Rozhodnutie

Slnko sa skláňalo za obzor, keď skupinka chlapov na koňoch prichádzala k pevnosti majestátne sa týčiacej na kopci. Kapitán stráže Torba vzhliadol k veži a ešte pred vstupom na nádvorie zoskočil z koňa. Jeho spoločníci naňho prekvapene pozreli, ale neostávalo im nič iné, len ho nasledovať.

„Pôjdem k nemu sám. Počkajte pri koňoch.“

Mohutný bývalý žoldnier Carlo nespokojne odfrkol, vedomý si nebezpečenstva, ktorému sa veliteľ vystavuje.

„Neriskoval by som,“ precedil cez zuby. Ostatní dvaja odvrátili zrak: pozdávalo sa mi ostať v ústraní, kým niekto vykoná špinavú robotu sám.

Torba, nedbajúc na Carlov protest,  mlčky vykročil. V pribúdajúcom šere už bola vidieť  iba jeho silueta, meč uviazaný pri boku a plášť vejúci ako netopierie krídla. Potom zmizol z dohľadu.

Nádvorie osvetľovalo zopár pochodní, inak všade vládlo ticho a prítmie. Zabúchal na dvere veže a vstúpil. Paholok krčiaci sa pri ohni radostne vyskočil. Chodieval sem každý večer z neďalekej osady, aby väzeň dostal vodu a  trochu jedla, kým sa nerozhodne o jeho osude. Na túto povinnosť hromžil - zamestnávala ho v čase, keď  si mohol dopriať odpočinok. Včera konečne dostal správu, že má očakávať kapitána stráže a vydýchol si. Jeho nepríjemná úloha skončí.

„Prišiel som vykonať rozsudok. Daj kľúče a vypadni!“

Paholok rád vyhovel a Torba sa vrátil na nádvorie. Zvesil pochodeň a pristúpil k veľkému otvoru v zemi zakrytého mrežou. Ním sa dalo nazrieť do podzemia, kde sa nachádzal väzeň, ale nič  nevidel. Vydal sa k bočného podchodu, zišiel po schodoch a odomkol prvú bránu. Do nosa mu udrel zatuchnutý vzduch, plameň pochodne osvetlil točité  úzke schody. Hrobové ticho narúšal iba dupot jeho čižiem. Čím hlbšie zostupoval do podzemia, tým viac v ňom rástla obava, či rozhodnutie ísť sám, bolo správne.

Na chvíľu zastal, tasil meč. Nezaškodí byť opatrný. Odomkol posledné dvere  a vstúpil do väzenia. Z mreže nad hlavou dopadalo ešte svetlo, ale nestačilo na rozohnanie tiesnivej tmy, čo ho náhle obklopila. Zastokol pochodeň pri vchode, vedel, že inak by z nej princ zobral silu.

Prešiel pár krokov, ale ďalej sa neodvážil. Všimol si žľab na vodu, nohou odkopol ohlodané kosti.

„Ortox!“ zvolal do tmy a jeho hlas sa rozľahol v dutej ozvene. Keď nastalo ticho, vyčkával. Po hodnej chvíli sa ozval štrngot  reťazí, ktorými bol väzeň pripútaný k stene. Najprv sa objavila hlava, potom aj telo. Ortox sa ale ledva plazil.

Torba ho videl naposledy v bitke, kedy odolával presile a urputne sa bránil s niekoľkými vernými po boku. Skoro sa mu podarilo uniknúť do bezpečia, ale bol vlákaný do pasce zostrojenej čarodejníkom Itinerasom, čím sa zavŕšila skaza pre najslávnejší Dračí rod. Princa v dômyselnej pasci zbavili sily, dopravili do opustenej pevnosti a spustili cez mrežu do väzenia. Zvyšok jeho národa vyzabíjali alebo  zahnali do nehostinných kútov sveta.

Zoslabnutý drak uprel zakalený zrak na návštevníka.  Iba v jednom momente mu v očiach prebleskol zelený svit, keď sa pohľadom dotkol pochodne. Vzápätí ale pohasol  a Ortox unaveným hlasom prehovoril: „Prišiel si ma zabiť. Čakal som to. Tvoj pán mi najprv núkal slobodu, ak budem v jeho službách.“ Pohrdlivo sa zasmial.  „Otroctvo nazýva slobodou. Teba si ale pamätám. Statočne si bojoval, i keď na nesprávnej strane. A máš  v mysli niečo, čo ma zaujalo.“

„Vieš čítať myšlienky?“

Ortox vydal zvuk, ktorý znel ako škrípanie nechta po železnej platni. „Viem iba vycítiť určité túžby a počujem skryté volanie. Tvoje volanie. Po slobode a navrátení dávneho poriadku do chodu sveta. Alebo sa mýlim?“

Torba sa zmätene oprel o vytasený meč. Vari dal niekedy najavo čo len náznak, že by jeho lojálnosť k Itinerasovi mohla byť naštrbená? Veď ani sám sebe pochybnosti nepriznával. Teraz ale s prekvapením zistil, že pod drakovými slovami sa odkrývajú hlboko skryté myšlienky, čo ho podvedome trýznili. Kedy ich dotyk pocítil po prvýkrát? Keď čarodejník nechal neľútostne vyzabíjať aj tých, čo Drakov síce nepodporili, ale ani sa proti nim nepostavili? Keď sa všade vkradla nedôvera a strach? Keď každé nevinné slovo mohlo znamenať odsúdenie na smrť? Keď sám Torba musel vykonať rozsudky na svojich bývalých priateľov?

