Prvý spln 2

Keď Betka ráno otvorila oči, nevedela či to, čo včera cítila, bolo skutočnosťou alebo iba snom. Nahá vstala z postele, prešla k veľkému zrkadlu s čiernostrieborným rámom a zadívala sa na svoj odraz. Po krvi ani stopy, dokonca ani po dvoch rankách po zuboch. Mám čudné sny... Niežeby mi to bolo nepríjemné. Pousmiala sa a pri spomienke na sen ju pošteklilo v bruchu. Bolo to také...živé. A dobré. Zasmiala sa tým zvádzavým smiechom, ktorému zatiaľ odolalo iba málo mužov. Vyzeral perfektne... Znova myslela na upíra zo sna. Ako to, že si dopodrobna pamätá ako vyzeral? Štíhly, dlhé tmavé vlasy... Presne môj typ. Pousmiala sa.
Z chladničky vytiahla tri vajíčka a maslo. Na panvici nechala rozpustiť kúsok masla, pripravila si tanier, mletú červenú papriku, soľ a chlieb. Vajcia rozbila na rozpálené tekuté maslo a pozorovala, ako sa číre bielko postupne mení na biele. Už teraz to perfektne vonia... Jemne to poprášila mletou paprikou aby vajíčka nadobudli červený odtieň. Posolila to. Keď si krájala paradajku, z taniera už vykúkali tri dokonalé volské oká. Hmm, to vyzerá super... Najedla sa pri malom stolíku s vysokými stoličkami v kuchynke, z ktorej bol výhľad na takmer celé mesto. Bývala vo vysokom vežiaku, na najvyššom poschodí. Prešla k oknu, ktoré smerovalo na juh a zahľadela sa na zem... Na svet... Svet...
„Nechaj ma!!!" zúfalý výkrik.
„Poď sem!! Tu sa pozri, aha!!!"
„Mami, prosím..." prosebný trasúci sa hlások...
„Aké prosím?! Teraz prosíš?! Pozri sa!" niečo hrozivo pleslo.
„Auuuuuu..." vreskot...plač...plieskanie... „daj mi už pokoj prosím!!!"
„Prosíš?! Ty vždy prosíš! Si hovno...si nula!" Tieto vety počula toľko krát... Často opakované slová... Trpko sa usmiala. Minulosť...
Sedela na hojdačke v detskom parku a usmievala sa, nedbajúc na modriny, ktoré naberali nepekný žltý odtieň. Pekné ružové šatočky mala posiate červenými fľakmi... No predsa z toho osamelého dieťaťa niečo vyžarovalo. Vytrvalo pohadzovala nohami aby sa rozhojdala čo najviac. Tu mala ukryté svoje šťastie, svoje detstvo...samota...to slovo jej pripadalo krásne...bývala rada sama, aspoň ju nikto nefackal. A prítomnosť detí? Tie si ju nevšímali...bola pekne oblečená, ibaže to všetko bolo špinavé. Starala sa o seba viac-menej sama. Zrazu pocítila vzadu na temene mravčenie. Zvrtla sa a zbadala malého chlapca. Bol pekne oblečený, čistý a upravený, ako väčšina detí. Uprene sa na ňu díval. Mal výrazné zelené oči, svietili. Betka sa usmiala a zakývala. Chlapec ostal vážny ale podišiel bližšie.
„Ahoj." povedal.
„Ahoj, chceš sa pohojdať?" povedala malá Betka, stále sa usmievajúc.
„Hojdačky sú pre deti. Ja som už veľký, nehojdám sa."
„Tak ja som potom ešte stále maličká." zasmiala sa jemným zvonivým smieškom. Zišla zo starej, hrdzavej hojdačky a pristúpila k chlapcovi bližšie. „Volám sa Betka."
„Ľuboš." podaj jej teplú rúčku. „Prečo tu nie si s mamkou alebo tatkom?" spýtal sa Ľuboš. Nevedel to, ale udrel na citlivé miesto...Betka sa zahľadela do prázdna. Bolesť...utrpenie...strach...odhodlanie...
„Pretože...žiadnych nemám." povedala prosto.
„Ako to? Kde bývaš? Kto ti varí papať? Kto ti kupuje hračky?" Mohla vedieť že sa v tom Ľuboš bude vŕtať. Rozmýšľala, ako ho prinútiť, aby to proste nechal tak.
„Nikto. Nemám ani mamku ani tatka a bývam sama. Papám chlebík." odvetila úsečne.
