Prológ

Prológ

Keď noc svojimi krídlami ukryla svet do čiernej tmy, otvorila dvere a potichu vyšla na chodbu. Skrytá tmavým plášťom sa ticho, celkom ako malá myška, zakrádala spletitými koridormi paláca. Tiene sa stali jej priateľmi a poskytovali jej dostatočný úkryt pred zvedavými očami.
Rýchle kroky ju viedli dopredu. Cestu by zvládla i so zavretými očami. Všetko tu poznala po pamäti. Bol to predsa jej domov. Miesto kde sa narodila. Miesto kde vyrastala... a zároveň miesto, ktoré bude musieť opustiť.
Prstami hladila staré kamenné steny. Každý jeden dotyk jej spôsoboval príval spomienok, ktoré akoby sa ju snažili presvedčiť aby zostala.
Márna snaha. Ak nechce nikomu ublížiť musí odísť. Zatriasla hlavou v snahe odplašiť ponuré myšlienky.
Nečujne otvorila ťažké dvere a pás žiarivého jasu dopadol až k nohám honosnej postele. Vošla dnu.
Jediným svetlom v lordovej spálni bola nízka sviečka položená na nočnom stolíku. Elis takmer nebadateľným pohybom ruky svetlo o niečo stlmila. Plamienok sa nepokojne mihotal a takmer zhasol.
„Zbohom.“ zašepkala a vtisla svojmu otcovi na čelo letmý bozk. Ani sebou nemykol, celkom pokojne spal ďalej. Ako veľmi jej len bude chýbať.
Potlačila slzy a odkiaľsi vybrala kúsok zapečateného pergamenu. Úhľadným písmom na ňom stálo: Lord Terilen. Položila ho na prázdnu stranu postele.
Všetko bol tam. Dôvod prečo musela odísť a dokonca aj miesto, na ktoré sa vyberie ak by sa otec rozhodol ísť za ňou. Stále v nej tlela nádej, že sa raz opäť stretnú.
Chcela ho prebudiť a poriadne sa rozlúčiť lenže veľmi dobre vedela že by ju zastavil. Zakázal by jej odísť. A to Elis nesmela dovoliť. Jej prítomnosť bola nebezpečná. Každý kto s ňou niekedy čo i len prehovoril bol v ohrození.
Napriek neistote, ktorá zväzovala jej hrdlo sa obrátila. Chvíľu predtým ako otvorila dvere zaváhala. Pozrela otcovým smerom.
„Odkedy si taká sentimentálna?“ zahriakla sama seba tlmeným hlasom a švihla zápästím. Miestnosť sa ponorila do absolútnej temnoty.
Opäť sa vrátila na chodbu a pokračovala vo svojom úteku. Pohybovala sa ladne a zároveň šikovne ako mačka. Zbehla mramorovým schodiskom a zamierila do kuchyne. Vchod pre služobníctvo bol perfektným miestom na útek. Stráže mu nevenovali vôbec žiadnu pozornosť. Veď prečo aj?
„To ti teda trvalo.“ vyhŕkol Deis akonáhle vstúpila. Na snedej tvári mu žiaril trochu nervózny no predsa spokojný úsmev. Odjakživa miloval porušovanie pravidiel, len vtedy sa cítil ako ryba vo vode.
„Kratšie ako keď si sa lúčil s Mai.“ odvrkla. Deisovi očerveneli ešte aj uši. Na hrade vedeli úplne všetci o jeho tajnom romániku s kováčovou dcérou.
„Čo keby si menej rozprávala a viac utekala.“ navrhol a Elis sa zazubila.
Spoločne, bok po boku vyšli dverami pre služobníctvo. Navzájom si kryli chrbty a pozorovali okolie. Dva pári očí boli užitočnejšie ako jeden a tak do stajní dobehli rýchlejšie ako očakávali.
Kone boli oddýchnuté a pripravené na dlhú cestu. Dievčina sa elegantne vyšvihla do sedla a mladík nasledoval jej príklad.
„Pripravený?“ spýtala sa. Hlas sa jej triasol. Ako veľmi chcela zostať. Najradšej by sa vzdala všetkých tých síl, ktoré driemali niekde hlboko v nej a zostala so svojim otcom. Predstieraj že to je len ďalšie dobrodružstvo, ktoré s Deisom zažiješ, našepkával tichý hlas. Elis poslúchla. Nič viac len výlet, z ktorého sa čoskoro vráti a všetko bude v poriadku.
„Pripravený.“ odvetil a plamienky rebélie sa v jeho očiach jasne zaligotali. Popchla koňa a vyrazili vpred.
Dupot kopýt sa niesol celým nádvorím. Elis potiahla opratami a hnedý tátoš odbočil k otvorenej bráne. Skôr ako vojaci stihli vôbec vstať sťa dva mocné víchre preleteli okolo. Zanechali za sebou len zvýrený prach a otlačky kopýt.
„Vitaj sloboda.“ vykríkol Deis z plného hrdla s rukami vysoko vo vzduchu.
Elis sa zachechtala a jediným rýchlym pohybom si zotrela z tváre slzy. Veru hej, vitaj sloboda.