Prvý spln 3

„Ľuboš?" spýtala sa neistým hlasom. Je to on? Zbadala žiarivý jas jeho zelených očí a vtedy si bola istá, že pozerá do očí dávneho priateľa.
„Nevideli sme sa tak dlho..." povedal a zasnene sa na ňu díval.
„Nikdy by som nepovedala, že z teba raz bude vlkodlak, aj keď si bol vždy iný ako ostatní..."
„Ako vidíš, stalo sa. Nemôžem uveriť tomu, že ťa opäť vidím..." pohľad mu padol na prívesok na Betkinom krku. V striebornom krúžku bol strieborný škorpión. Spod plášťa vytiahol podobný.
„Mohla som to tušiť. Tvoje oči hovoria za všetko."
„Vtedy sme boli obaja zvláštni...maličkí...nevinní..." pozerali si navzájom do očí a hľadali v sebe minulosť. „si krásna..." povedal zvláštnym tónom a jemne ju pohladil po líci. Spod kapucne mu vykĺzol prameň dlhých tmavohnedých vlasov.
„Ale ale, pozrime sa, koho to tu máme," ozval sa spoza nich posmešný hlas. Obaja naraz zvdihli hlavu a pozreli sa na vysokú postavu v plášti. „ja som ťa len prišiel varovať, braček. Vedia o nás. Všetci o nás vedia. Je to v telke, na nete, v novinách...všade. Radil by som ti, aby si si dával pozor." zachechtal sa.
„Čo tu robíš?" spýtal sa Ľuboš nevrlo.
„To isté sa pýtam ja teba," povedal a hodil na neho nenávistný pohľad. „vidím, že tu máš spoločnosť." podišiel k Betke, tá sa postavila a keď zbadala, kto pred ňou stojí, neverila vlastným očiam. V mysli sa jej ako spätne pustený film odohrávala včerajšia noc...bozky...objatia...krv...pred sebou videla upíra zo svojho sna.
„Kto si?" opýtala sa a pevným pohľadom mu pozrela do očí. Boli zvláštne vyhasnuté...
„Niekto, kto práve dostal chuť podmaniť si ťa jediným pohľadom. Nepochybne by sa mi to podarilo..." povedal sebaisto a ukazovákom jej nadvihol bradu. Betka ho chytila za ruku a spustila bradu naspäť.
„Zatiaľ nikomu som nedovolila aby si ma podmanil, tebe už vôbec nie. A jediným pohľadom by si si podmanil možno tak kravu." povedala a pozerala mu do očí tým istým pohľadom. V jeho očiach sa zablyslo.
„Myslíš?" povedal a ani nevedela kedy, stála na špičkách a jeho ruku mala pod krkom.
„Byť na tvojom mieste, pustím ju, braček. Alebo chceš, aby som ti ukázal niečo hmmmm...strieborné?" ani nedopovedal a už držal v ruke strieborný kríž. Jeho bratovi sa z hrdla vydral nepríjemný zvuk, niečo medzi škrekotom a šepotaním a v okamihu bol od nich dva metre vzdialený. „Varujem ťa, Viktor, ak sa dozviem, že robíš niečo nekalé s niekým, na kom mi záleží, postarám sa aby sa o tvojom drobnom tajomstve dozvedelo celé mesto. A teraz zmizni. Nech nemám na očiach tvoj zbabelecký ksicht..." Viktor sa na neho nenávistne zahľadel a obrovskou rýchlosťou vybehol z cintorína.
„Si v poriadku?" pristúpil k Betke, ktorá sedela na zemi. Kľakol si k nej, nežne ju chytil za bradu a zdvihol. Zbadal nepekné červené odltačky Viktorových chudých prstov.
„Áno...ale čo to malo znamenať? Aké tajomstvo? A kto o čom vie? Snáď nie..." v očiach mala strach.