„A kde je tvoja mamka? A tatko?" Ľuboš bol veľmi zvedavý. Viac, ako bolo príjemné... zvraštila obočie a a na Ľuboša vrhla nahnevaný pohľad. Oči sa jej naplnili slzami.
„Nie sú! Proste sa nenarodili! A už mi daj pokoj, daj mi pokoj!!!" Betka sa rozplakala a utekala preč... preč od otázok... nechcela spomínať na jej mamu...ani na jej ocka...nechcela spomínať na nikoho, chcela sa sama túlať svojou temnotou a nikoho neprijať k sebe!
Ďalšia spomienka...záblesk svetla, pohľad na koberec pokrytý zvratkami a krvou... ďalší záblesk, pohľad na prázdne fľaše vodky na zemi... ďalší záblesk, pohľad na bezvládne telo ležiace na gauči... ďalší záblesk... pohľad do vyhasnutých očí... pohľad na smrť... čudný pach... polícia... krik... tma... milosrdná tma... oslobodenie...
Ďalšia spomienka, pohľad na pár plačúcich ľudí... pohľad na čierne auto... pohľad na čiernu rakvu... z Betkiných očí sa vtedy nedalo nič vyčítať. Ani slza... ani kvapka... mama...prečo nikdy nemala normálnu mamu, normálnu rodinu, iba pár ľudí žijúcich pokope...mama...to, že ju opustila, znamenalo iba to, že sa už nebude musieť pozerať na mamine zvratky a fľaše chlastu...už ju nebude mať kto udrieť len pre to, že existuje...už ju nebude mať kto deptať...mama...no predsa jej chýbala. Predsa ju milovala...bola ako beznádejne zamilovaná tínedžerka, ktorú bil frajer...pohľad na rakvu v jame... hodila tam kúsok hliny a to bolo všetko, čo ešte mohla urobiť.
Ani nevedela ako, po tvári jej stekali slzy...zanechávali po sebe mokré slané stopy... Ani nevedela prečo plače. K mame si nikdy nevybudovala vzťah. Dobrý vzťah... Keď nebola opitá,, bola podráždená a bolo jej zle. A otec? Ten jej kúpil byt a posielal peniaze... Mám dostatok všetkého, je mi fajn... No predsa vedela, že jej to chýba. Rodičia... Rodinné výlety... Možno niekedy chcela byť ako z amerického filmu. Zazobaná rodinka s jedným deckom a zlatým retrieverom... Bazén, afektované kamarátky, kopa bábik... V budúcnosti vlastné auto... Kopa chalanov... Z týchto podivných myšlienkových pochodov ju vyrušil zvonček. Podišla k dverám a otvorila ich. Poobzerala sa po chodbe. Nikde nikto, nič... Takmer zavrela dvere, no pohľad jej spočinul na malom lístku na zemi. Bol previazaný čiernou stužkou. Zohla sa poň, vystrela sa a rozviazala stužku.
Pamätaj na včerajšok. O polnoci na tom istom mieste.
Keď si spomenula na včerajšiu udalosť, poskočilo jej srdce. Takmer na neho zabudla, na jej vlkodlaka... Nájde ma? Aké to bude? Kto to vlastne je, odkiaľ sa vzal...
Sedela na tom istom prádznom náhrobku a čakala. Čakala... Za desať dvanásť... Už iba chvíľku... Doslova dychtila po jeho prítomnosti. Bola napätá, taká napätá, že keď sa spoza nej ozval hlboký hlas, nadskočila.
„Vidím, že si nezabudla."
„Ako by som mohla, prosím ťa?" otočila sa k nemu a pozrela na obrysy jeho tváre. Mesiac nežiaril natoľko jasne ako včera, nemohla vidieť lesk ostrozelených očí, ktoré sa na ňu uprene dívali.
„Neviem, možno som tvor, na ktorého človek dokáže zabudnúť rýchlo...a možno nie."
„Naozaj nie." Betka sa usmiala.
„Nepovedala si mi, ako sa voláš."
„Načo to potrebuješ vedieť?"
"Meno často prezradí o človeku viac, ako jeho správanie."
„Tak potom som Betka."
„Ja som Ľuboš." povedal a zarazene sa na ňu díval.
„Deje sa niečo?" spýtala sa Betka.
„Nie, len jedna moja stará známa sa zhodou okolností volá Betka. A ty máš jej oči."