Spln6

Ticho izby preťal zvuk známej melódie. Betkin telefón na nočnom stolíku vyzváňal, vibroval a blikal. Kto to len môže byť...pomyslela si. Z neznámeho čísla na displeji toho veľa nevyčítala. Bezmyšlienkovite prijala hovor.
„Áno..." povedala zachrípnutým hlasom, „Ehm, áno?" zopakovala. počula jemné šumenie ale nikto sa neozýval. „Haló?" spýtala s naliehavejšie.
„Hm... Betka?" Mužský hlas spočiatku nevedela zaradiť.
„Kto je tam?"
„Ja...tvoj otec, potrebujem sa s tebou rozprávať."
„Milé od teba, že si sa ozval!" poznamenala ironicky. Čo odo mňa chce?pomyslela si nahnevane. Jej otec túto poznámku očividne ignoroval.
„Mohla by si prísť ku mne? Vieš ešte kde to je?"
„Bohužiaľ áno. Alebo si sa presťahoval?"
„Nie, bývam ešte stále na Duklianskej..."
„Dnes sa zastavím. Dúfam že máš dobrý dôvod keď mám prejsť takú diaľku." Bez rozlúčky zrušila hovor. Neznášala to. Celé roky ju zanedbával a teraz si myslel, že jej bytom a peniazmi niečo vynahradí... Mohol si dovoliť oveľa, oveľa viac. Ani sa nesnažil. Ale nech si platí... On na to má dôvod a ona nemá inú možnosť. Nepáčilo sa jej, že je na ňom závislá. No urobil to tak, aby boli obaja spokojní. A podarilo sa mu to. Na druhej strane bola zvedavá o čom sa s ňou chcel porozprávať. Zdalo sa, že je to vážne. Možno si uvedomil akým nemožný otcom bol po celý ten čas. Podišla k nočnému stolíku z tmavého dreva, vzala do rúk rámček s fotkou a pozorne sa zadívala na toho, kto bol na nej vyobrazený. Obyčajný modrooký chlap so svetlohnedými kučeravými vlasmi v cope... Sme takí rozdielni...pomyslela si. Slaboch. Bo perfektným partnerom pre jej matku... Ona dominantná, on submisívny, ona rozkazovala, on sa podriadil... Nechápem, ako tak mohol žiť!pomyslela si podráždene.

Prešlo len pár okamihov a Betka už kráčala po poloplnej ulici. Míňala dievčatá, ktorých výzor tak neznášala, míňala ľudí, ktorí sa za ňou obzerali kvôli tomu, ako vyzerala... Veď mali dôvod. Bola zvyknutá na vlastnú výnimočnosť, bola zvyknutá na pohľady, predsudky a reči... Viac-menej jej to lichotilo. Lichotilo jej že je lepšia ako tí idioti, ktorí nemali čo robiť... Lichotilo jej že je úplne iná ako ostatní. Celý čas od telefonátu s otcom jej vŕtalo v hlave, čo jej chce povedať... Bola viac-menej flegmatik, no toto ju zaujímalo. Ako tak išla, nevnímala ľudí, zaujalo ju však tmavovlasé dievča na vysokých podpätkoch. Hoci bolo celé v čiernom, bolo oblečené tak zvláštne elegantne... Ten úzky nos jej bol odniekiaľ povedomý. Stiahla obočie, ani si neuvedomila že vyzerá zamračene a trochu spomalila. Tá baba si všimla jej pohľad a očividne ju to tiež zaujalo... Kto to je? Je mi tak povedomá...pomyslela si Betka. Dievčaťu šklbalo kútikmi úst a zakrátko sa už smiala na plné kolo.
„Kamilaaa!" Smiala sa stále rovnako. Hlučne, s naplno otvorenými ústami... Ľudí to pohoršovalo, čo ju nesmierne tešilo. Stretla dávnu kamarátku... Objala ju a s úsmevom sa začala vypytovať. „No ty čo tu? Ako sa máš? Už si stihla natočiť telenovelu?" Nato sa obidve začali rehotať, spomínajúc na legendárne spoločné prázdniny plné zážitkov, ktoré sa, ako hovorievala Kamila, normálnym ľuďom proste nestávajú.
„Prestaň, až mi slzy tečú..." povedala Kamila, jemne si utierajúc kútiky očí, aby si neporušila linku na očiach. Nevedela sa prestať smiať. Niekedy dávno sa rehotali všade, s kýmkoľvek... Prežili spolu tri krásne roky, plné hádok, smiechu, alkoholu a preplakaných dní...
„Nenatočila som nič... Zato veštba sa naplnila..." povedala a na perách sa jej zjavil jemný úsmev. Betka pootvorila ústa, a predstierajúc samoľúbosť si dala ruky v bok a nos zapichla do neba.
„A ja som ti čo vravela? Hovorila som to, ja som to vedela, pche!" Zasmiala sa Betka. „Ozaj, čo tu stojíme, poďme niekam sadnúť, nie?"
„Jasné, poďme niekam na pivo... Už môžeš aj ty." Zasmiala sa. Bok po boku vykročili na menšie námestie do baru v podzemí. Krásna vôňa, krásny nábytok a milé čašníčky, takto si obe predstavovali perfektný bar. „No, ešte stále si mi nepovedala čo tu ty robíš!" povedala Betka naoko vyčítavo.
„Ale, na návšteve u tety... Išla som sa prejsť, a stretla som toho blázna." povedala a ukázala na Betku, ako za starých čias... Zrazu pocítila ranu lakťom.
„Kamila, pozeraj tam!" kývla Betka hlavou pred nich.
„Veď to je..." Veľké predné zuby, ten priblblý výraz v tvári... Betka začala napodobňovať tarzana ako si búcha po hrudi a pritom robila "hu-hu-hu", ako opica... Kamila sa zadúšala od smiechu a vtedy dostali obe déja vu.