Skáza druhého sveta (1)

Boren sa, ako obvykle budil s východom slnka. S vstávanim problém nemal, Svižne vstal a zišiel dolu kde ho už čakali raňajky:
Jeho otec bol lovec, čiže si mohli dovoliť každý deň čerstvé mäso zo srnky a k tomu chleba s masťou.
Sadol si k stolu, mama pred neho položila tanier s chlebom.
Nasledovala obvyklá otázka:
,,Ako si sa vyspal synak?" Spital sa otec keď si sadol k stolu.
,,Ako vždy,výborne oci" povedal zatiaľ čo jedol.
,,To je dobre, Včera sme spravili väčšinu práce okolo domu,čiže dnes môžeš ísť za kamarátmi."
,,Jupííí" zaradoval sa, chvatne dojedol a vybehol von. Už sa nevedel dočkať kedy sa zvíta s Kelim a ostatnými.

Čas letel, ani nevedel ako dlho sa hrali na námestí malej trpaslíčej osady kde žili. Zrazu však počuli hluk, pravidelné: bum,bum,bum.
Potom sa začalo zrÿchlovať a oni zazreli na obzore veľkú postavu.
,,Utekajte! To je troll!" Zakričal ktosi a vzápätí nastala totálna panika:
Dedinčania vybiehajúc z domov ratovali svoje deti a utekali preč.
V dedine síce bolo pár bojovníkov ako napríklad Borenov otec ale na zabitie trola to určite nestačilo.
Už prebúral drevené opevnenie osady keď vystrašeného Borena zobral na ruky jeho otec. Všimol si však výraz v trolovej tváry: neutočil od hladu, Vlasne neutočil vôbec, v tváry mal vystrašení výraz:
Utekal.
Čo už len môže vystrašiť trola? Pomyslel si.
Odpoveď dostal takmer okamžite:
Vzduchom sa prehnal akýsi kovový vták bez krídiel, iba nad hlavou a na chvoste sa mu krútily tyče.
Od brucha mu odpadly trupky a rútili sa do trola. Pri náraze s ním vybuchli tak že skoro všetkých to zrazilo z nôh.
Ked sa pozviechali zistili že po obvode osady sú ďalšie štyri dlhšie vtáky s ktorých sa spúšťajú akési postavy na lanách.
Úbohý trpaslíci nemali kam uisť. Boli obkľúčení. Tak sa zomkli bližšie k sebe a vystrašene hľadeli na prichádzajúcich mužov v zelenom s kovovými predmetmi v rukách.
,,Čo chcete?" Okríkol ich jeden s trpaslíkov odvážne.
Potom sa ozýval už len zvuk výstrelov.



Neďaleko bol hustý borovicový les. Borovice tu rástly dosť nahusto a cez ich koruny neprešlo takmer žiadne svetlo. Takéto lesy boli v ríši trpaslíkov dosť vzácne. Síce je pravda že trpaslici milujú ťažbu drahých kovov,čas keď nie sú zrovna v podzemí trávia najradšej na slnku a podľa toho si prispôsobili aj krajinu.
Tento les však dokonale vyhovoval dvom postavám ukrývajucim sa v tieňoch medzi kríkmi, aspoň si nemuseli míňať mágiu kvôli slnku..
,,Toto už je tento týždeň ôsmy útok,čo je Erbin slepý?" Zašomral potichu blonďavý upír krčiaci sa v kroví.
,,Tiež si kladiem tú istú otázku Alexandrius," odpovedal mu upir klačiaci vedľa neho, ,,ale odpoveď pozná asi len on sám, poďme kým tým zelenáčom napadne ísť do lesa" Zdvihol sa a rozbehol na juh.
,,Počkaj!" Za chvíľu ho Alexandrius dobehol. ,,A prečo s tým ostatný nič nespravia?" Pohŕdavo si odfrkol: ,,ostatný?" ,,Jedine elfovia by sa zaujmali o útoky na zvieratá ale toto územie nepatrí pod ich ríšu takže im to je jedno" ,,Ale ich ríša je neďaleko." Oponoval mi zas Alexandrius.
,,To áno,ale aj tak sa odmietajú starať do vecí druhých královstiev." ,,Ak chceš vedieť prečo spítaj sa ich."
Medzitým došli na lúku. Tmavovlasý upir v čiernej tunike sa otočil: ,,Tak kam teraz?" Alexandrius sa pozrel na oblohu: ,,Tiremn je tak tri noci cesty na seberozápad,musíme sa ponáhľať povedal."

