Cesta na trón - 1. kapitola

Mesiac svietil vysoko na nebi a osvetľoval strechy malých domčekov rozostavaných niekoľko stôp od seba. V oknách ešte stále svietili sviece alebo lampáše. No i napriek tomu vládlo hlboké ticho. Lístie nešušťalo, sovy nehúkali. Celý svet akoby sa zastavil. Zvieratá zaliezli hlbšie do nôr, aby sa skryli pred chladom, ktorý prichádzal.

Ľudia nemo hľadeli pred seba a čakali. Čas plynul no takmer nič sa nestalo. Snáď len vietor sa správal akosi čudne. Neustále menil smer a chvíľami sa zdalo, akoby šepkal slová v cudzom jazyku, ktoré mu nerozumeli. Vedeli však, že neznamenajú nič dobré.

Nikoho nenapadlo vyjsť von. Možno aj preto si nevšimli postavy, ktoré ich z neďalekého lesa nečujne pozorovali.

„Hlúpy ľudia.“ zašepkala jedna z postáv. Bola to upírka rovnako ako jej spoločníci. Každý z nich mal na sebe ľahké, kožené brnenie, čierny po zem siahajúci plášť a za opaskom pripnutý dlhý, ostrý meč. Ich neopísateľná krása by dokázala okúzliť všetkých.

„A nezabudnite, nesmú tu zostať žiadne stopy a samozrejme, nik nesmie prežiť.“ povedal jeden z upírov – Coorain. Ostatní len súhlasne prikývli.

„Niečo sa blíži.“ šepla Corowa a pozrela sa na dieťa spiace v jej náručí. Musí Looreu ochrániť, musí aj keby ju to malo stáť život. Prižmúrila oči, akoby sa v tom lese niečo pohlo. Hrá sa s tebou tvoja myseľ, povedala v duchu a chcela sa odvrátiť od okna. Keď ich zrazu zazrela. Skupina upírov vychádzala z lesa. Hlavy mali vysoko zdvihnuté a na perách im hral arogantný úsmev.

Corowa podišla bližšie k ohňu. Áno, presne ten teraz bude potrebovať. Akonáhle bola bližšie plamene zažiarili jasným červeným svetlom. Rukou sa dotkla medailónu, ktorý jej vysel na krku. Nosila ho už od detstva. Dala jej ho matka, chvíľu predtým ako ju zabili a teraz bude musieť ona urobiť to isté. Zhlboka sa nadýchla. Mysľou sa snažila zachytiť jednu z bytostí ohňa – salamandru. Nebolo však ľahké zachytiť inú myseľ a ešte ťahšie bolo presvedčiť salamandru, aby  odovzdala odkaz. Corowa prestala vnímať okolie, celkom sa ponorila do svojej mysle. Snažila sa nájsť aj ten najmenší záchytný bod. Boli všade okolo nej. Dotýkali sa jej pokožky, no ona necítila viac ako dotyk motýlich krídel. Cítila akúsi sladkastú vôňu a v diaľke sa ozýval tichý praskot horiaceho dreva.

Mala ju. Držala salamandru vo svojej mysli. Priveď Minara, povedz mu, že potrebujem pomoc. Tvor ohňa nemal na výber. Poslušne sa ho vydala hľadať. Salamandra opustila Corowinu myseľ a tá sa pomaly vracala do reality. Najskôr začula výkrik a plač svojej dcéry. Napokon sa jej vrátil aj zrak. Vonku sa rozpútal boj. Ľudia proti upírom. Nemajú šancu, pomyslela si Corowa. No i napriek tomu im chcela pomôcť. Keď zomrieť, tak aspoň s kolom zabodnutým v srdci upíra.

Chcela bojovať, no nemohla. Najskôr musí dostať do bezpečia Looreu.  Pohladila dcérku po vlasoch, aby sa upokojila. V tom sa dvere do jej domu otvorili.

„Coorain.“ Vykríkla a pritisla si dievčatko silnejšie. Neľútosný upír jej venoval úsmev: „Dúfal som, že ťa tu nájdem.“ Urobil krok vpred. „Daj mi to dieťa a ja ťa nechám ísť.“

„Nikdy.“ znela jej odpoveď.

