Nocny navstevnik

Poznáte ten pocit, keď ste si priam istý tým, že niekto je s vami v miestnosti aj napriek tomu že ste v nej sami? Že vás niekto pozoruje z tmavého kúta? Ak poznáte tak ma chápete ak nie, neželám vám ho. Ja ho mávam v poslednej dobe akosi často. Tento pocit je intenzívnejší keď už je tma a moje okolie pokojne spí.
Som vysokoškolská študentka volám sa Ema Woodová a bývam na internáte s Monikou Collinsovou, mojou spolubývajúcou. Zoznámili sme sa len pred rokom no mam pocit že ju poznám cely svoj život. Sme si ako sestry Ale už tu týždeň som v byte sama lebo Monika je v nemocnici. Mala autohaváriu ale to nebolo nič vážne a podľa jej slov je už vraj v poriadku. Vraj je viac škoda toho auta. Viete, keď tu je, tak to tu žije. Vždy tu vrieska rádiová stanica alebo nejaké cédečka s hudbou. To znamená že sa aj spieva. Najlepšie vtedy ak mate v sebe nejaké to promile. A navyše sme obidve hudobníčky, ja hrávam na priečnej flaute a Monika hrá na klavíri a väčšinou hráme spolu. Takže buď tu hluk robíme my alebo rádio. Prípadne to kombinujeme. Takže tu nikdy nie je ticho. Až na obdobie keď spime, čo je zhruba päť hodín a obdobie keď sme na prednáškach. Ale keď tu nie je, všetko je zrazu tiché. Odkedy som sama, nezapla som rádio ani som nehrala na flaute. Teda až do dnešného večera.
Znova som mala pocit že v miestnosti niekto je a že ma pozoruje. Ostatne ako cely týždeň. Tak som sa rozhodla zamestnať svoju myseľ niečím iným. Zamierila som do svojej izby a zamkla sa. Z rohu som vybrala stojan, postavila ho do stredu miestnosti a vytiahla som si prvé noty čo mi prišli pod ruku. Nakoniec som vybrala zo skrinky puzdro v ktorom som mala uloženú flautu. Vytiahla som ju a zložila. Knihu z notami som otvorila tak náhodne ale nakoniec som si nalistovala jednu japonskú pieseň ktorú som priam milovala. Zhlboka som sa nadýchla a priložila som si flautu k ústam. Začala som hrať. Už pri prvých tónoch sa mi hlava vyčistila a cítila som sa výborne. Oči som mala zavreté, nepotrebovala som sa pozerať na noty. Tu pieseň som poznala naspamäť. Po chvíli ma už nič netrápilo, celý svet pre mňa prestal existovať. Všetko bolo v poriadku.
Ale ako všetko v živote konci aj moja obľúbená pesnička skončila. Ešte stále som mala zavreté oči a pomaly som spustila ruky. Uvedomila som si že sa usmievam. Oči som stále neotvárala. Zrazu sa ozval potlesk. Tichý ale zreteľný. Najprv sa mi to zdalo normálne, ľudia často tlieskali keď som dohrala ale potom som si uvedomila že v izbe okrem mňa nikto nemá byť. V tu chvíľu som mala pocit že moje srdce prestalo biť. No vzápätí sa rozbúchalo tak rýchlo že som mala pocit že mi vyskočí von z hrudníka. Otvorila som oči a rozhliadla som sa po svojej izbe. Na mojej posteli sedel muž. Bol vysoký mal na sebe čiernu košeľu a vyblednuté jeansy. Prvé tri gombíky na košeli mal rozopnuté. Jeho tmavé vlasy mu padali na bledú tvar. Pamätám si všetko. Každý detail toho okamihu. Ale hlavne jeho úsmev. V jeho úsmeve nebolo nič priateľské, pravé naopak. Jeho oči boli studené ako ľad a pozorne ma sledovali. Mala som z nich veľmi nepríjemný pocit ale nemohla som sa od nich odrhnúť. ,,Bolo to naozaj krásne, máš veľký talent“ ticho zašepkal a mňa oblial studený pot. ,,Kto ste?“ snažili sa spýtať moje ústa. Otvárať sa otvárali ale nevyšiel z nich žiadny zvuk. Pobavene sa usmial. Čo tu robí? Čo odo mňa chce? Tisícky ďalších otázok sa mi prehnalo hlavou, no nenachádzala som na nich odpoveď. A on tam len sedel, pozoroval ma ako bojujem sama so sebou a usmieval sa tým svojím nepríjemným úsmevom. V tom ma napadla odpoveď. Teraz Ťa určite znásilní a zabije dievčatko, alebo naopak. Zabije Ťa a zneucti tvoje chladnúce telo. ,,Nič také neurobím, ak budeš spolupracovať.“ ticho odpovedal.
