Sen

Bol to len sen? Ak áno, tak už ho nechcem nikdy snívať! Rozpoviem vám ho.
Nádherný dom- ubytovňa. Vyzeralo to v ňom ako v zámku. Na prvom poschodí veľa dverí. Človek by sa v nich stratil. Na druhom poschodí to iste! Tam sem boli my. Skupina deciek na zájazde. Na prvé poschodie nám zakázali ísť. Netuším prečo.
V noci keď všetci spali som sa tam išla pozrieť. S izieb vychádzali decké hlasy, smiech. Bolo mi to divné, pretože cez deň tam bolo ticho. Išla som sa pozrieť do jeden z nich. Bola tam tma, len v posteliach som videla obrysy postáv. Rukou som nahmatala spínač. V tom ma zastavil dievčenský hlas, ktorý som dobre poznala:
„Nerob to!“
Poslúchla som. Ruka dievčiny ma vtiahla do izby.
Sadla som si na posteľ.
Mesačný svit svietil do izby.
Izba vyzerala prítulne. Bolo vidieť, že bola dievčenská. Jedno s dievčat ma stiahlo, takže som ležala a pozrela som jej do tváre.
Zvrieskla som. Bol to odporný pohľad. Na tvári mala malé kúsky kože, ostatok bol zelený sliz a kúsky lebky. Odtiahla som sa on nej a vrazila som do druhej dievčiny. Otočila som sa ku nej tvárou a čakala som to som to najhoršie. No toto dievča bolo krásne. Malo dlhé čierne vlasy a tvár ako anjel. Vedela som, že ju poznám. Musela som ju poznať! Prehovorila: „Neboj sa, zajtra v noci príď zase a dones si nejaké osobné veci.“
Išla som späť na druhé poschodie do svojej izby s tým, že sa musím ráno pozrieť čo v tých izbách naozaj niekto bol. A tak som aj urobila. No všetky dvere boli zamknuté. Pochytila ma panika. Porozprávala som to svojej kamarátke, no neverila mi.