„Nenúť ma k tomu aby som ti ublížil. Nechcem to urobiť ale ak mi nedáš na výber...“

„...ani na sekundu nezaváhaš.“ dokončila namiesto upíra.

„Vystihla si to správne.“ zachechtal sa. Corowa vytiahla z opasku dýku a položila dieťa do postieľky.

„Bojuj.“ povedala a namierila ostrým dýky na upíra. Na jeho tvári sa blislo pobavenie.  „Nechcem ti ublížiť...“ začal no Corowa zaútočila.  Urobila rýchly výpad vpred. Ostrie sa dotklo ostria. Corowa si ani nevšimla že tasil svoj meč. Bol rýchly, veľmi rýchly. Rozohrala ďalšiu sériu úderov. Cítila, ako jej Coorainov meč preletel okolo hlavy. Čepeľ pobozkala tenkú pokožku.

„Bude len horšie.“ povedal upír. Krúžil okolo nej tak, ako krúži hladný sup okolo svojej koristi. „Vzdaj sa a nechám ťa žiť.“

„Budem ti to musieť zopakovať?“ Corowa opäť vyrazila vpred. Dýkou mu prešla po koženom brnení. Upír sa opäť rozosmial a zaútočil. Dovtedy akoby sa s ňou len hral. Corowa sa sotva stihla uhýbať. Odrazila jeden útok a už sa na ňu útočil znova z úplne inej strany. Bola unavená. Potrebovala si odpočinúť, čo i len na moment. No nemohla, Coorain jej k tomu nedal ani len jednu jedinú príležitosť.

Ledva sa zržala na nohách. Odrazila jeden mocný úder. Kolená sa jej podlomili. Chcela vstať no upír jej už priložil čepeľ meča pod bradu. „Dal som ti možnosť vybrať si.“ zašepkal.

„A ty si si vybrala zle.“ dodal. Ruku s mečom zdvihol vyššie. Corowa zavrela oči. Nedokázala to. Nie, zlyhala. Čakala úder, no stále neprichádzal.

Otvorila oči. Coorain stál nad ňou. Oči žiarili. On váha. Pomyslela si. No skôr ako stihla čokoľvek povedať, ucítila vo vzduchu pižmo. Potom sa ozvalo hlasné bum a upír letel von z domu.

„Si v poriadku?“ spýtal sa Minar a pomohol Corowe vstať.

„Je mi fajn.“ odvetila a už brala Looreu do náručia. „Musíš sa oňu postarať. Chrániť ju.“ zašepkala a podala mu malý, spiaci uzlíček. Bolo neuveriteľné, že ju nezobudil ani hluk bitky zúriacej nielen vonku ale aj priamo pod strechou.

„Corowa, nemôžem ťa tu len tak nechať.“ namietal Minar.

„Mám tu ešte nevybavené účty.“ povedala a obrátila sa čarodejovi chrbtom aby nezazrel jej slzy.

Vyšla von. Všade naokolo zúrila bitka. Kúzelnici, ktorých Minar priviedol sa razdelili do dvoch skupín. Jedny bojovali proti upírom, zatiaľ čo sa tí druhí snažili dostať do bezpečia čo najväčšie množstvo ľudí.

Coorain stál odrazu priamo oproti nej. Na tvári sa mu zračil hnev. „Kam Minar odviedol to dieťa?“ prehovoril.

„Takže ty si predsa len spoznal svojho brata.“ odvetila mu a z celej sily mu bodla dýku do stehna. Upír sa zapotácal. Jeho výraz sa zmenil na odporný úškľabok. Zlostne zasyčal a chytil ju za ruku. Zovrel jej zápästie tak silno, že mala pocit že čoskoro začne od bolesti kričať.

A potom sa k nej nahol. Zaryl svoje zuby hlboko do mäsa. Corowa sa nemohla nadýchnuť, celou silou sa ho od seba snažila odtlačiť. Odrazu ju však pustil.

Nohy ju zradili a ona sa zniesla k zemi s nevyslovenou otázkou na perách. Prečo?