Spln 5

Zbadal ju. Schúlenú na zemi, s jedinou prikrývkou... Vytŕčalo jej biele stehienko. Nesledujúc svoje myšlienky potichu podišiel k nej a zakryl ju, celú... A spoza plášťa vytiahol malý, no mäkký čierny vankúšik. Jemne sa zahniezdila, na jej anjelskej tváričke sa vyčaril jemný náznak úsmevu. Určite sa jej sníva niečo pekné...pomyslel si dúfajúc. Odolal pokušeniu pohladiť ju po líci. Zrazu otvorila oči a keď si uvedomila, kto na ňu pozerá, zazračilo sa v nich prekvapenie.
„Čo tu robíš?" zašeptala prekvapene, akoby to ani nevravela Viktorovi, ktorý ju týždne väznil...Neklamali ju oči? Naozaj videla v jeho očiach lásku, nehu?
„Čo, čo tu robím? Prišiel som sa pozrieť, či si náhodou nezdrhla." postavil sa a odvrátil sa, čo keby zbadala ten veľký osteň výčitky, ktorý sa mu práve pichľavo zabodol do srdca? Táto odpoveď ju už asi po tisíci krát utvrdila v tom, že Viktor nepozná ani lásku, ani nehu či zľutovanie... Ibaže on nemohol. Nemohol jej povedať ako veľmi ju miluje, nemohol jej pomôcť, vziať ju odtiaľ... Bolelo ho to. Pozeral na ňu, ako sa krčí v studenom kúte na pár prikrývkach s jeho vankúšom... Krásnu hlavu mala opretú o drsnú, kamennú stenu a smutný pohľad upierala niekam do prázdna... Tak rád by jej povedal že nie je sama, tak rád by ju objal, potešil... Tak rád by ju bozkával na tie krásne pery... Ibaže on nemôže. Nemá to zmysel, nemá nádej, a tá predstava ho ubíjala. Niekedy, keď sa na neho usmiala alebo mu povedala niečo, čo pre neho niečo znamenalo... Posledný kúsok nádeje v kútiku jeho duše trošku podrástol... Ale to bolo všetko. Ani pokus o boj... Pretože vedel, že to nikam nespeje. Ona...potrebuje niečo iné ako jej mohol Viktor dať.
„Smädná nie si?" spýtal sa drse, zaháňajúc tým smutné myšlienky.
„Vieš, že áno..." vzdychla si a oprela sa hlavou o drsný múr. „Krv som pila celé roky, tá zmena na mňa pôsobí hrozne..."
Chcel ju pustiť, chcel ju nechať hrýzť, sať krv... „Keby si ma však pustil na lov, iba na chvíľku..." nedopovedala, v očiach mala šialený lesk a zvrátenú túžbu... Viktor na ňu hľadel s kamenným výrazom v tvári. Bol ako sopka, vnútri v ňom bublala horúca túžba a on sa jej musel brániť... Zvrtol sa a vybehol z miestnosti, akoby horelo.

„Volala si niekoho?" Betka začula šepot a na krku horúci dych. Zvrtla sa a srdce jej poskočilo šťastím, Ľuboš! Namiesto odpovede sa mu bezmyšlienkovite vrhla okolo krku. Kým jej Ľuboš stihol položiť dlane na chrbát, odtiahla sa, prekvapená vlastným skutkom. V žalúdku ju šteklilo, túžila to spraviť ešte raz a tá túžba sa zdala byť silnejšou ako ona sama...
„Ako si prišiel? Ako si to vedel?" Pozerala na neho tými jej veľkými očami, v ktorých sa zračila otázka.
„To je jedna z vecí, ktoré sa asi nikdy nedozvieš..." zasmial sa Ľuboš s nevysloveným ospravedlnením.
„Ale prečo?"
„Pretože...nemôžem ti to povedať. Prepáč mi..." pozeral jej do očí a jemne sa dotkol jej líca... Pri jeho dotyku Betkou prebehli zimomriavky. Pozerala do jeho hlbokých zelených očí... A odvrátila sa. Nevedela prečo. Telom jej prebehla horúčosť a ona sa znovu oprela o parapetnú dosku otvoreného okna. Prečo to urobila? Mohla ho pobozkať... Jeho pery... Je tu, stojí vedľa nej a ona nie je schopná ničoho... Nemôže. Milujem ho...zľakla sa tej myšlienky. Ako ju to mohlo napadnúť? Veď... Obyčajné páčenie sa niekedy vyzerá ako láska... Ibaže toto bolo iné. Chýbal jej... Vždy keď tu nebol, myslela na neho. Naber odvahu a sprav niečo! nadávala si. Veď po tom túžila, teraz si zničila jedinečnú šancu... Ale on ju nemiluje... Nemôže... Nikdy nič nepovedal... Mysľou jej ako spätne pustený film prebehli útržky spomienok, keď na ňu hľadel s nežnosťou v očiach alebo ju pohladil po líci... "Si krásna..." Prednedávnom to povedal. Lenže to, že je pekná vôbec nemusí znamenať, že ju miluje... Alebo že sa mu páči. Pomaly sa otočila. Pohľadom prebehla po celej izbe...Ľuboša nikde. Nie...Nieeeee...Nemohol odísť, nechcela to... Zízala do prázdna, vraštila obočie a po tvári jej stekali slzy. Cítila sa ako odkopnutá... Len tak tam stála a rozmýšľala, koľko chýb urobila. Nahneval sa? Ale prečo? Čo sa vlastne stalo? Zavrela okno, zatiahla ťažké červené závesy pred vychádzajúcim slnkom a zakuklila sa do perín... Jej vankúš bol čoskoro plný jej sĺz.