KLEKÍ-PETRA

Dodnes si pamätám deň, keď k nám prišiel Klekí-Petra. No toto meno ešte len nemal, to prišlo časom..
Bol som tenkrát ešte malý chlapec, moje oči uzreli akurát šesť zím, ani Nšo-či ešte nebola na svete.
Môj otec s bojovníkmi zachránili bielu tvár, ktorá zablúdila v lesoch.. zostal u nás. Po niekoľkých týždňoch, keď vyzdravel, sa začal zapojovať do života v Pueble, učil sa našu reč, a vypadal ceľkom spokojne. Otec mi sice kládol na srdce, abych sa s ním moc nezapodieval, ale ja bol tak zvedavý!!
Chodil som za ním čoraz častejšie. Jeho príbytok v Pueble, ktorý mu určil môj otec, bol tak zaujímavý… bolo v ňom toľko zaujímavých vecí! Cez počiatočné problémy s komunikáciou sme sa dokázali aj tak ako tak dorozumieť. Ja som učil jeho, a on zasa mňa. Postupne, krôčik po krôčku… po troch, čtyroch mesiacoch už bol schopný so mnou hovoriť mojou rečou. Keď chcel ostať s nami, musel ju znať. Jeho reč bola preňho síce dôležitá, ale hovoriť Apačským jazykom bolo preňho teraz najdôležitejšie. A učil sa odo mňa!! Pripadal som si vtedy veľmi dôležitý..
Po pol roce už som ho nemal čo učiť. Hovoril plynule, ako keby tu s nami bol odjakživa.
A pak začal pomaly učit on mňa. Naučil ma písať a hovoriť jazykom bledých tvárí, zoznámil ma s knihami. Bol som fascinovaný všetkým, čo mi hovoril! Bolo to ako keby otvoril dvere do iného sveta, a ja som tieto dvere otváral čím ďalej tým viac… Rozprával mi o iných kultúrach, o Grékoch, Rímanoch, o ďalekých krajinách, vysokých horách aj obrovskej vode, ktorú nazýval more, a ktorú musel prekonať na ceste zo svojej vlasti k nám. No bolo niečo, čo som stále nechápal. Každé ráno a každý večer kľačel pred vecou, ktorú nazýval kríž, a modlil sa k svojmu Bohu. Rozprával mi o ňom, no nevedel som čo si mám myslieť. Ja mal svojho Manitoua, a nechcel som si pripustiť že existuje aj iný ochraniteľ… pochopil som až keď som bol dospelý.
Podnikali sme aj výpravy po okolí, ktorých sa začal zúčastňovať aj môj milovaný otec. Aj on bol zvedavý na rozprávanie bledej tváre, pretože všetko čo učil mňa, som mu vždy večer rozprával. Na oplátku ho naučil loviť a stopovať zver, založiť oheň a poznať dôležité byliny…
A pri jednej takejto výprave dokázal, že je plnohodnotný člen kmeňa, a zachránil mi život. Boli sme na stope vlkovi, ktorý zabil jedného strážca koní, a niekoľko ich doráňal natoľko, že sme ich museli zastreliť. Vlk ma videl ako najsnažšiu korisť, a vrhol sa zo skaly na mňa. Otec bol priďaleko, ale bledá tvár sa vlkovi neohrozene postavila, a nastavila vlkovi svoje telo, a nôž.
V pueble ho pak otec před celým kmeňom obradne privítal ako právoplatného člena, a dal mu nové, apačské meno. Bol som tomu veľmi rád, obľúbil som si tohto človeka.. Stal sa váženým členom kmeňa, a obľúbeným učiteľom nielen detí, ale aj dospelých.
Nové meno, ktoré mu dal môj otec, bolo..
KLEKÍ-PETRA