**********

Keď sme konečne došli pred brány Tiremenu neminuli tri noci,ale päť.
Problém však nebol v našej rýchlosti,ale vtom že sa nám uprostred cesty minuli zásoby krvi a museli sme si ich dopĺňať zvieracov. Čo nás patrične spomalilo. Preto keď sme došli pred mesto mali sme pred "travičmi" ( názov ktorý si vyslúžili zelený vojaci s kovovimy trubkami v rukách ) náskok sotva 2 noci.
Prijali nás chvatne a sotva sme preklzli do vnútra už za nami zatvárali bránu a pripravovali stráže na boj.
Ponúkli nám nocľah a jedlo,ale mi sme museli zdvorile odmietnuť. Jediné čo nás zaujmalo: čo najrýchlejšie predať kráľovi správu.

,,A si si istý že to zabere?" Spítal som sa Alexandriusa netrpezlivo. ,,V pohode,keď Erbinovy a jeho ľudu pôjde o život hádam nebudú slepo bojovať proti značnej presile." Odpovedal. Prišli sme cez veľké kamenné nádvorie k domu kráľa a v sprievode stráží sme vstúpili dnu. Dom bol honosný, a to jak z vonku tak znútra: Zvonku bol mramor, čisto brúsení a snehovo biely,veľký ako katedrála. Ale to nebolo to najlepšie:
Zvnútra bola veľká chodba,podlaha bola s leštenej žuly,strop z čistého 36 karatového zlata, a pri stenách sa týčili obrovské strieborné sochy trpaslíčich kráľov. ( mimochodom trpaslíci patria k najbohatším kráľovstvám.)
Strážci ktorý nás doprevádzali, zavreli za nami drevené dvere obité železom a pokynuli nám aby sme išli ďalej. Na konci miesnosti bola veľká nástenná maľba trpaslíka ktorý kul na veľkej nákove rozžeravený kus železa.
Pod tou maľbou bol zlatý tron, po ľavej aj pravej strane boli fakle ktoré ho osvetlovali pochmurnim svetlom, a okná boli ( pre našu prítomnosť ) zakryté plátnom. Pokročili sme teda k trónu. Keď sme boli už skoro pri ňom postava v striebornom brnení vstala:,,Čo privádza na naše územie upírov?" Spítal sa až vrčiac. Klakli sme si. Pretože Erbina trpasličieho kráľa som nemal moc v láske ( tak isto ako on nemal rád upírov ) nechal som radšej hovorit Alexandriusa. Aj to vytušil lebo po chvíli spustil: ,,Vaša výsosť bohužiaľ z juhu nenesieme dobré správy,tak isto aj temná strana bola napadnutá. Dexarinti ( tak sa hovorilo duchom čo vábili ľudí aby konali zlo a potom ich s obľubou ničili ) boli skoro vyhladení černomágovia tiež aj temný elfovia sa bránia s posledných síl.
,,Pche! A prečo by ma mali zaujmať problémy tmy?"
,,preto,nenechal sa odradiť Alexandrius,že traviči teraz útočia na vás a ako kráľ máte povinnosť chrániť svoj ľud." ,,Je záhadou ako dokázali poraziť Dexarintov ale keď to dokázali je šialenosť bojovať proti takej presile." Opuste pevnosť dokiaľ je ešte čas, Elfovia vám iste pomôžu.
Erbin od zlosti až očervenel:,,Trpaslík radšej zomrie než by mal utiecť!" ,,Ak chcete ostante tu a bojujte s nami alebo vás vyženieme!" Potom ponúkol ruku najprv Alexandriusovi a potom mne. Museli sme tú ponuku priať,nemohli sme dovoliť aby ríša trpaslíkov padla, aj keď sme vedeli že to je nemožné...