Postavil sa s podišiel ku mne. Chcela som sa pohnúť, utiecť niekam preč, ďaleko od neho ale nešlo to. Stala som ako stĺp a nevedela som odtrhnúť zrak od jeho očí. Nahol sa ku mne a pobozkal ma na krk. Napĺňalo ma to dvoma protichodnými pocitmi odporom a túžbou. Zavrela som oči. Hanbila som sa sama pred sebou. Jedna moja časť túžila po jeho dotykoch a druha sa snažila zobudiť nohy a prinútiť ma k úteku. Cítila som ako sa svojimi perami presúva nižšie po krku. Bozky boli tak ľahké že som sotva cítila ich dotyk na mojej koži. Nemohla som zadržať ston od slasti. A potom si už nič nepamätám. Je to zrejme dobre ale niekde tam hlboko, hlboko vnútri by som bola rada keby som si na to spomenula.
Precitla som až keď bolo zrejme po všetkom. Ležala som nahá v posteli prikrytá len dekou. Napadlo ma že to bol len sen. Ale keď som sa chcela posadiť aby som sa išla osprchovať, sedel vedľa postele na stoličke. Stále sa usmieval. ,,Odteraz pod srdcom nesieš môjho potomka,“ oznámil mi, ,,a ja si po neho prídem po pôrode.“ Sedela som na posteli a snažila som sa spracovať tuto informáciu ,,Čože?“ to bolo jedine na čo som sa zmohla. ,,To je hlúposť, ja nemôžem byt tehotná!“ zlostne som vykríkla. ,,Ale áno si, a to dieťa bude moje,“ odvetil mi z úsmevom ,,A čo ak nie som?“ spýtala som sa. ,,Tak sa znova vrátim,“ odpovedal s úsmevom ,,ale som si takmer istý že už si ťarchavá.“ Neveriacky som sa na neho dívala. Mala som chuť mu vydriapať oči. Musí to byť hlúposť, nemôžem byt tehotná. Nie, to nie je možné. Chce ma vystrašiť. Je to zrejme nejaký vtip. Nadrogovali ma a teraz sa mi snažia nahovoriť že som tehotná. To všetko boli myšlienky v ten okamih. Ale jeho úsmev a oči ma presvedčovali o opaku. Ty si naozaj tehotná, zmier sa s tým – posmešne sa smiali jeho oči. Zatiaľ čo som bojovala sama proti sebe on pomaly vstal a presunul sa k dverám. Dotkol kľučky keď v tom ma čosi napadlo. ,,A čo ak pôjdem na potrat?“ pustil a otočil sa ku mne. Tento krát bez úsmevu. ,,Ak zomrie dieťa, zomrieš s nim,“ ticho zašepkal, ,,ani sa nepokúšaj skryť lebo ja si ťa nájdem aj v samotnom pekle.“ Znova sa usmial a otočil sa znova k dverám na nakoniec dodal ,,a ver mi, to nebude pre mňa žiadny problém.“ Otvoril dvere a vyšiel von z miestnosti. Okamžite som sa rozbehla za nim ale keď som dobehla k dverám boli zamknuté a kľuč bol v zámke tak ako som ho tam nechala.
Teraz sedím v Monikinej izbe a píšem tieto riadky. Prečo si to píšem, neviem ale je mi tak lepšie. Možno to ukážem Monike keď sa vráti z nemocnice. Asi mi nebude veriť, koniec koncov sa jej nebudem vôbec diviť. Veď nakoniec možno je to len sen. A ráno možno zistím že všetko je v poriadku a že to všetko sa mi len zdalo. Možno. Ale tak či onak si určíte pôjdem kúpiť tehotensky test. Len tak pre istotu....