„Áno...o nás. O svete vlkodlakov a upírov...o našom svete...neviem čo bude ďalej. Tentoraz sa inkvizícia rozbehne naplno...to tajomstvo ti nemôžem povedať. Je mi to ľúto, prepáč..." zadíval sa jej do veľkých očí. Zavial chladný vánok.

Anders si spojil dlhé hrčovité prsty s neupravenými nechtami a zamyslel sa. Pramienky čiernych mastných vlasov, po plecia dlhé mu padali do zamračenej tváre. Tielko, ktoré bolo niekedy dávno biele, mal posiate čiernymi šmuhmi a neidentifikovateľnými fľakmi. Tesne mu obopínalo veľké, nechutné brušisko a spod paží sa ťahali veľké vlhké žlté fľaky zapáchajúce potom. Nedbal o seba, nedbal o hygienu, utápal sa v depresiách a v „dobrom" pocite, keď mohol niekoho šikanovať. Klop, klop... Sluha nervózne postával pred dvermi a obhrýzal si nechty, čakajúc na Andersovu reakciu.
„Vypadni, daj mi pokoj...!" Zavrčal Anders. Sluha sa nezmohol na slovo, rýchlo bežal preč, akoby Anders mohol vytušiť, či tam stojí alebo nie. Nemám tu chvíľu pokoja, vždy ma každý otravuje! Chcel si v pokoji zaspomínať na krásne časy, na jeho mladosť, prehnité detstvo... Nebol takýto vždy. Pred „pár" rokmi mal manželku a krásnu dcérku. Bolo to tak dávno... Myslel na to, ako jeho snúbenica vstupuje do kostola v krásnych dlhých bielych šatách... Ebenové vlasy jej vo vlnách splývali po pás... Bola nádherná. Izabela mala byť jeho pravou láskou. Všetko zničila! Náhly príval nenávisti... Aj keď ju vtedy nekonečne miloval, nemohol sa k nej vrátiť, smrdela cudzími chlapmi... Cítil k nej súčasne túžbu aj odpor, lásku aj nenávisť... Dovolil si jednu slzu, jednej slze dovolil stiecť mu po bledom líci... Pozbieraj sa, za tou kurvou nemôžeš smútiť veky! Zavrčal sám na seba. Vstal, rýchlymi krokmi prešiel k posteli, kľakol si a vytiaho spod nej krabicu. Ležali v nej štyri fľaše. Otvoril jednu z nich a napil sa. Keby som si ten chlast neskrýval, tá zberba by mi všetko vypila... Zamumlal. Alkohol mu pomáhal. Teda, myslel si to. Nebol alkoholik, len to mal rád... Nemal od neho ďaleko. V mysli sa mu stále držal obraz Izabely, krásnej mladej ženy v bielych svadobných šatách... To bolo ešte predtým, než začala piť. Pomyslel si s ľútosťou. Ešte stále, aj po pätnástich rokoch ho bolela spomienka na ňu. Nestihol dokončiť myšlienku, pretože sa znova ozvalo jemné, no vytrvalé klopkanie na dvere.
„Čo je zasa, do riti?!" Zavrčal s presvedčením, že za dverami stojí nejaký poddaný.
„Otvorte." Zaznel však jemný ženský hlas, ktorý napriek svojej jemnosti budil dojem, že vie poriadne pritlačiť k múru. Do riti, mohol som sa aspoň upraviť! Zahromžil. Bola to magička, a veľmi pekná. Po pár pokusoch uhladiť si tú mastnotu na hlave jej otvoril.
„Och, Anita, ospravedlnite ma za to nezdvorilé privítanie..."
„Anders, odpustite si tie chabé pokusy byť džentlmenom, je to trápne. No prejdime k veci," Anita s veľkým znechutením v tvári prešla po špinavej izbe a zadívala sa von oknom. „je tu jedna maličká začínajúca upírka. Je silnejšia, než si myslíme, no zatiaľ o tom nevie. Treba ju zničiť." Nato sa rozleteli dvere a Anders s Anikou sa prekvapene otočili.