Hneď ako sme vyšli z královho domu,zišli z hlavného nádvoria a opustili stráže zašepkal som Alexandriusovi: ,,Ty vieš že to je nemožné,je ich milionkrát viac." ,,Viem ale čo môžme robiť?" ,,Zvolaj snem." ,,Snem?" ,,Načo by prišli." ,,Ver mi,prídu." Povedal som. Ešte chvíľu som ho musel presviedčať kým nakoniec súhlasil. Odprevadil som ho teda k jednej z bočných brán. ,,A snaží sa vrátiť do troch dní inak sa budeme musieť uchýliť k elfom,čo by asi trpaslici pre ich hrdosť nezniesli." ,,Budem sa snažiť" povedal s úsmevom,zamrmlal kúzlo na ochranu proti svetlu a nebolo ho. Ešte dlho som sa pozeral smerom ktorým šiel s nedobrou predtuchou že ON je naša jediná nádej.

Než sa pred ich hradbami zoskupili dali im tri dni. Počas týchto troch dní trpaslíci usilovne kuli brnenia ostryli meče a pripravovali sa na boj. A všedci vojaci spali tieto tri dni len na pól oka v očakávaní krviprelievania. To prišlo až piatu noc,zrazu sa ozvalo trúbenie rohov po celej pevnosti a kým som vybehol z môjho skromného domčeka kde nás ubytovali...( keby sa to dozvedel Viktor už nikdy by nás neposlal za trpaslíkmi. ) ...v obyčajnom koženom brnení a dvoma krátkymi mečmi na chrbte už som len videl jedno s ich lietajúcich monštier vo vzduchu a západnú hradbu ako sa rúca v stĺpe ohňa aj s katapultmi a počul krik bezmocních vojakov na nej. Neváhal som, ako upir sa rýchlosťou a skokmi vyrovnám elfom čiže za chvíľu som bol pri nich a začal ich vyslobodzovať spod trosiek. Ale to my samozrejme nedovolili pajáci v zelenom. Spustila sa palba,a poviem vám bolelo to. Ten tlak ihiel ma hádzal zo strany na stranu až ma napokon zrazil na zem, a krv mi tiekla snáď odvšadial. Skupina šiestich vojakov ktorý po mne strieľali vstali a opatrne išli ku mne. Vtedy sa chopili iniciatívy trpaslíci: na koniec zničenej hradby sa postavila skupinka lukostrelcov a začala do zelenoodencov strieľať. Lenže šípy sa od nich odrážali ako od skál. Len sa zasmiali a začali strieľať oni: lukostrelci im jeden po druhom začali padať k nohám. Potom došli ku mne, a jeden z nich štuchol hlavňou zbrane do mojej ruky, viac mi nebolo treba. Z posledných síl som sa vyšvihol do podrepu a pritlačil ho o zem. Chudak, bol v takom šoku že sa ani nebránil. Jeho krv mi zacelovala rany a napĺňala ma novou silou. Ostatný jeho kolegovia tiež ostali mierne šokovaný. Ešte ani nestihli poriadne spracovať čo sa vlasne stalo a už sa rútil k zemi druhý z nich. Tretí má chcel zastreliť lenže ťažko sa miery keď vám namiesto rúk ostanú len dve krvácajúce kypte. Štvrtému som do oka hodil nôž ktorý som mal za opaskom, no a piatemu, som skazil jeho nápad s pästoukou,skrútil som mu ruku za chrbát,vzápätí som ho kolenom do chrbta donútil kľaknúť a nakoniec som využil svoju rýchlosť na to aby som mu zlomil väzy. Potom som si všimol ďalších šaškov s kovovými čudami. Len štyria? Škoda pomyslel som si a vystrel ruku aj dlaň. Vystrelili. Ihly vyleteli chvíľu leteli na mňa potom sa zastavili vo vzduchu,otočili sa a zabili vlasních strelcov. A tak sa to opakovalo niekolko krát,až kým jedného z vojakov nenapadlo ísť na mňa nožom: čakal som bez pohnutia,potom som prudko vytiahol svoj meč a sekol do prava.
Zastal.
S krku mu vytekal malí pramienok krvi. Bez problémov som mu voľnou rukou zobral krvácajúcu hlavu a hodil ju s úsmevom k nohám jeho spolubojovníkom.
A to už nevidržali: polovička ich armády zutekala,ale na mňa sa rútil naraz celý pluk! Upir neupir toto je moc. A potom sa do toho vrhli trpaslici: skákali s rozbitej časti hradby, vrhali sa na už aj tak dosť dezorientovaného nepriateľa a sekali hlava nehlava. Nastal taký chaos že si nevedel kdo je kdo a nevidel si viac ako na centimeter.
Dúfam že aspoň Alexandrius vie čo robí... Pomyslel som si.