Ale nešla som. Zostala som v izbe a neplánovala som z nej odisť. Nájdem si ta aj v samotnom pekle... stále som v hlave počula ten studený jeho hlas. Znelo to ako rozsudok smrti. Kto to bol? Ale akosi som ani nechala vedieť odpoveď na tú otázku. V samotnom pekle... možno pravé odtiaľ aj bol. Bolo mi zle. Duševne zle. Cítila som sa tak špinavo, ale nepomohlo aj keď som sa niekoľko krát osprchovala. Jedla som malo nechutilo mi ale snažila som sa prinútiť samu seba niečo zjesť. Na univerzite som povedala že som veľmi chorá a že neprídem. Ale nemala som v pláne sa tam vrátiť už nikdy...
Monika sa vrátila tri dni to tej hroznej noci. A keď ma zbadala vycítila že niečo nie je v poriadku a snažila sa zistiť čo. Keď som začala tvrdiť že som v poriadku, povedala mi že som veľmi zlá klamárka a čo som sa videla v zrkadle lebo vyzerám príšerne. Bola asi to pravda lebo za tie dva dni som nespala viac ako štyri hodiny, lebo som sa bála že sa vráti. Videla som ho v každom tmavom rohu. Monika stále dobiedzala a snažila sa zistil čo sa stalo. Nakoniec som jej strčila do rúk zápisky z toho večera. Najprv na mňa nechápavo pozerala ale nakoniec len pokrčila ramenami a sadla si do kresla a čítala. Keď dočítala spýtala sa ma odkedy píšem poviedky. Ale keď som jej povedala že to sa naozaj stalo, nedôverčivo na mňa pozrela a začítala sa do toho znova.
Samozrejme že mi neverila, ale niet sa jej čo čudovať veď ja by som jej tiež neverila. Ale videla som ako sa snaží zistiť možné vysvetlenie. Dobre vedela že nikdy veľa nepijem, že neužívam drogy. Nič čo by mohlo spôsobiť halucinácie. ,,Brala si v ten večer nejaké lieky?“ ozvala sa nečakané. ,,Nemala som dôvod,“ odpovedala som jej. Niekde v hĺbke duše som dúfala že nájde nejaké vysvetlenie ktoré by všetko vysvetlilo. ,,A jedla si niečo v ten večer?“ pýtala sa ďalej. Začala som loviť v pamäti. ,,Áno jedla, vytiahla som si šunkovú pizzu z mrazničky a k nej som mala kolu,“ odpovedala som. Monika sa víťazoslávne usmiala. ,,A samozrejme si si nepozrela dátum spotreby,“ s úľavou sa zasmiala ,, ta pizza tam je už hodne dlho a jasom ju už raz rozmrazovala ale potom som ju na druhy deň nedotknutú vrátila spať do mrazničky.“ Neveriacky som na ňu pozerala. Možno ma pravdu nič sa nestalo len som halucinovala z pokazenej pizze.
Nálada sa mi rapídne zdvihla a nasledujúce dni išli zase v bežných koľajach. Ale trosku som znervóznela v období keď mala prísť menštruácia ale nakoniec sa ukázalo že aj tá je v poriadku. A tým zmizli aj tie najmenšie pochybnosti. Dni ubiehali a stavali sa z nich týždne. Zabávali sme sa tak ako predtým, úspešne som zložila polročné skúšky, Monika si našla nového priateľa. Celé mestečko sa pomaly pripravovalo na Vianoce. Začalo snežiť a všade vládla dobra nálada. Bolo naozaj smiešne sledovať ako Monika zúfalo rozmýšľa čo kúpi svojmu milému Colinovi. Mne sa našťastie podarilo vyhnutý predvianočnému stresu. Darčeky som mala kúpené a zabalene už dávno. Život sa zdal byť tak nádherný.
