prvý spln 4

Betka ležala v posteli so zrakom upretým na knihu. Pozerala sa na písmená, no nevidela ich. Nevnímala ich. Bezmocnosť... Cítila sa hnusne bezmocná, bezmocná čokoľvek urobiť. Nemohla. Nedalo sa. Proste sa to stalo, toto bremeno bude musieť odteraz niesť so sebou... Čo to so mnou je? pomyslela si a pošúchala si spánky. Bolesť hlavy ju prenasleduje celý deň... Aj čudná únava, či pocit zadosťučinenia. Čo keď nás všetkých pochytajú? Čo keď nás všetkých zničia... Nebude žiadna inakosť... Srdce jej hlasno tĺklo, ona nechápala prečo. Ruky sa jej triasli...Svet bude tak nechutne rovnaký... Nebude nič, v čo sa bude dať veriť...Čo sa to deje? Ľuboš...pri spomienke na neho ju pošteklilo v bruchu... Prestaň!!! zahriakla sa v myšlienkach. Nemôžeš... Nechcela dať svojim pocitom voľnosť. Musíme s tým niečo spraviť...Nevedela si predstaviť, ako to bude ďalej... Dych jej stúpol a začala sa potiť... Asi by mala niekoho zavolať...Naozaj bude koniec? Iba ľudia, utápajúci sa vo vlastnej nenávisti a závisti? Pri srdci ju začalo pichať... Nebála sa však. Prečo by mala? Zavrela oči... Nepríjemne ju pálili. Buch...buch...buch... Jej srdce sa pomaly ukľudňovalo. A možno až príliš... Myšlienkami bola znova pri Ľubošovi... buch... Únava... buch... Tma pred očami...buch...Temnota...Ticho...
Zobudila sa. Prečo? Akoby to ani nebol spánok. Niečo tu nesedelo. Bola tma, len modré lúče mesiaca dávali jej izbe svetlo. Krásne...pomyslela si. Vyšla z postele, otvorila si obrovské okno, sadla si na parapetu a zapálila si cigaretu. Zbožňujem noci... Keby tak trvali večne... Slastne vydychovala oblaky dymu a dívala sa von. Náhle sa jej zmocnila bláznivá túžba skočiť... Dvanásť poschodí pod ňou vyzeralo nevinne lákavo. Vlasy jej jemne postrapatil tichý vetrík. Poslala po ňom nezvučný odkaz... Príď...

„Práve boli na cintoríne, vy hlupáci leniví! Osobne som tam prišiel pozdraviť bračeka, a vy ste sa na to všetko vykašľali!!!" Viktor reval, z úst mu prskali sliny. „Tá malá štetka nebude donekonečna pomalá! Premárnili ste jedinečnú šancu!!!" celou svojou silou kopol do skleného stola. Celú izbu zasypali úlomky skla... Nadľudskou rýchlosťou sa presunul k Andersovi, chytil ho pod krk a zdvihol. „Ukáž, ako veľmi to ľutuješ!" zasipel. Toto si nemali dovoliť! Ibaže krásne ženy nebije. Krásne ženy hryzie...Anders chrčal, sfarbenie jeho tváre sa podobalo surovému mäsu. Vo Viktorovi sa zdvíhal hnev v ničiacich vlnách. Takto si vážiť jeho námahu?! To nech si nikto nedovoľuje! Nenávistne, no predsa s radosťou sa pozeral na to, ako trpí. Andersove oči boli vypúlené, prevracal nimi, končatiny sa mu triasli... Viktor ho pustil. Bezvládne padol na zem, pritom niečo hrozivo puklo. Slzy sa mu rinuli z očí, rukou si jemne zvieral hrdlo. Stelesnená beznádej... Neodvážil sa pozrieť na toho, kto nad ním stojí. Veď kto by chcel stáť zoči-voči na smrť rozhnevanému upírovi?
Anita sa v kúte krčila strachom. Čo urobí jej? Zbije ju? Alebo zabije? Znásilní? Sex s upírom musí byť úžasný... Nevedomky sa zapýrila, túto myšlienku v mysli ihneď zahrabala pod strach. Keby len vedel... Viktor podišiel k nej. Uprel na ňu svoje prenikavé, už trocha pokojnejšie oči.
„Máš šťastie, že si žena..." zavrčal. Vybehol z dverí, mysliac na to, čo práve teraz potrebuje. Letel dolu kamennými schodmi, do pivníc... Vial za ním dlhý čierny plášť. V mysli videl postavu spútanú reťazami... Odhrnul čierne vlasy a uprel pohľad na krásnu, bielu tvár... Nie! povedal si rázne.
Stál pred ťažkými kamennými dverami. Potlačil chuť zaklopať a otvoril ich. Snažil sa jemne, keby náhodou spala... Vykukol spoza dverí. Ešte stále tu je...