Medzitým:

To je nehoráznosť! Ozvalo sa sálou. Alexandrius si vzdychol: Ach ako moc závidel Lukasovi že si teraz užíva v boji zatiaľ čo on musel vyjednávať s rozhadanimi králmi.
Daern a Dorin,bratia ktorý sa znenávideli kvôli elfke. Daern mal manželku elesmiu,elfskú hudobkyňu s ktorou ho zosobášil jeho otec proti jej vôli. Chvíľu spolu žili dokým si ju nevšimol jeho brat. Zamilovali sa do seba a nakoniec s ňou Dorin utiekol do Viatruenského lesa. To už sa však Daern rozhneval a prikázal svojim mágom otráviť všetky plodiny v lese. A tak zomrela Elesmia. Dorin plný hnevu vyvolal démonov z podsvetia a z ich pomocou uvrhol les do večnej tmy,a tak sa z Viatreunkého lesa stal Deafalský les. Postupne sa k Dorinovi začali pridávať elfovia nespokojný s Daernovov vládou. Začali si hovoriť temný elfovia a rozširovať svoje územie až bolo nakoniec tak veľké ako elfská ríša. Potyčky medzi nimi sú skoro stále,ale vojna nehrozí.. vlasne vzhľadom na to ako sa tý dvaja nenávidia bol zázrak že vôbec došli.
,,Hej! Teraz není čas na hádky!" Na naše územie vstúpila hrozba. Ríša trpaslíkov bola napadnutá, Daern mohli by nájsť dočasné útočisko vo vašom kráľovstve?
,,Rád by som im ho poskytol, začal Daern ale moja ríša je tiež skoro zničená." ,,A moja tiež" pridal sa Dorin, ,,je to globálny útok, sme bezmocný." ,,Bezmocný?" Neveril Alexandrius vlasnym ušiam, ,,veď máte mágov!" ,,Aj oni majú svojich s striebornými krížmi v čiernych odevoch. Nemajú síce toľko sily čo naši, ale pri ich presile to bohate stačí. Povedal Daern. Je koniec pomyslel si Alexandrius.
,,Nie, ešte nie." Šepol hlas a všetci prítomný sa ako na povel mykli.
Alexandriovi stačila len sekunda na otočenie a už držal nôž pod krkom neznámemu v bielej kapucni: ,,kto ste?!" zavrčal.
Sme Urubovia šepol neznámi kľudne ale pri tom ho počul každý v sieni.
Zašumelo to.
Urubovia sú len legenda odfrkol si Alexandrius.
2 postavy stojace za nim, taktiež v bielych kapucniach sa zasmiali.
,,To že nás není vždy vidieť neznamená že tu nie sme." ,,Nezaoberáme sa mágiami bežných bytostí,našou mágiou je čas a priestor." ,,Ale k veci," povedal, vzápätí zmizol a o chvíľu neskôr sa objavil aj zo svojim doprovodom,a stolom na ktorom bola mapa v strede miesnosti.
,,Naši veštci predpovedali začal, že sa jedného dňa objaví ničitel." ,,Skaza ktorá bude chcieť náš svet zotročiť a nás vyhladiť." Preto môj učiteľ,pán boh mu pokoj daj, nechal postaviť na diamantovej hore pevnosť." ,,Pevnosť tak veľkú že schová všetky bytosti sveta."
Bytosti v sále si začali šepkať. ,,To nie je možné!" Skríkol jeden škrat: ,,A potom prečo sme takú veľkú pevnosť neobjavili?" ,,Je zapečatená kúzlom zakryvenia priestoru, ukáže sa len vtedy ak hľadajúci vie že tam je,Alebo ak to jej obyvatelia chcú." ,,Riadte sa podľa tejto mapy a budete žiť." ,,zabudnite na nás a zomrite"Povedal a začal miznúť aj so svojim sprievodom.
,,Počkajte,Aké je vaše meno?" Spamätal sa Alexandrius ale už neskoro, už boli preč. V miesnosti vypukla hádka,každý kričal na každého. ,,Ticho!" Zrúkol nakoniec Dorin,ale predstavitelia ostatných rás ho hneď zasypali otázkami: ,,Máme veriť čarodejníkom z rozprávok, a ani sa nám nepredstavili?" A obvyklé: Ja sa s týmto nespojím!" Ja nebudem s ním spolupracovať!"
,,Chcete zomrieť?" Okríkol ich znovu Dorin,a keď stíchli podišiel k mape:
,,Kto je za evakuáciu?!" Trochu s nevôľou,ale nakoniec zdvihli ruky všetci.
**********