Ako som už raz povedala, všetko sa raz skončí a mam pocit že keď sa jedna o niečo dobre tak to končí veľmi rýchlo. Išla som s Monikou na polročnú gynekologickú prehliadku. A hádajte čo? Asi to už aj tak tušíte. S úsmevom mi povedala že bábätko je v poriadku. Na moju otázku ako dlho tehotná mi povedala že sú to približne tri mesiace. Spýtala sa ma či chcem počuť jeho srdiečko. Miesto odpovede som sa rozplakala. Prekvapene sa mňa pozrela. ,,Vy o tom neviete?“ spýtala som sa jej. ,,Tušila som to ale menštruáciu som mala tak som si myslela že...“ ďalej som nedokázala hovoriť. ,,Stáva sa že počas tehotenstva krvácate,“ vysvetlila mi ,,čo také hrozne sa vám stalo že tak plačete?“ ,,Ma to svoju príčinu, ale tu vám nemôžem povedať,“ to bolo jedine čo ma v ten okamih napadlo. Našťastie sa už viac nepýtala a keď som vyšla z ordinácie doktorky Brownovej mala som chuť sa zabiť. Monika ktorá bola na vyšetrení prvá ma čakala pri okne. Keď ma zbadala rozbehla sa ku mne a spýtala sa čo sa deje. ,,Tehotná, som tehotná,“ zašepkala som ,,čakám jeho dieťa.“
Ešte v ten deň kúpila päť tehotenských testov, že čo ak sa doktorka mýlila. Všetkých päť bolo pozitívnych. Zúfalo sa snažila nájsť vysvetlenie. Dobre vedela že jediný muž z ktorým som kedy spávala sa nachádza dva metre pod zemou. Tom zomrel pred štyrmi rokmi, v deň keď sme úspešné dokončili prvý ročník na vysokej. Opitý išiel domov na motorke a zrazil ho kamión. Mali sme sa brať. Od tej doby som z nikým nenaviazala hlbší vzťah. A nebola som z tých čo si hľadali partnerov na jednu noc. A to všetko Monika veľmi dobre vedela. Nenašla vysvetlenie a nám nezostávalo nič iné ako sa s tým zmieriť. Ona sa musela zmieriť že existujú veci čo nevie vysvetliť a ja že čakám dieťa od neznámeho muža.
Prekvapením pre mňa bolo že naši sa tešili. Ale akosi som im zabudla povedať že o dieťa po pôrode prídem. Zdalo sa mi že cele moje okolie sa teší z môjho stavu okrem mňa. Ja už som to chcela mat čo najskôr za sebou. Doktorke Brownovej som povedala že nechcem o dieťati nič vedieť. Bolo mi jedno čo to bude, či je to bude zdravé, či žive alebo mŕtve. Jedine čo som skutočne chcela vedieť bolo kedy budem mat termín. Ten bol určený na 20. júna. Čakalo ma ešte veľa dni trápenia. To bolo posledný krát čo som bola na kontrole. Snažila som sa rastúce brucho skrývať ale bolo to čoraz ťažšie. Presedela som väčšinu času vo svojej izbe nad knihami a Monikine pokusy vytiahnuť ma von a rozveseliť ma boli neúspešné.
Najhoršie bolo že som si predsa vytvorila vzťah k obyvateľovi môjho bruška. Mnohokrát som sa pristihla že si hladkám bruško a že každý jeho pohyb ma veľmi teší. Zrazu som si želala aby som nikdy nemusela rodiť. Aby som sa svojho bábätka nemusela vzdať. Ani som si neuvedomila a do termínu mi ostávali necelé tri týždne. Často som izbe potme potichu plakala a tíško som sa s bábätkom rozprávala. Sľubovala som mu že ho nedám tak ľahko že ho budem brániť. A presne to som mala v pláne aj urobiť.
Na univerzite sa mi podarilo dohodnúť skoršie termíny skúšok a štátnice som odovzdala skôr. Úspešne som ukončila cely školský rok a bola som oficiálne prvým prázdninujúcim študentom. Ale veľmi ma to netešilo. Presne 20. júna mi pri obede praskla plodová voda a Colin ma zobral so svojim autom do nemocnice. Všetko bolo už dávno pripravene. Tašku ktorá obsahovala moju výbavu do nemocnice nosil Colin už mesiac v kufri auta. Monika si sedla vedľa mňa a vyzerala rovnako nervózne ako ja. Celu cestu dme sa držali za ruky. Po príchode do nemocnice ma prijali na izbu ale vyzeralo to tak že ešte rodiť nebudem. Colina sme poslali domov. Monika si sedla vedľa mňa a čakali sme. Rozprávali sme len veľmi malo a keď už tak veľmi potichu. Čakali hodne dlho. Prvé kontrakcie na mňa nastali až neskoro v noci. Keď ma previezli na sálu Monika išla so mnou.