Z myšlienok ho prebral burácajúci hlas: „Čo  odo mňa chce Itineras?“

„Tvoje oči,“ zaznela tichá odpoveď.

„Moje oči,“ prikývol drak. „Dozvedel sa teda o ich schopnosti. Vďaka nim nájde každé vznešené a nebojácne srdce. Vďaka nim zničí tento svet a privedie ho do skazy. Vďaka nim zamorí svet úbohými  ľahko ovládnuteľnými bytosťami. Vieš čo uvidí s pomocou mojich očí ako prvé? Tvoje srdce.“

Premeriavali sa navzájom, Ortox skúmavo. Po chvíli pokračoval: „Nebojíš sa smrti, ktorá ťa neodvratne čaká, prijmeš svoj osud. Avšak drieme v tebe duch dávneho rytierstva, kedy česť niečo znamenala. Kedy svet nebol pohltený nenávisťou voči Drakom, ktorí sa iba chceli  podieľať na jeho správe. A tento duch ti radí vykonať niečo iné, než ti bolo uložené. Nemám pravdu?“

Keď sa nedočkal odpovede, zhlboka vzdychol. „Asi som sa mýlil. Konaj teda svoju povinnosť. Nemám silu, aby som  tomu zabránil - pochodeň je ďaleko.“

„Chceš, aby som ťa pustil,“ riekol Torba s napätím v hlase.

Ortox zdvihol hlavu. „To ty ma chceš pustiť! Niečo ti hovorí, že som to posledné, čo môže zvrátiť nevyhnutné.“

„Kde mám záruku, že ma potom nezabiješ?“

Drak pozrel do pochodne a v očiach mu zablýskal prekvapujúco priezračný jas. „Nemôžem klamať, ak sa dotknem ohňa, hoci len pohľadom. Ja sám som oheň. Som jeho čistota a vznešenosť, ale aj spaľujúca ničivosť proti každému bezpráviu. Hľaď mi do očí a nechaj srdcu voľnosť, aby rozhodlo, či mi môžeš veriť.“

Dlho stáli oproti sebe, hoci zvláštny jas v drakových očiach už dávno pohasol. Potom Torba pristúpil bližšie, zdvihol meč a Ortox sklonil hlavu.

Čakal úder, ale ozvalo sa zasunutie kovu do pošvy a štrngot kľúčov. Okovy, ktoré mu zvierali krk, spadli. Ostal nehybný, sledoval len postavu ako ustupuje k pochodni, berie ju a vychádza.

Noc už prevzala vládu nad krajinou, na nebi sa jagali hviezdy. Torba vdýchol s úľavou čerstvý vzduch. Zahľadel sa do údolia a zbadal záblesky ohňa, ktorý  rozložili jeho spoločníci.  Ďaleko na obzore svietili veže mesta, v ktorom sídlil čarodejník Itineras. Doteraz to bol aj jeho domov.

Budem vyhnanec v tejto krajine, budem všetkými prenasledovaný a sám, pomyslel si zachmúrene. Zároveň ale v srdci pocítil nádej a radosť ako už dlho nie. Podišiel k mreži nad väzením, odomkol jej zámky. Zaprel sa do rumpálu a zatočil kolesom.

Keď sa mreža zdvihla, pristúpil k okraju odkrytého otvoru, zdvihol horiacu pochodeň.  Iba chvíľu váhal a potom ju hodil dolu do tmy. V jej svetle zbadal draka ako otvára papuľu a pohlcuje plameň.

V tom momente odskočil. Už nevidel, ako oheň prebehol cez Ortoxove žily, ako mu sfarbil oči a šupinatú kožu, ako sa chystá k výskoku. Naraz sa len na okraji otvoru objavili pazúry a vynorilo sa mohutné telo až zakrylo výhľad na hviezdy.

Drak pozrel zeleným jasným zrakom na malého Torbu, jeho hlas zahrmel. „Nikdy nebudeš sám. Práve si sa navždy stal mojím bratom. Spolu budeme bojovať za očistu tohto sveta bok po boku a buď zvíťazíme alebo zomrieme. Naučím ťa dávnej mágii z čias,  keď Draci a ľudia žili svorne a ktorú už nik z vás neovláda. Rozhodnutie je ale na tebe. Pôjdeš so mnou?“

Keď videl prikývnutie, sklonil sa, aby mu jeho brat mohol vyliezť na chrbát.  Potom zdvihol hlavu, vydýchol proti temnej noci prúd ohňa, roztiahol krídla a vzlietol.

Po prvýkrát Torba uvidel z výšky svet, ktorý mal čoskoro poznať jeho novú silu.