Prinútili sme ich ustúpiť a vyhnali z trpasličieho hradu von. Ale len čo z trhliny vybehol posledný vojak v zelenom a ostal som v nej len ja spolu s rotou trpaslíkov, z kovových predmetov ktoré malo na bruchu to zelené monštrum vo vzduchu sme uvideli záblesky. Trpaslíci začali padať jeden po druhom ako jablká zo stromu. Neváhal som,schmatol som najbližšieho z nich a šup s ním za veľký balvan obďaleč. Trpaslík my venoval vydesení a zmätený pohľad zároveň, v jeho tváry sa dalo čítať ako v otvorenej knihe: Bol vydesení s toho,že ešte pred sekundou mohol umrieť,a zmätený s toho prečo sa tak nestalo. Patril k lukostrelcom..Keď som si túto skutočnosť uvedomil dostal som nápad:,,Môžem si požičať váš luk?" Spítal som sa. Trpaslík zažmurkal, akoby sa uisťoval že dobre počul,chvíľu na mňa vyjavene pozeral a potom my podal svoj luk aj zo šípom v tetive.,,Ďakujem" povedal som,postavil som sa, a prešiel rovno pred to monštrum. ,,Hej! Tu som ty kus lietajuceho šrotu!" Zakričal som. Vzápätí ma oslepilo svetlo a už som videl ako sa tie čudesné vecí na jeho bruchu začali roztáčať. Rozbehol som sa, ale nie normálne lež upírsky. A to znamená rýchlosťou ktorou za mnou ani tie ihly nestíhali,napol som luk: ,,Flárel aramn" šepol som. Hrot šípu sa sfarbil do bielomodra, a vtedy som ho vystrelil. Zasiahol som čumák neprestajne sa za mnou točiacej a strielajûcej plechovky. ( nie že by jej to nejak extra vadilo ) Chvíľu sa nedialo nič. Ale potom sa tomu monštru zastavila hlavná vrtula.
Začalo klesať,a i keď sa s tým vystrašení traviči na palube snažili niečo robiť nedarilo sa im zachrániť sa.
Popri ich snahe akosi zabudli že strieľajú takže v hojnom počte zabíjali vlastných. Nakoniec sa zrútili uprostred vlastného vojska. Keď to videli ostatný tráviči veru im nebolo všetko jedno, poodhadzovali zbrane a utiekli.
Trpaslici začali jasať. To trvalo pomyslel som si. Vzápätí však prestali lebo z neďalekého lesa sa vynorili ďalšie, tentoraz chodiace monštrá s kovu. Prosím vás toto bude až príliš ľahké: vystrel som ruku a donutil kus rozbitej hradby vzniesť sa tak dva metre a potom som ho hodil do jednej s tých chodiacich kôp kovu.
Asi centimeter od neho sa zastavil a roztrieštil na kopu kamienkov.
A potom som ich uvidel: V bielych rúchach s križmi okolo krku vedľa nich kráčali. Bolo ich tak tridsať. Aj keby mali minimum mágie v tomto počte by ma premohli.
,,To je zlé" povedal trpaslík ktorý sa medzitým spoza balvanu dostal ku mne.
*****