To čo sa tam dialo asi dôverne poznáte z mnohých filmov. Musela som správne dýchať a zatlačiť keď doktor zavelil. Bola to ohromná bolesť, ale tlačila som zo všetkých síl. A zrazu som mala pocit že som mňa čosi vypadlo a bolesti ustúpili, a potom sa ozval detsky plač. Slova čo nasledovali potom boli tými najkrajšími v mojom živote ,,Gratulujem mamička, máte dievčatko,“ s úsmevom povedal pôrodník. Ale potom nasledovali slova čo nás s Monikou šokovali. ,,Tak ale pripravte sa čaká nás ešte jeden drobec.“ Neveriacky som sa pozrela na doktora. ,,Ako to že ešte jeden, nikto mi nepovedal že budem mat dvojičky,“ som mu oznámila ešte stále nevediac pochopiť že budem mat dve deti a nie jedno. ,,Tak to je mi ľúto ale stáva sa,“ usmial sa, ,,ale teraz sa pripravte znova tlačiť.“ Tak som nedopatrením porodila aj druhu dcéru. Keď už bolo po všetkom dali mi ich čistučké do náručia. Už neplakali len tíško ležali. Chvíľku mi ich nechali a potom mi ich zorali preč.
Bola som šťastná. Som mama. Maličké vyzerali otrasne ale pre mňa to boli najkrajšie bábätka na svete. Lebo to boli moje bábätka Celkom som zabudla že o nich prídem. Odviezli ma na izbu že si mam oddýchnuť ale ja som nechcela. Monika si ľahla na vedľajšiu prázdnu posteľ a chvíľku sme sa rozprávali. Potom ale zaspala. Chvíľu som len ležala v posteli ale nevydržala som len tak nečinne ležať. Chcela som vidieť moje dievčatka. Ticho som sa zakrádala chodbou za nimi. Podarilo sa mi nepozorovane v kĺznuť do izby kde boli.
Úsmev mi ale zmrzol na perách. Nad ich postieľkami kde ležali sa skláňal môj nočný návštevník. Zdvihol zrak usmial sa na mňa tým jeho výsmešným úsmevom. ,,Ahoj dievčatko,“ oslovil ma. ,,Zmizni a nedotýkaj sa mojich dcér,“ bolo moje privítanie. ,,Nie sú len tvoje, sú naše,“ tíško mi oponoval. Rozbehla som sa k nemu a chcela som ho udrieť. Zabiť ho holými rukami. Lenže on reagoval rýchlejšie. Schytil ma za krk a pritlačil o stenu. Snažila som sa ho škrabať nechtami do prstov ale nezaberalo to. Miesto toho ma zdvihol do výšky na úroveň jeho oči. Boli studené ako dva kúsky ladu. ,,Nepokúšaj sa o nič, aj tak nemáš šancu,“ zlostne šepkal ,,už na samom začiatku som ta varoval že ti dieťa vezmem.“ Sotva som vnímala jeho slova. Dusila som sa. ,,Ale aby si vedela aký som veľkorysí,“ pokračoval, ,,nechám ti jednu dcéru.“ Pustil mi krk a ja som dopadla na studenú dlážku. Rozkašľala som sa. On sa otočil a vykročil smerom k nim. Chytila som ho za čierne nohavice. Na chvíľu zastal a pozrel na mňa s úsmevom. Ľahko sa vytrhlo zo zovretia mojich prstov. Bola som slabá. Podišiel k postieľkam a vzal si nežne jedno dievčatko do náručia, nespúšťajúc z neho oči. ,,Povedz papa mamičke,“ a zasmial sa chladným smiechom. Zrazu sa okolo nich zjavil čierny dym a obaja v ňom zmizli. Ja som omdlela.
Od toho večera som ho nevidela. Už je tomu dlhých deväť rokov. Žijem sama s dcérou ktorá mi ostala. Artemis, tak sa volá. Utešujem sa tým že je to vždy lepšie ako nič. Ale je to veľmi hlúpe. S Monikou už nie som v kontakte ale viem že sa vydala za Colina a že majú malého chlapca. Ale občas si zavoláme. Veľmi mi chýba.
Angela. Tak sa mala volať druha dcéra. Veľmi tužím po tom aby sa moja dcérka vrátila spať. Často nad ňou rozmýšľam. Kde je a čo robí. Či sa ma dobre a nič jej nechýba. Pre cely svet je nezvestná čiže vlastne mŕtva. Ani ja o nej neviem nič. Je so svojim otcom to je všetko čo viem.