Nakoniec som si večer zobrala pár cedečiek, časopis a mobil, vošla som opäť do tej istej izby.
Opäť boli na posteliach obrysy dievčat. Bála som sa priblížiť. A zasa známi hlas: „Sadni si ku mne, nemusíš sa báť!“
Tak som si sadla, bola som napätá a čakal som čo bude ďalej. Niekto zaklopal na dvere, zľakla som sa. Dievčina išla otvoriť. Vo dverách stáli chalani.
„Máme párty, pridáte sa?“
Dievčina otvorila viac dvere a povedala: „Nie, my tu budeme mať lepšiu párty!“
Chalani sa pozreli dni. Videla som im tváre. Zasa len kúsky kože, ovisajúce na zelenom slize a lebke. Odišli no jeden ostal. Bol normálny ako aj dievčina. Pustili jedno moje CD-čko. A začalo to, vášnivý tanec s chalanom, bozky. No po bozkoch som sa cítila divne. Ospalo. Dievčina prehovorila: „Schneme tu sedem generácií. Vieš čo to je? Žiť len v noci a cez deň byť ako kostry v posteliach?!“ začala sa aj ona meniť a aj ten chlapec. Kožu si začali trhať s tváre a zelený sliz sa im na nej hromadil.
„Ale čo stým mam ja?!“ spýtala som sa.
„Ty si to zavinila!“ vykríkol chlapec.
„Ale ako?“ nechápala som.
„To ty si nás tu zabila! Ako majtelka tohto domu. Pozamykala si v noci dvere, okná a nechala nás sa udusiť, zomrieť od smedu a od hladu!“
„Ale ako?!“
„Nenávidela si decká! A nenávidíš ich aj teraz, a preto ti to oplatíme!“ vrieskala dievčina.
Okna zaklapli a dvere sa zamkli.
Ja som podľahla panike, plakala som, prosila som.
Naraz sa so mnou niečo začalo diať. Rástla som, skôr som stárla. Bola som starena, ktorá sa smiala, stále sa smiala. A zase som omladzovala. Nechápala som tomu. Dievčina s chlapcom zmizli a na posteliach boli kostry. Začalo svitať, to bola moja šanca. Zobrala som stoličku a plnou silou som ju hodila do okna. To sa rozbilo. Sklo lietalo na všetky strany, pár čriepkov vletelo aj do mňa. Vykríkla som bolesťou. No nechcela som sa vzdať. Preliezla som cez okno a vyšla na terasu. Bolo šťastie, že som bola na prvom poschodí a tak som len zoskočila na trávnik a utekala preč. Počula som výkriky. Nehorázne výkriky bolesti, Neuvedomovala som si to, ale mobil som mala našťastie pri sebe. Beh ma vysílil, sadla som si v parku na lavičku a zaspala som, celá krvavá...
Prebudil ma nie či hlas. Otvorila som oči, videla som zamlžene no i tak som spoznala tvár riaditeľa hotelu v ktorom sme bývali. Podal mi ruku a pomohol mi vstať.
Bola mi zima a ešte stále som krvácala.
„Pre boha dievča! Čo sa ti stalo?“ spýtal sa vystrašene.
„Ja neviem, bola som na prvom poschodí, a tie decká, zakliali ma, zavreli ma v izbe, chceli ma tam nechať zomrieť!“ jachtala som.
„O čom to rozprávaš? Aký deckách? Prvé poschodie je v rekonstrukcii, nikto tam nie je,“ pozeral na mňa nechápavo.
„Nie míli te sa! Každú noc ožívajú... Chcú sa pomstiť! Chcú sa pomstiť mne!“ rozplakala som sa.
Riaditeľ mi podal vreckovku a pomohol mi vstať: „Musím ťa zaniesť do hotela a tam ťa nejako vyliečiť!“
„Nie! Ja tam nechcem ísť! Ja chcem ísť domov!“ kričala som na neho. No nepomohlo to. Chytil ma za ruku a viedol ma smerom k hotelu. Bála som sa tam ísť, vkročiť čo i len do jednej z izieb.
„Neboj sa dievčatko, nič sa ti nestane ošetrím ťa,“ hovoril mi po ceste.
Pri hotely som sa mu vyvliekla z pod rúk, pozrela som sa mu do očí, blčali mu nedočkavosťou.
Podišiel ku mne, ustúpila som krok dozadu. Prihovoril sa mi: „Nemusíš sa báť, neublížim ti!“
„Nie ja sa nebojím vás, ja sa bojím toho čo je vo vnútri hotelu!“
„Nehovor hlúposti a poď!“ zakričal.
Chcela som sa rozbehnúť a ujsť mu no nevyšlo to. Silno ma schmatol za ruku kde mi vičnieval črep a celou silou ho zarazil dnu. Vydral sa zo mňa bolestný výkrik. On sa len pousmial a vtiahol ma do vnútra hotelu. Kvôli slzám som nevidela kam presne ma to ťahá no druhé poschodie sme určite nešli. Chcela som sa mu vytrhnúť no jeho zovretie bolo silnejšie. Zaviedol ma do jednej z izieb na prvom poschodí.
„Ja tu nechcem byť!“ prosila som ho.
„To si si mala rozmyslieť skôr ako si utiekla!“
Nechápala som tomu čo povedal. Pozrela som sa von oknom. Začalo sa stmievať. Izba sa začala obnovovať. Riaditeľ začal blednúť a strácať kožu. Bola som tak vystrašená, že som odmietala tú pravdu, že je jedným z nich a, že sa mi napokon pomstia za to čo som vykonala v minulosti. Všetky dvere sa začali odomykať, okná sa začali otvárať, a hnusné kostry začali ožívať. Dievčina, ktorá ma tam zavrela sa mi objavila pred očami, tie jej iskrili zlosťou: „Ty si si myslela, že mi len tak utečieš? Že sa ti nepomstím? Že ti neodplatím to čo si nám spôsobila?!“
„JA SOM TO NEBOLA!“ zakričala som na ňu a s posledných som do nej strčila.
Troška sa zapotácala no potom sa na mňa pozrela. Oči jej blčali krvavou červenou. Bála som sa jej. Okolo mňa sa nahromadili do kruhu mŕtvoly deciek. Pozerali sa na mňa nenávistným pohľadom.
„Prečo práve ja?!“ zajačala som.
„Prečo práve ty? Ty sa ešte pýtaš?!“ kričala
„Ja som vám nič nespravila! Nepatrí mi tento hotel a nikdy ani nepatril! Nemôžete ma trestať za to čo vám urobil niekto iný pred toľkými stáročiami!“
„Nebol to nik iný! Bola si to ty! Nevyvliekaj sa! Teraz ti už nepomôže nič!“
Pozrela sa na jedno dievča, ktoré prešlo rukou skrz moje telo. Zovrela mi srdce. Cítila som ako prestávam dýchať ako mi prestáva srdce tĺcť. S posledných síl som jachtala: „Nechajte ma! Ja som to nebola!“ Dievčina kývla tomu druhému a ta zovretie povolila. Vytiahla zo mňa ruku a usmievala sa.
„Toto je len začiatok s toho, čo ťa čaká,“ povedalo mi dievča.
A malo pravdu. Každý jeden z nich ma nejakým spôsobom týral, mučil! Bolelo to, nechcela som to už ďalej prežívať. Kričala som aby toho nechali, že som to naozaj nebola ja no nič nepomáhalo! Až napokon, keď začalo svitať urobili posledná krok. Dievčina sa mi pozrela do očí: „Ty si posledná, po tebe už nepríde žiadna, my budeme slobodný a naša smrť bude konečne pomstená. Vytiahla nôž a s celou silou mi ho bodla do srdca. Pocítila som ostrú bolesť, kľakla som na kolená a videla som ako sa mŕtvoly pomaly vytrácajú, spriehľadňujú.

Zobudila som sa na vlastný krik, pozrela som sa na svoje telo bolo celé dorezané s z rán mi tiekla krv. Utekala som do kúpeľne, pri pohľade do zrkadla som zajačala. Tvár som mal krvavú, dorezanú, znetvorenú... Zosypala som sa. Prebudila som sa až v nemocnici kde ma ošetrili.
Podišiel za mnou čudný chlapík: „Slečna, čo sa vám stalo?“
„Neviem...!“ povedala som po pravde, no bolo na chlapíkovi poznať, že mi neverí....
Zavrela som oči a snažila som sa na všetko zabudnúť, no nešlo to... Vedela som, že táto nočná mora ma bude sprevádzať celý môj život.