Vbehol som do královho domu v sprievode ôsmych trpaslíkov. ,,Pane už to neudržime,musime sa stiahnuť okamžité." Dychčal jeden z nich. Erbin stál chrbtom k nám,päste zaťaté,a v svetle plameňov sa pozeral na obraz za trónom. ,,Trpaslík..Neustupuje!" Zahučal. ,,Ale pane oni..." ,,Povedal som!" Zahučal a otočil sa k nám:,,ani o krok naspäť!" ,,Áno pane" vojak zmlkol.
Neustupiť, to bolo teraz to najväčšie šialenstvo po tom čo tie monštrá prešli hradbami ako keby boli z masla a teraz masakrujú každého kto sa odváži postaviť im. A moje kúzla sú proti nim bezmocne ked ich chránia tý mágovia.
,,Niesom trpaslík,takže vám nepodlieham" zdvihol som ruku:pacer! Zvolal som a okolo Erbinovho tela a úst sa obkrútili červené povrazy. Kráľ padol na zem ako sud. Trpaslíci okolo mňa na mňa okamžite namierili meče: ,,Rozviaž kráľa,okamžite!" Zrúkol jeden z nich. ,,Páni, povedal som absolutne pokojne:,,to tu fakt chcete umrieť?" ,,Alebo si aspoň trochu ceníte života." Trpaslici sa pozreli jeden na druhého a po chvíli zložili zbrane. ,,Za stenou je tajná chodba s pevnosti." Povedal jeden: výborne,poďme pre civilistou!" Dodal druhý,a než som stihol čokoľvek povedať ostal som sám v miesnosti so spútaním kráľom ktorý na mňa vrhal jeden nenávistný pohľad za druhým.
Za pol hodinu do kráľovskej siene dobehol každý obyvateľ Tiremenu, a pár vojakov ktorý mali chrániť sprievod na ceste. Napriek úsiliu obrancov bolo streľbu,nárazy kovu na kov,výbuchy a krik zraneních počuť čoraz bližšie a bližšie. ,,Musíme sa ponáhľať!" Povedal bradáč, ( aspoň mne tak pripadal trpaslík z bradou až po zem) v strieborno-železnom brnení a obojručnou sekerou na chrbte keď sa predral dopredu a začal stláčat miesta na pomalovanej stene. Wow! Chcel som povedať keď sa stena z ničoho nič odsunula a odhalila široký tunel,ale ovládol som sa. ,,Poďte! Poďte!" Začali vojaci súriť obyvateľov pevnosti dovnútra. Museli ma postrčiť lebo som bol vyšší ako trpaslici a nemohol som odtrhnúť oči od tých užasných kovových koliesok ktoré len pred chvíľou posunuli celú stenu. Keď boli všetci vo vnútri,jeden s trpaslíkov sa postavil ku kormidlu pri stene tunela a začal ním krútiť. Stena za nami sa pomaly zatvárala. Všetci čo mali pozapalovali fakĺe. ,,Je čas ísť" povedal ktosi v predu a celý zástup sa pohol. Keď sa stena zavrela ešte som svojim upírskym sluchom začul posmrtný výkrik stráží spred dverí paláca.