko v nekropoly už bolo s najčistejšej zbrojnej oceli, dokonca ani na príbory nebolo miesto. Nakoniec sa rozhodlo že s mŕtvolami sa bude kompostovať les a zbrane budú darované rieke.
Po tom všetkom sa Gird konečne mohol telepaticky porozprávať s Frnegom, jeho bratrancom s trinásteho kolena ktorého nikdy nemal rád lebo vyrastal v “centra impéria“ Branengu, a neustále sa tím chvastal